Cestovanie. Pod týmto slovom sa nám automaticky vybavia spomienky na dovolenky, vôňa diaľok či turisti čakajúci na meškajúce lietadlo. V skutočnosti väčšinu času na cestách strávime oveľa banálnejšie - každodenným dochádzaním do práce.
Kvalitu života určujú mnohé faktory, určite medzi ne patrí aj to, ako rýchlo a pohodlne sa dostanete do práce. Aj u smoliarov, čo takto každý deň strávia celé hodiny, môžeme vidieť príznaky toho, ako podvedome zmenšujú svoju mizériu. "Nie je to také zlé. O hodinku som doma," môžeme od nich počuť. Hoci tá hodinka je zvyčajne len časť cesty nerátajúca čas na presun od domácich dverí ku dverám na pracovisku, ale trebárs len čas strávený vo vlaku či električke. Na faktory, ako ďaleko je váš domov od najbližšej zastávky a na akom hlúpom mieste je vaše pracovisko, sa pritom milosrdne zabúda. Toto zľahčovanie je pochopiteľné, všetci to chcú mať blízko.
Americkí extrémisti
Kombinácia lacného benzínu a zmien na trhu práce urobila z Američanov jedných z najväčších cestovateľov za prácou. Vďaka poslednému desaťročiu tam dokonca vznikla kategória tzv. sepercommuters, ľudí dochádzajúcich do práce dlhšie než 90 minút. Nie je to žiadne maličké spoločenstvo. Takýchto ľudí je dnes v Spojených štátoch už takmer tri a pol milióna. Podľa Amerického štatistického úradu je tento fenomén, keď niektorí ľudia strávia dochádzaním do práce viac než mesiac z celého roka, relatívne nový. Od roku 1990 počet týchto extrémne dlho dochádzajúcich ľudí vzrástol o 95 percent. Dôvodom je, že najlepšie platené zamestnania sú v mestách, kde boom na realitnom trhu tlačí cenu domov do neuveriteľných výšok. V týchto miestach zároveň nie sú cenovo dostupné školy.
Riešia to predmestia
Ľudia situáciu riešia tak, že pri odchode z práce sadnú do auta a usadia sa až tam, kde je cenová hladina prijateľná. Prejavuje sa tendencia, že sa všetci zastavia na približne rovnakom mieste, čím vznikajú tzv. boomburbs, predmestia charakteristické dodatočnými stavebnými plánmi, absenciou verejnej dopravy, žiadnymi chodníkmi a mestskými centrami.
Neprekvapuje, že americká stredná trieda je posadnutá luxusnými autami vybavenými všetkými dostupnými doplnkami - strávia v nich viac času než vo svojich obývačkách. Táto extrémna kultúra vyprodukovala ešte jeden extrém - najnebezpečnejšou formou dopravy sa v Amerike stala chôdza. Podľa štatistiky sa na smrteľných úrazoch spojených s dopravou podieľali 11,4 percenta, hoci iba 8,4 percenta všetkých ciest bolo podniknutých na vlastných nohách.
Cestovaním k obezite
Dochádzanie do práce neuniklo ani záujmu vedcov. Môžu byť ľudia, ktorí dochádzajú do práce na dlhé vzdialenosti, šťastní? Túto otázku si položili výskumníci z univerzity v Zürichu. Odpoveď je jednoznačná: nie veľmi. Podľa ekonómov z univerzity, aby sa tí, čo dochádzajú do práce každý deň hodinu, cítili rovnako šťastní ako tí, čo to majú kúsok, musia zarábať o 40 percent viac. Vysvetlenie je jednoduché, ucestovaní ľudia prichádzajú domov neskoro a už nie sú veľmi zábavní. Chcú sa zvyčajne iba najesť a osprchovať. Z takéhoto života miznú priateľstvá, pribúdajú zdravotné problémy a kilá, pretože život na predmestí zvyčajne vedie k obezite.
Vlaky plné rizikových prípadov
Podľa prieskumov môžete pri cestovaní do práce v rannej špičke zažiť väčší stres ako bojový pilot či policajt zasahujúci proti výtržnostiam. Hoci sú ľudia pracujúci v týchto profesiách pod tlakom, podľa britských vedcov majú situáciu relatívne pod kontrolou. Ľudia cestujúci do práce sú oveľa bezmocnejší a nemôžu ovplyvniť meškajúci vlak či dopravnú zápchu. Vedci monitorovali srdcový tep a krvný tlak 125 dobrovoľníkov počas piatich rokov ich dochádzania do práce. Zažívali pritom viac stresu ako spomínaní policajti a piloti. Stres môže viesť až k zdravotným komplikáciám, nášmu telu určite nerobí dobre.
Pasažieri s tupým výrazom
Vedci okrem toho objavili zvláštny fenomén. U cestujúcich sa objavovala strata pamäti, úkaz nazvaný v angličtine commuter amnestia. Je to obranný psychologický mechanizmus spúšťajúci sa stresujúcim cestovaním. Vďaka bezmocnosti, keď ste zakliesnení medzi ďalších cestujúcich počas dopravnej špičky, sa z ľudí stávajú zombie, polomŕtvoly s vypnutým mozgom. Takýto mechanizmus sa spúšťa už u ľudí prežívajúcich menší stres. A aj keď sa počas cesty stane niečo nevšedné, nebudú si to pamätať. Bežní ľudia strávia každý týždeň dochádzaním do práce aspoň jeden pracovný deň. Po prepočítaní to znamená vymazanie troch rokov života.
