Mojimi očami: Dve deká(dy) slobody

Sloboda určite patrí v posledných rokoch u nás medzi najčastejšie používané pojmy. Pojem slobody je veľmi mnohoznačný, čo sa často zneužíva na ideologickú manipuláciu; preto sa pri vyjadrovaní pojmu slobody obzvlášť odporúča si slobodu vážiť. Tentoraz to myslím doslovne, vážiť z fyzikálneho hľadiska. Aj dve deká slobody človeka poteší. Nie je to bohviečo. Uspokojiť sa s málom a vedieť to vychutnať, je umenie a šťastie slobodných ľudí. Nepatrím medzi vyznávačov lepších zajtrajškov. Chcem, aby môj život bol príjemný teraz, v čase, ktorý mi bol pridelený. S radostným očakávaním som prijal revolučné udalosti roku 1989. Aj keď sa hovorí o revolúcii, je to skôr poetické zveličenie. Ale nech. Prešli sme pomerne pokojne od totality k demokracii. Nastal čas, keď postupom času je možné bilancovať niektoré veci.
Ono 20 rokov po revolúcii je na to priaznivá doba, vyrástla tu nová generácia, ktorá Husáka nezažila alebo ho pre svoj vek nevnímala. Nepozná peripetie mladej generácie, ktorá vyrastala pred nimi. Kedysi inteligentní mladí ľudia nemohli vyštudovať vysokú školu a museli robiť robotníkov, dnes ju vyštudovať síce môžu, ale veľmi im to nepomôže, môžu ísť predávať párky alebo robiť pokladníka v Tescu. Neslávime VOSR, máme Haloween a Santu, oboje je rovnako odpudzujúce. Remeselníci zmizli, každý je manažér. Dobrá kniha stojí päť kíl, tak prečo ju kupovať? Bulvár vás zásobí informáciami potrebnými na prežitie. Za zábavou sa chodí do obchodných centier. Televízni znalci majú dvadsať päť rokov, skúsenosť je na ťarchu. Človek po päťdesiatke prestáva existovať. Podvody nie sú, existujú len nevydarené podnikateľské zámery. Zmizla vláda jednej strany, pravdu má ten, kto je pri válove. Heslo čo sa nieslo ulicami: Nechceme nový cirkus so starými opicami, sa celkom nenaplnilo.
Pre tých, ktorí zlaté roky svojej mladosti prežili v reálnom socializme, niektoré veci sú dosť ťažko pochopiteľné, neostáva im nič iné, len sa uspokojiť s vlastným inštinktom. A vôbec, bola totalita až taká zlá? Nepotrebujú ovce baču? Neboli to len dve dekády demokratickej transformácie a znovu obnovenia intelektuálnej slobody, ale aj zrážky s pragmatickým kapitalistickým uvažovaním a lákadlami konzumnej spoločnosti. Nič nie je dokonalé a ani zmeny, ktoré v čase eufórie sľubovali humánnejšiu spoločnosť, nenaplnili očakávania všetkých jej tvorcov. Je zrejmé, že uskutočnené spoločenské zmeny po 17. novembri 1989 nedosiahli publikované predsavzatia, vďaka ktorým získali pred dvoma desaťročiami masovú podporu. Málokto je dnes úprimne presvedčený o proklamovanom víťazstve pravdy a lásky. Nedostavili sa opodstatnene požadované cnosti a kompetentnosť mocných. Arogancia a privilégiá dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu a ich potomkov, to asi nebolo to, čo sme očakávali.

Juraj Šebo,
autor knihy Zlaté 60. roky