V predchádzajúcej časti ste sa dozvedeli, ako dopadlo prvé Krištofovo rande s Bergerovou sekretárkou a ako pokročili prísne utajené prípravy na vykoľajenie Occident Expresu.

Vek Krištofovej matky by ste odhadli asi veľmi ťažko. Aj ona sama mala s tým značné problémy, odkedy sa jej kdesi zapatrošil občiansky preukaz. Ale je pravda -- a ona si toho bola vedomá -- že vek sa od určitého počtu rokov stáva už iba formalitou. Asi ako čísla v Lote, ktoré ste si nepodali. Jedno je však isté -- Krištofa priviedla na svet dosť neskoro.
Muž, s ktorým ho splodila -- Krištofov otec -- už dlhé roky spočíval na záchode. Nie žeby mal chronické žalúdočné ťažkosti, nemal ani komplikovanú črevnú koliku, ak teda popol vôbec môže trpieť nejakou chorobou. Krištofova matka stále tvrdila, že pohreb je príliš drahý, a tak ho uložila na jediné miesto, kam sa v jej byte zapratanom zbytočnosťami ešte zmestil. Miesto nebolo práve najdôstojnejšie, ale ponúkalo istotu, že svojho muža vždy spoľahlivo nájde. Najmä, keď tento jednoduchý fakt za jeho života veru nepatril medzi samozrejmosti. Vždy sa totiž zvykol kamsi zatúlať a nevidela ho aj niekoľko dní.
Ceny pohrebov stále neklesali, takže Krištofov otec stál potichu a úsporne na poličke nad rezervoárom a jediná starosť s ním bola, že urna sem-tam zapadla prachom. Ideálny manžel do každého počasia.
Krištof si však myslel, že je to krutá pomsta za to, že ešte za života sa s matkou dokázal celé hodiny hádať, či je lepší Stalin alebo Gottwald. Obidvoch totiž mali zarámovaných v tom istom ráme, jedného na druhom, oproti sebe. Takže keď na prvého svietilo slnko, druhý sa usmieval tvárou obrátený k stene. Stalin bol väčší fešák, to ho zákonite predurčovalo za favorita Krištofovej matky. Gottwald so svojou dobráckou tvarohovou robotníckou tvárou imponoval zasa otcovi.
Hádky nemali konca-kraja, až kým im pri zvlášť prudkom naťahovaní títo dvaja páni spojení v jedno nespadli na zem. Sklo sa rozbilo a poškodilo fotografie tak, že ich nakoniec museli s ťažkým srdcom vyhodiť.
Ale podľa dôveryhodných svedectiev sa brali z lásky. Krištofov otec bol -- za iného usporiadania buniek a v inom čase -- pohľadným mladým mužom, o čom svedčí aj stará zažltnutá fotografia, na ktorej pózuje s gitarou na peróne železničnej stanice. Obrázok si Krištofova matka opatrovala v nočnom stolíku a občas naň pri upratovaní nedopatrením narazila. Je na ňom dlhovlasý, vychudnutý, s mladícky prepadnutou tvárou a hrdý na svoju prvú bradu, ktorú si starostlivo pestoval. V onen letný deň bol Krištofov otec s kamarátom na výlete. Chvíľu po fotografovaní ich zastavila hliadka esenbé a nechala ho bez vysvetlenia predviesť na policajnú stanicu. Až naveľa-naveľa, keď už padol večer a pomaly sa začínala noc, ho konečne pustili. Zdvihli prst a povedali, že sa hneď ráno musí dať oholiť a ostrihať. Krištofov otec nechápavo zostal stáť, až kým ho jeden z policajtov nezdrapol za košeľu a nezreval mu do tváre:
"Ježiša nám tu propagovať nebudete!"
Krištofova matka sa s Krištofovým otcom zoznámila o dva týždne po spomínanej príhode. A za nič na svete nevedela prísť na to, koho jej tak strašne pripomína. Táto dobrá žena mala vždy slabosť na veľkých mužov.
Krištofova matka "tak naozaj" plakala len trikrát v živote -- 5. marca 1953, keď umrel Josif Vissarionovič Stalin, 14. marca 1953, keď zomrel Klement Gottwald, a 22. novembra 1963, keď zastrelili Johna F. Kennedyho. Ktovie prečo bol do jej výberu zaradený aj tento pohľadný Američan "z tej druhej strany", a chcieť od nej vysvetlenie by bolo rúhaním. Krištofova matka bola jednoducho ochotná plakať pre každého, kto za to stál. Dlho a usedavo. Boli to srdcervúce náreky, ktoré zvyčajne vydesili celú rodinu.
Priame prenosy z pohrebov vždy vysielali v televízii. A deti boli nadšené, pretože kým prehrmeli dlhé sprievody smútiacich pozostalých, so všetkou tou nádherou, trúchlivou hudbou, vlajkami a čestnou salvou, čas sa zastavil. Vyučovanie neprebiehalo, ľudia prestali pracovať, ulice zostali ako vymetené a na celom svete bol aspoň na chvíľu mier.
Kiežby veľkí ľudia umierali častejšie!

