Nikdy, našťastie, nešlo o fatálnu chybu, ktorá by ohrozila našu spoločnosť, boli skôr také, z ktorých si človek vezme príklad. Už tým, že som si ich uvedomil a pripustil, že sa vôbec stali, a potom aj tým, že som si z nich vzal ponaučenie. Ak sa následne vyskytli rovnaké alebo podobné situácie a nachádzali sa v nich moji spolupracovníci, mohol som im pomôcť vyhnúť sa takémuto omylu, a tak ušetriť čas a starosti s jeho nápravou.

No moja chyba, vďaka ktorej rastiem, bola o mne. Na manažérskej pozícii som začal pracovať pred jedenástimi rokmi - vo svojich 23 rokoch. Z obchodnej pozície, ktorú som dovtedy vykonával, som sa zrazu dostal na pozíciu manažéra. Bolo to rýchle a ja som na to v tom čase nebol pripravený. Začal som zbierať skúsenosti riešením dovtedy pre mňa neznámych situácií, ale bola to obrovská výzva, a tie mám rád.

V tom období som si myslel, že manažér musí všetko vedieť, musí sa hneď a dobre rozhodnúť, mať na všetko okamžité riešenie - byť skrátka neomylný. Domnieval som sa, že manažér je dokonalá, neomylná bytosť, ktorá nesmie nikdy pochybiť. Postupom času som, samozrejme, zistil, ako veľmi som sa mýlil a ako ma to v tom čase brzdilo.

Neznamená to, že som si o sebe myslel, že som dokonalý a len ja mám pravdu, ale to, že moje presvedčenie o neomylnosti a nemožnosti práva na chybu ma vnútorne blokovalo. Spôsobilo to určitú moju vnútornú kostnatosť - stále som sa kontroloval a dával pozor, či som všetko spravil dokonale a na sto percent. Mal som obavy z možného zlyhania a pochybenia. V takomto stave si človek pripadá ako robot, ktorý neustále vyhodnocuje svoje naprogramovanie a všetko okamžite analyzuje - či daná činnosť alebo rozhodnutie boli urobené správne a hlavne bezchybne, aby pri prípadnej chybe došlo k oprave v programe a nabudúce bolo už všetko tak, ako má byť.

Samozrejme, nechcem tým povedať, že ľudia sa nemajú zo svojich chýb poučiť a v budúcnosti ich eliminovať. Mám na mysli to, že človek nesmie byť na seba taký tvrdý a musí si vedieť priznať, že tiež môže spraviť chybu. Mýliť sa je ľudské a manažér je tiež len človek. Dokonca nechcem teraz ani manažérov povzbudzovať, aby robili chyby alebo ich obhajovali, bol by som len rád, keby si vnútorne pripustili, že sa môžu zmýliť, a nemusí to hneď znamenať, že svoju pozíciu nezvládajú. Uvedomenie si takejto banálnej veci ma pred mnohými rokmi naozaj brzdilo a vnútorne zvieralo.

Keď som prijal myšlienku, že chybu môžem spraviť aj ja, veľmi som sa vnútorne uvoľnil a mohol som sa lepšie a pokojnejšie sústrediť na svoju prácu. Konečne som nemusel bojovať sám so sebou a neustále kontrolovať svoju dokonalosť. S odstupom času si uvedomujem, že s uvoľneným manažérom sa ostatným ľuďom omnoho lepšie spolupracuje, pretože vie pripustiť, že aj ostatní sa môžu mýliť. V súčasnosti toto obdobie hodnotím ako moju manažérsku nezrelosť a obavu z možného zlyhania. Bolo to obdobie, ktoré ma naozaj trápilo a som rád, že netrvalo veľmi dlho.

Zlomový moment nastal pri rozhovore s priateľmi, s ktorými som sa o tom otvorene bavil a ktorí mali v tom čase viac skúseností. Ukázali mi, že obavy pred možným pochybením sú zbytočným strašiakom, ktorého vidím pred sebou. Za to, že mi ukázali iný pohľad na vec, som im dodnes veľmi vďačný. V mojom ranom manažérskom živote to bola pre mňa veľmi cenná skúsenosť a pomohla mi v ďalšom rozvoji a raste. Dnes sa - už s úplným pokojom - riadim známym príslovím: "Rob správne veci, nie veci správne."