Experiment, ktorý sa vymkol z rúk

Totalitný systém možno zjednodušene prirovnať k väzeniu, v ktorom sú občania väzňami a vládnuca vrstva dozorcami. V roku 1971 sa na psychologickej fakulte v americkom Stanforde uskutočnil zaujímavý experiment, ktorý mal testovať správanie ľudí vo väzení a vzájomné vzťahy väzňov a dozorcov. Čoskoro sa zvrhol na nočnú moru a musel byť predčasne ukončený.

Dve teórie
Pokus si objednalo a financovalo americké námorníctvo, ktoré chcelo zistiť, ako predchádzať konfliktom vo vojenských väzniciach. Cieľom bolo testovať dve teórie, ktoré tieto konflikty vysvetľujú. Podľa prvej si prácu väzenských dozorcov automaticky vyberajú ľudia so sadistickými sklonmi a väzni sú väčšinou agresívni ľudia, pohŕdajúci zákonom a poriadkom. Z toho potom pochádza násilie, šikana a konflikty vo väzeniach.
Profesor psychológie na Stanforde Philip Zimbardo však chcel otestovať inú teóriu, podľa ktorej správanie dozorcov a väzňov formuje prostredie. Čiže stresujúce prostredie väzenia, kde jedni nemajú takmer žiadne práva a tí druhí zase takmer žiadne obmedzenia moci. Podľa Zimbarda neobmedzená moc, ktorú dozorcovia pociťujú, ich deformuje.

Kto bol vyšší?
Dobrovoľníkov na experiment vyberali na základe inzerátu v novinách, ponúkali 15 dolárov na deň. Uchádzačov vopred informovali, že o tom, kto bude v role väzňa a kto v role dozorcu, rozhodne náhoda. Zo 75 záujemcov vybrali experimentátori pod Zimbardovým vedením 24 mužov, ktorí podľa vyplnených dotazníkov spĺňali kritériá psychickej stability a bezúhonného života. Losovaním ich rozdelili na dve skupiny po 12, na dozorcov a väzňov.
Išlo o striktne náhodný výber. Napriek tomu po skončení experimentu väzni tvrdili, že dozorcov zámerne vybrali tak, aby boli fyzicky mohutnejší a vyšší. Nebola to pravda, čo potvrdili objektívne merania priemeru fyzických proporcií členov oboch skupín. To, že väzni vnímali dozorcov ako vyšších, súviselo skôr s pocitom bezmocnosti a podriadenosti, ktorý sa v nich počas pokusu vytvoril.

Rovnošaty a nočné košele
Experiment mal trvať dva týždne, väzni mali byť trvalo umiestnení v štyroch celách po troch v improvizovanom väzení v suteréne Stanfordskej univerzity. Dozorcovia sa striedali v zmenách a keď nepracovali, mohli odchádzať domov. Niektorí však neskôr zostávali v práci dlhšie a za nadčasy ani nechceli príplatok. Takmer neobmedzená moc, ktorú odrazu získali, sa im zapáčila. Zimbardo si dal záležať, aby pripravil čo najdokonalejšie prostredie a detaily, ktoré mali vzbudiť odlišné vnímanie reality u oboch skupín. Väzni boli oblečení do nočných košieľ, ktoré im siahali do polovice stehien, pričom nesmeli mať spodnú bielizeň. To malo potláčať ich mužskú identitu, podobne ako fakt, že namiesto mien boli oslovovaní len číslami, ktoré mali vytlačené na oblečení. Submisívne postavenie im mala neustále pripomínať reťaz pripevnená okolo členkov. Dozorcovia mali rovnošaty a na očiach zrkadlové okuliare, aby nemohol nastať očný kontakt medzi nimi a väzňami, čím sa posilňoval pocit odcudzenia a odosobnenia.

Predčasný koniec
Prvý deň experimentu sa nič zvláštne nestalo, väzni i dozorcovia si začali osvojovať úlohy. Situácia sa však začala čoskoro zvrhávať. Účinkujúci sa veľmi rýchlo vžili do svojich úloh a pomerne rýchlo akoby zabudli, že ide len o experiment. Dokazujú to videozáznamy z experimentu, zachytávajúce konverzáciu väzňov i dozorcov a ich čoraz menej eticky prijateľnú interakciu. Väzni mali trikrát denne sčítavanie, ktorého cieľom bolo zistiť, či sú všetci prítomní, či ovládajú pravidlá a pamätajú si svoje čísla. Na začiatku trvalo sčítavanie desať minúť, neskôr sa začalo predlžovať a dozorcovia doň zahŕňali čoraz viac šikany a týrania. Nútili väzňov k nepríjemným a namáhavým fyzickým cvičeniam, odopierali im právo na toaletu a hygienu a čoraz viac ich ponižovali. Dozorcovia mali za úlohu udržať vo väzení poriadok, pričom telesné tresty boli zakázané. Tento zákaz sa však začal čoskoro porušovať. Po niekoľkých dňoch museli experimentátori z 12 väzňov predčasne odobrať z experimentu piatich, pretože preukazovali známky extrémnej depresie, zúrivosti a akútnej úzkosti. Pre ohrozenie duševného a fyzického zdravia väznených musel napokon Zimbardo celý experiment zastaviť, a to už po šiestich dňoch.

Deti z Abú Ghraib
Experiment, keďže musel byť predčasne ukončený, nebol úspešný. Veľmi dobre však ukázal, ako ľudí deformuje moc. Ako pocit, že môžu beztrestne druhým ubližovať, vyplavuje na povrch všetky temné zákutia ľudskej duše. Akoby sa v človeku skrývalo zviera, ktoré len drieme, ale môže sa kedykoľvek prebudiť. Komentátori dávajú Zimbardov pokus často do súvisu s medializovanými prípadmi mučenia v irackom väzení Abú Ghraib. Experiment akoby ponúkal vysvetlenie, ako sa zo slušných amerických detí z dobrých rodín môžu stať bezcitné netvory týrajúce druhé ľudské bytosti len pre zábavu. Ktovie však, či Abú Ghraib nebol len vrcholom ľadovca. Či sa čosi podobné neodohráva vo väzeniach po celom svete.