Vzhľadom na svoj síce neurčitý, no rozhodne pokročilý vek si Krištofova matka pamätala rozličné básničky zo svojej mladosti, hoci mnohé udalosti, ktoré sa stali len pred malou chvíľou, šťastne a úspešne zabúdala.
Krištof si ešte v detstve obľúbil najmä jednu z nich:

"Po ulici ide motor
na ňom sedí Hlinka -- lotor,
za ním idú jezuiti,
tí mu držia kefu v riti."

Ako malý vždy nadšene tlieskal. Dynamika a zvukomalebnosť tejto básne naňho hlboko pôsobili aj dnes, a preto svoju matku často prosil, aby mu ju prednášala. Bola na to veľmi hrdá.
Avšak nezostalo iba pri nej:

"Stalin, Gottwald, Široký,
nech nám žijú naveky!"

-- skandovala nadšená dlho do noci, keď si už Krištof želal len svätý pokoj a všetci psi v susedstve jej robili disharmonický chór.

Alebo:

"Ten, kto stojí na chodníku,
nemiluje republiku!"

Alebo:

"Koľko máme siláže,
to sa v mlieku ukáže!"

Ba dokonca sa jej občas v záhyboch mozgu zjavovali aj básne neznámeho pôvodu, o ktorých Krištof nejasne tušil, že ich autorom je jej nebohý brat Augustín:

"Na stene ti visí
Laluha i Benka.
Na vráskavej hrudi
žltá podprsenka."

-- chichotala sa ešte nadránom, keď už Krištof dávno hlučne chrápal, čo si jeho matka mylne vysvetľovala ako povzbudenie do ďalších recitačných kreácií.

Krištof bol práve u nej na návšteve a tá sa, ako zvyčajne, natiahla na mnoho hodín. Pôvodne prišiel len na čaj, no jeho matka navrhla spoločné listovanie v rodinných albumoch. Niekedy ju prepadli spomienky ako neodbytné komáre a túžila ich s niekým zdieľať. Krištof v tomto smere síce bol tou najpríhodnejšou osobou, ibaže si každú udalosť pamätal úplne inak ako matka. Skrátka -- počas rozhovorov o minulosti mali obaja pocit, že žili dva odlišné, paralelné životy. Styčné body nachádzali len občas. Takéto niečo sa v odborných kruhoch volá alternatívna história.
Na tieto vzácne príležitosti sa zvyčajne vystrojila aj riadnou dávkou parfému Duchy Moskvy, ktorého flakón v podobe vežičky Kremľa bol zrejme nevyčerpateľný. Príšerne smrdel už v časoch, keď ešte nebol zlomený a vyčpelý, a Krištofova babka -- matka Krištofovej matky -- si naň často ťažkala.
"Páchneš jak kervin kufer!" kričala z postele, na ktorej nevládne ležala, na svoju dcéru, zatiaľ čo tá sa parádila pred zrkadlom.
Ale na nekonečné zásoby tohto fluida by bol možno opäť vysvetlením starý dobrý KOMU-SHOP.

ZAJTRA V HN
V ďalšom pokračovaní románu si s Krištofom a jeho matkou zaspomínate na staré zlaté časy a zistíte, že pamäť nie je iba jedna.

Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.