Ste expertom na globálne vzdelávanie. Skúsme si veľmi jednoducho povedať, čo to vlastne globálne vzdelávanie je? 

Globálne vzdelávanie je prístup k vzdelávaniu, vďaka ktorému môžeme hľadať súvislosti medzi javmi vo svete okolo nás, rozvíjať kritické myslenie a hľadať otázky a odpovede na to, čo sa deje vo svete. Stojí na hodnotách, ako sú rešpekt k rovnosti, rozmanitosti a ľudským právam. Je to otvorená platforma, v ktorej sa učí orientovať, hľadať súvislosti medzi javmi a vytvárať si kritický názor na to, čo sa deje okolo nás.

Čo si pod tým máme predstaviť?

V rôznych oblastiach globálneho vzdelávania to môže znamenať také zmeny v postojoch a zručnostiach, ktoré nám umožnia žiť zodpovednejšie a empatickejšie. Poviem zopár príkladov, najviac sa ich dá pomenovať v oblasti udržateľnosti. Ak idem nakupovať vo väčšom meste, mám často možnosť vybrať si balenú uhorku z Talianska v supermarkete alebo sa vyberiem trochu ďalej na trh a kúpim si uhorku od pani zo Žitného ostrova. Voľba pritom zahŕňa množstvo aspektov - environmentálny (náklady na vypestovanie, doprava), lokálny (podpora pestovateľa na Slovensku) a podobne.

Kritické myslenie ale môžem využiť aj pri zložitejších témach, napríklad schopnosť odhaliť dezinformáciu na sociálnych sieťach, a tým ovplyvniť iných ľudí alebo schopnosť vysvetliť, že ak o utečencoch budeme hovoriť len ako o hrozbe a postupne sa na nich pozerať ako na jednoliatu masu príživníkov, tak sa tým vlastne vraciame k hrozbám minulosti a postupnému hľadaniu nepriateľov.

Jedným z cieľov tohto vzdelávania je prijímať zodpovednosť za seba a vnímať svoju úlohu vo svete. Čo presne sa pod tým myslí?

Znamená to napríklad, že vnímam, čo mám na sebe oblečené, kde a z čoho to bolo vyrobené, akou cestou to prešlo. Aká je situácia v danej krajine, či má výrobca zodpovednú politiku čo sa výroby týka, ako spotrebiteľ tou kúpou ovplyvňuje tieto javy. Dá sa to uviesť aj na lokálnych príkladoch: kde nakupujem ovocie, koho zvolím vo voľbách. Ide o to, aké hodnoty ľudia preferujú. Každý ale môže ovplyvňovať svoje okolie. Martin Luther King raz povedal, že už keď ráno odchádzate z domu, ovplyvňujete polovicu sveta. Tým, že ste si dali kávu, obliekli sa alebo ste šli autobusom a nie autom.

Čo z toho majú deti, ktoré sa učia globálne?

Ak sa napríklad zamestnám v medzinárodnej firme, budem pracovať s ľuďmi z rôznych kultúrnych prostredí. Práve citlivosť na rozmanitosť mi umožní lepšie komunikovať a spolupracovať. A schopnosť riešiť problémy, vyhodnocovať informácie, hľadať súvislosti sú univerzálne zručnosti, ktoré využijem kedykoľvek. A práve toto sú kľúčové kompetencie, ktoré globálne vzdelávanie rozvíja.

S čím z globálneho vzdelávania sa môžu žiaci či študenti stretnúť na základných a stredných školách na Slovensku ?

Globálne vzdelávanie nie je ani predmetom a ani prierezovou témou. V niektorých predmetoch sa nachádzajú témy ako globálne problémy ľudstva, v multikultúrnej či mediálnej výchove. Vychádza relatívne veľa príručiek. Miera výučby tejto problematiky záleží od samotných škôl. Niektoré majú samotný predmet venovaný týmto témam, na iných sa zasa snažia začleňovať globálne vzdelávanie do tradičných predmetov. Ďalším spôsobom je, že si školy spravia týždeň globálneho vzdelávania.

Ktoré krajiny berú globálne vzdelávanie najserióznejšie?

Najskôr to bola iniciatíva mimovládnych organizácií, až neskôr sa to transformovalo do globálneho vzdelávania. Veľmi inšpiratívne k nemu pristupujú v Austrálii, v ktorej využívajú silný pedagogický prístup. Snažia sa témy ako napríklad migrácia či klimatická zmena prepájať s existujúcimi predmetmi a orientujú sa na rozvíjanie zručností. Aby študenti napríklad vnímali migráciu ako prirodzený dejinný jav alebo dokázali pomenovať príčiny. Tradičným lídrom sú samozrejme krajiny ako Fínsko či Veľká Británia, ktorá pracuje práve s konceptom globálnej dimenzie, teda prirodzeného začlenenia princípov globálneho vzdelávania do existujúcich osnov. V strednej a východnej Európe je lídrom Česká republika, tvorí sa tam najviac metodík, tiež vypracovali národnú stratégiu. I keď je tam výraznejšie prepojenie s rozvojovou spoluprácou, k čomu sa staviam kriticky, keďže rozvoj je jednou z tém, ktorú má globálne vzdelávanie práve kriticky reflektovať, nie ju legitimizovať.

Pred niekoľkými rokmi Slovensko prijalo národnú stratégiu globálneho vzdelávania, ktorú ste spoluvytvárali. Koncom roka sa skončila jej päťročná platnosť. Čo bolo jej cieľom?

Pomenovali sme v nej základné ciele a témy globálneho vzdelávania. Určili sa úlohy zapojených aktérov, ako sú ministerstvo školstva či metodicko-pedagogické centrá. S odstupom času si však myslím, že národná stratégia nebola až tak dôležitá.

Prečo?

