Chyba, vďaka ktorej rastiem

„Ty ma vôbec nepočúvaš!“ vmietol mi do tváre známy odborník, s ktorým som vari pred pätnástimi rokmi robila interview pre denník. Pracovala som v tom čase ako vedúca ekonomická redaktorka. Zarazil ma vlastný paradox: Mala som pozorne počúvať, aby vznikol skutočný, šťavnatý príbeh. Namiesto toho som zaznamenávala len to, o čom som vedela, že v článku použijem. Klišé! Aký malý skreslený výsek skutočnej reality!
Veta známeho mnou otriasla. Uvedomila som si, že nebol vôbec prvý, ktorý ma na to, že nepočúvam, že si meliem len svoje, upozornil. Že mi to hovorí aj manžel, deti a možno i kolegovia v redakcii. Ja teda žijem neúplný, skreslený život! O čom potom je a o čom moja profesia?
Oná veta sa stala jedným z kamienkov, z ktorých budujem vlastnú identitu. Veľmi ma oslovoval a oslovuje svojím životom Tomáš Baťa, nielen ako biznismen, ale predovšetkým ako sociálny tvorca. Na komunikačných a antistresových tréningoch, ktoré vediem, občas diskutujem s účastníkmi o jeho výroku: Človek rastie prekonávaním kríz. Niekedy sa mi naozaj zdá, že čím horšie, tým lepšie. Ako sa to ľahko povie! Vrátim sa opäť ku spomínanej vete. Viac ako pätnásť rokov sa učím počúvať klientov a vôbec ľudí, prírodu a čoraz viac seba. Dostávam sa hlbšie do podstaty komunikácie a uvedomujem si, koľko užitočnej práce nám, ľuďom žijúcim v západnej civilizácii, ponúka. Učíme sa mnohým racionálnym zručnostiam, technikám, no veľmi málo ovládaniu vlastnej mysle, vlastnej vnútornej disciplíne. A práve tú vnímam ako základ osobnostného rastu. Nedávno vydal náš komunikačný dom knihu Orechová slávnosť. Písala som ju sedem rokov. Je o slávnosti vzťahov, úcte k sebe, okoliu, svetu, ktoré vznikajú v banálnych životných situáciách. Za ústredné motto tejto knižky sme zvolili vetu Mahátmu Gándhího: Zmenu, ktorú hľadáš, nosíš v sebe. Aj mediálne a komunikačné tréningy a tiež našu päťročnú Praktickú školu Public Relations vediem spolu s ďalšími lektormi tak, aby v nich účastníci našli predovšetkým sami seba. Svoje silné stránky, spoznali svoj nesmierny potenciál. Práve teraz modelujeme tréning zameraný na rozvoj kreativity. Jej spoločným menovateľom bude zdanlivý paradox: Uvoľňujeme sa do sústredenia. V živote sme totiž veľmi kŕčovití, v kŕčoch dosahujeme úžasné firemné výsledky, zo sústredenia nás bolí hlava i chrbtica. Naša myseľ funguje podľa naučených modelov. A pritom riešenie je v nás a práve v prítomnej chvíli. Nech sme účastní na realite, ale uvoľnení, nie k nej pripútaní. Nech nežijeme v omyle, že posielaním informácií vybavíme všetko. Učíme sa v dennom agentúrnom kolobehu, ako aj našich klientov, že komunikácia je obojsmerným procesom. Musí fungovať prijímanie aj odovzdávanie – i seba a svojej vnímavosti. Práca sa pre nás tak stáva trochu dobrodružstvom. Nie vždy príjemným, ale aspoň – občas – s nadhľadom. Pri práci mi veľmi pomáhajú poznatky, ktoré získavam pod vedením cvičiteľov zo Spoločnosti priateľov jogy a príroda. Návrat k podstate nášho života. Nedávno som na rokovanie s problémovým klientom doniesla topánky značky Baťa, fľašu piva Heineken, škatuľu pracieho prášku od firmy Henkel a môj nočný kozmetický krém Mary Kay. „Čo vy a my máme spoločné s velikánmi, ktorých mená nesú svetové firmy?“ spýtala som sa, keď som to všetko vyložila na stôl. Prišli sme na to, a to celkom úsmevnou formou: Aj my prinášame úžitok druhým. Aby sa tak stalo, musíme sa najprv počúvať.