Pád komunizmu bol ako dobre napísaný happyend (video)

Na svojom konte má scenáre k filmom Pelíšky, Musíme si pomáhat, Pupendo, Želary, Kawasakiho růže, ale aj najnovší hit Občanský průkaz. Český scenárista Petr Jarchovský.

Vašim posledným filmom, ku ktorému ste písali scenár, bol film Občanský průkaz... v čom bol iný ako predchádzajúce?
Tento film je mojou poslednou autorskou spoluprácou so spisovateľom Petrom Šabachom, tie predchádzajúce filmy boli nesené čiernym humorom a nostalgiou. A práve táto kniha od neho bola asi najviac cenená a je akousi koncentrovanou vypoveďou o fenoméne udavačstva, od žalovania detí na základnej škole až po zoznamy udavačov a agentov štátnej bezpečnosti, proste – „môj život s policajtom“, ktorý Šabacha rozprával ako kroniku svojho života.
Čo vás na nej tak zaujalo?
Ja som z nej vybral len určité obdobie, aby sa to dalo prerozprávať – keď mladí chalani dostanú občiansky preukaz, režim ich opečiatkuje a získava nad nimi kontrolu až do momentu, kedy sa budú snažiť ujsť pred vojnou. Ten príbeh vo filme je teda rozkročený medzi dvomi knižkami – červeným občianskym preukazom a modrou knižkou, ktorá ich mohla oslobodiť od nezmyselnej vojny. Šabacha píše zvláštnym spôsobom, sú to také denníkové zápisky, ktoré drží pohromade poetika a humor. To mi umožňuje do toho vstupovať a vybrať si z toho to, čo sa mi hodí do nových príbehov a situácií. A on sám mi to umožňuje, preto je to spoluautorstvo.
Nerobíte však radšej s vlastným dielom, ako to bolo v prípade sfilmovanej knihy Musíme si pomáhat?
No to bol tiež scenár, nepodarilo sa mi však zohnať peniaze na film, bola to taká nešťastná doba. Medzi filmami Šakalí léta a Pelíšky ubehlo šesť rokov a my sme nedostali možnosť pracovať, už som si myslel, že to nevznikne vôbec. A vtedy mi ponúkli z nakladateľstva Paseka, aby som ten scenár vydal ako novelu, je to teda skôr taká filmová poviedka. Ale nakoniec sa nejaké peniaze zohnali, natočili sa Pelíšky a tie zarobili toľko, že sme mohli natočiť aj tento film.

Úprimne, bolo pre vás prekvapenie, že film Občiansky preukaz nezískal ani jednu cenu Český lev?
Nebolo, pretože už sme na scéne dlho, sme taký „matadori“. Máme za sebou niekoľko filmov aj cien, je teda celkom prirodzené, že sme už braní ako taký „establishment“, a že sa možno hľadal spôsob ako oceniť a motivovať ľudí, ktorí prídu s novým filmom ako bol napríklad minulý rok Protektor alebo teraz pozoruhodný film Pouta. Teší ma to, nech má svoju zaslúženú pozornosť.
No nie je to šport, kde je niekto prvý alebo posledný. A okrem toho, rozhodujú o tom naši „kolegovia“, teda nie nezávislá porota. Všade sú nejakí kamaráti, niekto nenávidí Hřebejka, niekto nenávidí Jarchovského, a už ich bolo dosť, treba to vystriedať. Kvôli tomu filmu ma však trošku mrzelo, že nedostal aspoň jednu cenu, ktorou by sa mohol pýšiť.
Ale zadosťučinením pre vás môže byť fakt, že napríklad u nás má neuveriteľný divácky úspech práve film Občanský průkaz narozdiel od oceneného filmu Pouta...
To ma teší, ale stále môžu vznikať fantastické a veľmi podstatné filmy, na ktoré diváci neprídu. Bolo to tak aj v 60.rokoch, keď na vtedy natočené filmové ikony nikto nechodil. Film je umenie aj priemysel. Neplatí však to, že film, na ktorý príde veľa ľudí je „sračka“ a málonavštevovaný film je zákonite výborný. Nič také neplatí.
Slovenskí aj českí diváci sú si blízky, ale v poslednej dobe sa ukazuje, že či už filmoví alebo televízni majú u vás i doma rozdielny vkus...
To záleží na jednotlivých filmoch. Dopočul som sa napríklad, že na váš film Pokoj v duši, chodilo veľmi veľa ľudí, a zoberte si, že má veľmi podobnú atmosféru ako Pouta, je to skromný a dobre natočený film. Bodoval možno aj preto, že to bol film, ktorý k vám prišiel po dlhej dobe. Ale nie je to aj tak, že to u vás „šlo do hája“, kvôli verejnoprávnym médiám? Možno to je jadro problému, aj u nás boli vždy problémy, ale Česká televízia bola vždy koproducentom českých filmov...

