S prezidentom Michalom Kováčom som ako novinár prežíval jeho prezidentovanie. Dnes viem, že ho presahovalo. Veľmi. On to vedel tiež. Aj preto sa obklopil ľuďmi schopnejšími od seba (Findra, Zemko, Štefko, Demeš).
Bol mužom ochotným počúvať a nechať sa poučiť. Bol zraneným a zraniteľným prezidentom, čo využívali jeho politickí oponenti. A nielen oni.
História si ho bude pamätať ako prvého prezidenta Slovenskej republiky. Vskutku dokonalý obraz turbulentných 90 rokov so všetkými pozitívami i negatívami.
Pre mňa osobne bol mužom voňajúcim človečinou. Dobrákom, poznajúcim svoje limity. A práve táto vlastnosť z neho robila múdreho muža.
Keď mu pred rokmi diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, zavolal mi do kláštora, aby sme sa stretli. Prišiel som za ním do Brna. Rozprával mi o svojom bôli. Trpezlivo som ho počúval.
No a potom sme mlčali. Chvíľu. A ešte chvíľu. Až sme obaja vedeli, že každé ďalšie slová sú zbytočné. Len sme boli. A cítili bolesť, ktorá sa rodila a stávala sa trvalou súčasťou života.
Pri odchode som mu povedal: „Pamätáte si na Jána Pavla II.? Keď bol mladý a rozprával o utrpení a smrti, všetci ho počúvali. No mnohí jeho slovám uverili až vtedy, keď mu tiekli sliny a vymieňali mu plienky. Keď sám začal žiť, o čom dovtedy iba rozprával. Svet sa naňho pozeral. Nemohúci pápež sa stal na sklonku života dokonalou reklamou Boha, o ktorom celý život vydával svedectvo. Ukázal svetu, že utrpenie a smrť sú súčasťou života. Ukázal nám všetkým, ako dôstojne žiť a prežiť svoj život. A to je, pán prezident, teraz aj vaša úloha. Svet sa na vás pozerá. A očakáva od vás ako od toho, ktorý sa hlási ku Kristovi, svedectvo. Svedectvo vernosti.“
Na mojich primíciách sedel pán prezident na čestnom mieste. Keď som mu niesol Krista v Eucharistii, uvedomil som si, že život prvého prezidenta Slovenskej republiky je s ním spojený putom neoblomnej lásky a nádeje. Navždy.
Niekoľkokrát padlo v našom rozhovore slovo kresťanstvo a viera. Čím je pre vás, pán prezident, Boh?
Je pre mňa všetkým. Boh je láska. Boh je všemohúci. Boh je milosrdný. Všetko, čo človek nemá, čo mu chýba a čo môže mať... Tak vidím Boha.
Stojí Boh aj za tým, ako dokážete v posledných rokoch prežívať utrpenie a chorobu, prítomné vo vašom živote?
Áno. Na jednej strane človek už čítal o podobných prípadoch, na strane druhej si už sám vie vlastným rozumom mnohé vysvetliť. Kto sa narodil, musí zomrieť. Verím, že je večný život. To je veľmi dôležitá súčasť viery. Ovplyvňuje naše správanie k rodine, susedom, ale aj úplne cudzím ľuďom. Kresťanstvo sa prejavuje láskou a chce od nás dobré skutky pre druhého, nie pre seba. Je to ťažký, ale zároveň krásny život.
Nikdy ste neľutovali, že ste kresťanom? Veriacim človekom?
Nie. Naopak si myslím, že je to dar od Boha.
Jedno z našich posledných stretnutí sa podobne ako to dnešné uskutočnilo v nemocnici. Stretli sme sa v Brne, krátko po tom, ako vám diagnostikovali vašu chorobu. Pamätám si, že som vám hovoril o Jánovi Pavlovi II. Uniesol seba. Aký je to pocit uniesť seba vo chvíľach, keď človek trpí?
Nechcel by som sa porovnávať s pápežom Jánom Pavlom II. On je naozaj svätec, ktorý vlastným životom dokázal, že aj tie posledné hodiny života stoja za to. Prežil ich s Bohom. A to by som chcel aj ja. Niekedy sa mi už žiada, aby som bol na večnosti. Tu si poviem: Nie je to hriech, uniknúť z nášho slzavého údolia a odísť na výslnie? Ešte to nemáš zaslúžené, nechaj, nech rozhodne Pán Boh. – Aj týmto spôsobom sa utešujem, keď mi je ťažko.
Jedného dňa, keď mu budete hľadieť z tváre do tváre a on sa vás opýta: „Kto si Michal Kováč?“ Ako bude vyzerať vaša odpoveď?
Som tvoj služobník. Nehodný a hriešny. Ľutujem, že som neprežil lepšie svoj život, že som neurobil viac dobrého. Spolieham sa na tvoje milosrdenstvo. Takto by som sa predstavil. Vynikajúci ľudia sú vynikajúci a budú vynikajúci aj na druhom svete. Pápež Jána Pavol II. bude pápežom aj tam, ale väčšina z nás sme ako miliardy mravčekov. No mali by sme si uvedomovať, že nás život je veľkým Božím darom a že je našou povinnosťou žiť ho, ako najlepšie vieme, a vracať vo väčšej miere v dobrote a láske to, čo sme dostali na začiatku.
Čo je podľa vás v živote najdôležitejšie?
Najdôležitejšie podľa mňa je pochopiť, že sme sa narodili nielen pre tento svet, ale pre večný život. A máme dosiahnuť svoj cieľ. Či som roľník, robotník, alebo vzdelaný človek. Dlho som si myslel, že spása sa týka len vyvolených. Nie je to tak. Kristus zomrel za všetkých. Máme cestu, po ktorej môžeme ísť. Tých ciest je viac. Katolicizmus a islam sú dve najväčšie. Je dôležité, aby si človek stále uvedomoval, že nie je sám a osamotený. My vieme, ako žiť, ako sa správať k svojmu otcovi, matke, priateľovi, k človeku. Sme maximálne vybavení. Na nás záleží, čo s touto výbavou spravíme, ako ju dokáže zúročiť.
(Rozhovor z knihy 18 ročná Slovenská republika, Kováč, Schuster, Gašparovč v rozhovore s Karolom Lovašom, Cathedra 2011).