Zabudnuté umenie chôdze
V predindustriálnej ére väčšina ľudí cestovala na vlastných nohách, a to ich udržiavalo zdravých. S objavením motora sa ľudia stávali čoraz lenivejšími. Chôdza skončila kdesi na okraji, takže ju aj Svetová zdravotnícka organizácia označila za "zabudnuté umenie".
Kráčanie, tento najstarší spôsob cvičenia, však dnes zažíva svoj návrat. Šťastlivci, ktorí to do práce nemajú až tak ďaleko, si namiesto polhodinky v dopravnej zápche môžu dopriať tridsať minút rýchlej chôdze. Výhoda je, že je to zadarmo, nepotrebujú platiť dopravu ani cvičiteľa v telocvični. Kráčanie posilňuje odolnosť a pôsobí preventívne proti srdcovým chorobám, mozgovej porážke, rakovine a osteoporóze. Upravuje aj váš vzhľad, predovšetkým ak máte nadváhu.
Ideálny pohyb
Štúdia vedcov z univerzity v Birminghame potvrdená ďalšími výskumami ukázala, že za minútu spálime najviac tukov vtedy, ak naše srdce bije medzi 70 a 75 percentami svojho maxima. Priemerný človek môže tento tep dosiahnuť práve rýchlym kráčaním alebo miernym behom. Príliš namáhavá fyzická činnosť nie je pri odbúravaní tukov taká efektívna, ak sa tep srdca blíži jeho maximu, telo začína využívať viac karbohydrátov. V ľudskej reči to znamená, že maximálne zaťažené telo spaľuje menej tukov.
Ako napísal enfant terrible amerických environmentalistov Edward Abbey, na kráčaní je pár vecí, ktoré treba vyzdvihnúť. "Chôdza trvá dlhšie než ostatné spôsoby presunu z miesta na miesto, azda s výnimkou plazenia. Tak sa naťahuje čas a predlžuje život. Ten je už aj tak dosť krátky na to, aby sme ho premrhali v rýchlosti. Kráčanie robí svet oveľa väčším a vďaka tomu aj oveľa zaujímavejším. Máte čas pozorovať detaily."
Šťastie na mesto
Kráčanie si nevie vynachváliť ani dvadsaťpäťročný Londýnčan. Alex Podborski zvykol do svojej práce v cestovnej kancelárii v strede mesta dochádzať na skútri. Keď mu jeho Vespu tretíkrát ukradli, rozhodol sa, že skúsi dochádzať po vlastných nohách. Teraz strávi kráčaním do práce necelú polhodinu, rovnakým spôsobom sa večer vracia domov. Jeho cesta vedie cez Hyde Park, kde podľa svojich slov dostáva najlepšie nápady. Cestou sa usmieva na ľudí a vo všeobecnosti sa cíti viac spätý s mestom. Namiesto adrenalínového príchodu do zamestnania po kľučkovaní prepchatými ulicami sa pokojne prechádza. Kráčanie je jeho čas na upokojenie a má z neho aj zdravotné výhody - je štíhlejší a postupne mizne jeho pivné brucho.
Podborského prípad ukazuje, že musíte mať šťastie nielen na vzdialenosť do práce, ale aj na mesto, v ktorom žijete. Mnohé z nich totiž neponúkajú príjemné miesta na chôdzu ako sú parky či rozsiahle pešie zóny. Ale ľudia začali viac rozmýšľať o priestoroch, v ktorých žijú a na miestne zastupiteľstvá tlačia, aby dali viac priestoru chodcom či cyklistom.

Radikálne riešenie s podivnými výsledkami
Otázka ako cestovať do práce sa dá vyriešiť aj radikálne - zostať pracovať doma. Čoraz viac ľudí si to môže dovoliť vďaka internetu a čoraz väčšiemu počtu zamestnávateľov chápajúcich, že takýto človek mu nefajčí po chodbách, nerobí obrovské telefónne účty ani nešíri klebety (aj keď posledné tvrdenie trochu spochybňuje obľúbenosť klebiet v e-mailoch). Práca doma znie romanticky, pretože si navrávate, koľko času ste tým ušetrili. Mnohí sú však zdesení, keď zistia, že pracujú prakticky neustále, iba si urobia pár prestávok na jedlo. Dôsledkom nie sú len pribúdajúce kilá a neporiadok v domácnosti, ale začínajú sa ukazovať aj dôsledky sociálnej izolovanosti. Nemusíte sa o seba príliš starať, takže sa môžete ľahko prichytiť pri tom, ako pracujete vo vyťahanom pyžame s dierami od cigariet, máte mastné vlasy a bez ohľadu na pohlavie akosi priveľa neoholených chlpov. Už si tak často ani neumývate zuby a ľudia vo vašom okolí namietajú, že ste sa akosi zmenili. Je to dôsledok priveľkej samoty, keď človek zabúda aspoň predstierať dobré vychovanie a bez každodenných kontaktov s inými ľuďmi sa z neho postupne môže vyvinúť hulvát. Toľko ospevovaná práca z domu sa po čase môže prejaviť so všetkými sociálnymi a hygienickými dôsledkami. Zvonku vyzerá neodolateľne, zvnútra to však nemusí byť žiadna krásavica.