Na Slovensku ste boli ako hosť festivalu študentských filmov. Ako si vy spomínate na vaše študentské časy napríklad s Janom Hřebejkom, s ktorým ste natočili filmy ako Kráska v nesnázích, Medvídek, Kavasakiho růže a mnohé ďalšie?
Spomínam na to rád, poznáme sa už od 14 rokov, boli sme spolužiakmi už na gymnáziu. On sa dostal na filmovú fakultu a ja som šiel za ním, na konci komunizmu tam už bola „relatívna sloboda“ vytvárať nové veci, a tak som tam nešiel ani tak za filmom, ako za kamarátmi. A dokonca svoje prvé práce som písal k prijímačkám, dovtedy som sa zaujímal o celkom iné veci.
Sú kamarátske vzťahy v tej brandži veľmi potrebné a dôležité?
Iste a náš vzťah s Hřebejkom je toho dôkazom, že sme vydržali. Keďže sme sa však už dlho poznali, vedeli sme do čoho ideme. Bolo to však veľmi tvorivé obdobie, robili sme časopisy a festivaly, mali sme šťastie, že to ruplo a dopadlo to dobre. Otvorili sa nám dvere...
Na filmovej fakulte učíte však už dlhé roky, akí sú dnes študenti?
V každej generácii je veľké percento skutočných talentov, študenti sú možno už však viac sólisti a viac osamelí, ale majú viac zase možností. Ja som tam šiel kvôli kamarátom, a to už dnes nikto nepovie. My sme tu mali ten komunizmus, ktorý sa zdal, že neskončí, až nakoniec to dopadlo a dnes sa to javí ako dobre napísaný happyend a oni dnes majú ťažké uplatniť sa v konkurenci, a medzi množstvom reklamy a telenovel si zachovať integritu.

Po toľkých rokoch na scéne ste či už vy, Jan Hřebejk či Ondrej Trojan akousi zárukou dobrého filmu...
Na jednej strane je človek rád, že žiaden z tých filmoch, na ktorých sa podieľal nemusí pokladať za nejaký omyl, ale na druhej strane zase to nie je úplne vyrovnané. Ide skôr o osobný vzťah k tým filmom, keď máte nejaký z nich spojený s nejakou komplikáciou, o ktorej napríklad nevedia diváci, tak možno naň spomínate menej rád. Ten vzťah k nim sa však mení, stále sú to ale vaše deti. Ale v zásade pokladám za šťastie, že sú to filmy, za ktoré sa nemusím hanbiť a pod všetky sa podpisujem.
Aké komplikácie to boli napríklad?
Napríklad film U mně dobrý sa zdal byť na začiatku pohodovým nakrúcaním, mala to byť nekomplikovaná komédia a v polovici nakrúcania sa nám stal problém s kamerou, takže väčšina záberov sa mohla vyhodiť a neboli peniaze na ďalšie nové natáčacie dni. Takže film sa musel celý natočiť za polovicu času. Znova, pretáčalo sa. To bolo náročné, a teda to, čo malo byť pohodové, bol nakoniec strašný „nervák“.
Napriek problémom a nedostatku peňazí je Česko však stále krajinou, kde sa natočí za rok aj 20 úspešných filmov...
Je to veľa súbežných vecí, ktoré to už viac ako 20 rokov, čo žijeme v novom období kinematografie, ktorá nie je podporovaná štátom. Boli sme silná generácia ľudí, ktorí boli odhodlaní filmy natáčať hoci sa zmenila spoločenská situácia. A keď má dnes naša generácia nejakú zásluhu, tak v tom, že naozaj sme to boli my, kto sme previedli tú kinematografiu z komunizmu do kapitalizmu. Z dňa na deň sme stratili nepriateľa, museli sme hľadať nové témy, ale zároveň sa orientovať v tom, čo je to robiť súkromné filmy. Menilo sa všetko, boli časy keď film vôbec nebol dotovaný z fondov a dodnes sa bojuje o zákon o kinematografii, aby sa našiel legislatívny rámec ako tie filmy podporovať. Je to zložitá cesta a napriek tomu sa darí v Česku vyprodukovať 20 – 30 filmov ročne, z ktorých 3 – 4 sú naozaj zaujímavé.
To je úspech...
Áno a vždy sa ma to v zahraničí pýtajú, napríklad v Poľsku alebo na Slovensku, že ako je to možné. Ale vychádza to od tých tvorcov, ktorí túžia ten film natočiť. Aj u nás je minimálna podpora a tie filmy vznikajú, preto to tiež závisí na publiku, ktoré sa naučilo na tie filmy chodiť. Keď vidia jeden film, ktorý sa im nepáči, tak prídu na iný, nenechajú sa odradiť. Je tam nejaká potreba vidieť ten žáner, to videnie sveta i spôsob humoru, ktorý sa odlišuje od tých amerických filmov. A dnes už je to i zásluha novej generácie, ktorá chodí na české filmy.
Českí filmári sa v súčasných filmov stále odrážajú od minulosti, ktorá ich samých ovplyvnila, je teda aj to základ úspechu filmu?
Myslím si, že by bolo veľkou chybou preberať vzory nejakých kultúrnych rámov, v ktorých sme my nevyrastali a natočiť napríklad český gangster, to je "blbosť". Musíme vychádzať z toho v čom sme doma a v rámci toho rozprávať príbehy, ktoré sa nás týkajú. Témou našej generácie a staršej generácie je doba, v ktorej sme vyrastali, to však neznamená, že bude rozprávať nudné dejepisy alebo suplovať dokumenty, to nie je správne. Je to proste v nás a rozprávame náš spoločný osud. Dramaturgovia mi veľakrát hovorili: koho bude zaujímať nejaká okupácia a nejaký 1968 a pozrite, nakoniec Pelíšky videlo milión divákov. To, že je to špecificky naše, môže zaujať. Keď sa pozeráme na nejaký iránsky alebo japonský film, zaujíma nás preto, že vidíme ako žijú a aké majú trápenie a radosti. A preto aj my môžeme zaujať niekoho aj za Atlantikom.