Lebo aktívni učitelia siahnu po príručkách globálneho vzdelávania aj bez toho a tí, ktorým to je “prikázané” zhora môžu narobiť viac škody. Videl som napríklad hodiny, ktoré učili pedagógovia bez hlbšieho tréningu. Často to skončilo tak, že priniesli obrázky chudobných afrických detí a vyvolali u žiakov nepríjemné pocity viny. Globálne vzdlávanie ale má byť predsa pozitívne, o tom, že aj lokálne môžem veci meniť a že aj v tej Afrike sú ľudia ako ja a majú silu veci meniť. Veľmi dobrým príkladom je tiež multikultúrna výchova. Tá sa stala prierezovou témou, teda mala by byť nejakým spôsobom včlenená do škôl. V praxi to často vyzerá tak, že školy organizujú dni, kde vystúpi rómsky súbor alebo sa učia o iných kultúrach. Teda nie o tom, že všetci sme rozmanití, že jedno etnikum nemôžeme zaškatuľkovať do pozitívneho alebo negatívneho stereotypu, nepracuje sa s rozmanitosťou v triede, ale inakosťou iných kultúr. Toto je deťom vzdialené a udržiava to stereotypy.

Takže si myslím, že pri globálnom vzdelávaní by bolo najlepšie reflektovať globálnu dimenziu v už existujúcich obsahoch. Ak napríklad učím o zámorských objavoch, môžem rozvíjať kritické myslenie tak, že sa na túto udalosť pozriem z pohľadu pôvodných obyvateľov Ameriky. Stále odučím dejepisnú tému, navyše však ponúknem multiperspektivitu a kritický pohľad na eurocentrizmus v dejinách. To je práve pridaná hodnota globálneho vzdelávania.

Aké úlohy v nej malo napríklad ministerstvo školstva?

Hlavnou úlohou bolo vyriešiť, ako by sa globálne vzdelávanie dostalo do škôl. Národná stratégia však nebola dokumentom, ktorého plnenie by bolo povinné alebo záväzné pre všetky školy. Stratégia pomenovala východiská a jej prínosom bolo, že organizácie spadajúce pod ministerstvo školstva sa k tejto agende prihlásili. Celkovo sa globálne vzdelávanie stalo vďaka tomu viditeľným.

Stratégia sa rokom 2017 skončila. Podarilo sa naplniť stanovené ciele?

Nerobil sa odpočet, čo je podľa mňa problém. Ako som hovoril, minimálne je treba povedať, že sa tá téma zviditeľnila. A niektoré príručky, ktoré vytvorili mimovládne organizácie, sa stali oficiálne odporúčanými pre školy. Existujú aj kurzy globálneho vzdelávania.

Ak by vznikla nová stratégia, čo by sa v nej malo objaviť?

V novej stratégií by sa mal určite klásť dôraz na kritické myslenie, napríklad cez nejaké prepojenie s mediálnou výchovou. A nemá veľký význam baviť sa o tom, v ktorej chudobnej krajine je nízky hrubý domáci produkt, zmysel má baviť sa o aktuálnych témach a reagovať napríklad na migráciu.

Okrem globálneho vzdelávania verejnosť pozná skôr rozvojové vzdelávanie. Líši sa nejako od toho globálneho?

Rozvojové vzdelávanie vzniklo z potreby nejakým spôsobom vysvetľovať, prečo poskytujeme rozvojovú pomoc. Kritické globálne vzdelávanie však kriticky vníma aj samotnú rozvojovú pomoc. Nemá byť teda nejakým doplnkom pre rozvojovú spoluprácu, ale práve naopak, má kriticky reflektovať a prinášať viaceré pohľady.

Vieme si to ukázať na praktickom príklade?

Rozvojové vzdelávanie sa často praktizovalo tak, že sme sa učili o iných. Napríklad sme hovorili o tom, že v Keni je chudoba a inde zasa hladomor. No globálne vzdelávanie má byť predovšetkým o nás. Má skúmať naše identity, naše vlastné prepojenia so svetom, naše roly v otázke, prečo existuje chudoba. Má byť viac o nás a o našej prepojenosti, ako o druhých.

Aj ku globálnemu vzdelávaniu sa dá pristupovať rôzne. Aké prístupy by sme našli u nás?

Pri delení vzdelávania vnímam dve línie. Jednou je aktivistický prístup presadzovaný napríklad niektorými environmentálnymi organizáciami so silnou agendou, ktoré prinášajú odpovede a riešenia. Druhým je pedagogický prístup, ktorý neprináša konečnú odpoveď, ale skôr rozvíja zručnosti, aby sa prijímateľ vedel orientovať v tejto problematike.

Ako si môže čitateľ predstaviť ten druhý prístup?

Pri tom druhom učiteľ v pozícii facilitátora skôr vytvára situácie, v ktorých žiaci riešia problém, sami hľadajú riešenia, zvažujú príčiny a dôsledky. Napríklad si vytvoria myšlienkovú mapu s dôsledkami výroby lacného oblečenia v juhovýchodnej Ázii. Aké sú negatíva a pozitíva pre domácich, ako ovplyvňujem svojou kúpou ich životy, ak nekúpim, nestratia prácu, kde nájdem informácie, ako sa k tomu stavia “môj” výrobca oblečenia a podobne. Na toto hľadajú odpovede, tie ale nie sú jednoduché a jednoznačné.

Kto je Andrej Návojský

Expert na globálne vzdelávanie. Pôsobil vo viacerých neziskových organizáciách. V súčasnosti v Nadácii Milana Šimečku, kde manažuje vzdelávacie projekty. Vedie tréningy, semináre a školenia pre učiteľov aj mládež. Je spoluautorom národnej stratégie globálneho vzdelávania.

Autor je študentom kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.