Fakty o Argentíne

Minulý týždeň sa v Európe rozsiahlo debatovalo o kríze, prijímali sa opatrenia, ktoré by mohli zmierniť jej dosahy, diskutuje sa o tom, ako dohliadať na finančné skupiny, ktoré pôsobia vo viacerých štátoch, či sa to má centralizovať, a vôbec, ako ďalej v únii a v eurozóne. Z Argentíny prišla správa, že sa majú zoštátniť súkromné penzijné fondy.
Argentína je ďaleko, poviete si. Nedalo mi to však a pozrel som si stránky argentínskeho regulátora súkromných penzijných fondov (www.safjp.gov.ar). Bolo to veľmi poučné. Dá sa tam vidieť, že fondy investovali viac než polovicu zdrojov do štátnych dlhopisov a pôžičiek verejnému sektoru, ďalších 18 % investovali do súkromného sektora domácej ekonomiky a len 6 % majú v zahraničných cenných papieroch. V súčasnosti majú medziročnú výnosnosť zápornú, niekde medzi mínus dvoma až mínus tromi percentami, ale priemerná ročná historická výkonnosť je takmer 14 percent. Majú tiež zavedené niečo ako dôchodkovú jednotku, tá bola na začiatku, pred štrnástimi rokmi, na hodnote 10. Možno si pozrieť, ako sa odvtedy menila jej hodnota deň po dni a vidno, že zažila i veľký pokles (medziročne o 10 %), a to na prelome rokov 2001 a 2002, keď Argentína nesplácala svoj dlh a držiteľom štátnych dlhopisov nakoniec vyplatila len 30 % ich hodnoty, no prekonala ho a koncom septembra bola tesne pod hodnotou 63. Je jasné, že sporitelia profitovali z vysokého rastu argentínskej ekonomiky, ktorý dosahoval viac než 8 % ročne od roku 2003. Prečo sa teda ide rušiť niečo, čo sa zdá úspešné a schopné vyrovnať sa poklesom a krízou ako ukázali roky 2001 a 2002? O ochrane pracujúcich a dôchodcov pred krízou sa tu dá hovoriť len ťažko - naopak, trhy klesli o ďalších 11 % po oznámení zoštátnenia. Skôr je to dôsledok neúspešnej ekonomickej politiky, ktorá nebola schopná obmedziť verejné výdavky a inflačné tlaky v prehriatej ekonomike. Po rokoch rastu teraz pravdepodobne Argentínu čaká tvrdé pristátie a zoštátnenie penzijných úspor by mal zmierniť tvrdosť dopadu.
Rozhodovanie a skutky v čase ekonomickej krízy často ukážu pravú tvár tých, čo ich uskutočňujú. Ľudia sa boja o svoje úspory a prácu - čiže budúcnosť, a preto sú náchylnejší uveriť tomu, že ich chce niekto chrániť. História pozná veľa prípadov, keď ľudia pod ekonomickým tlakom uverili samozvaným spasiteľom, ktorí ich zaviedli nie do neba, ale do pekla ...

Martin Barto (1958) viceguvernér NBS. Od bývalého skvelého analytika je pohyb vo veľkej a malej ekonomike prirodzeným procesom.