Môžeme to povedať naplno. Prehra s Fínskom nás bolieť nemusí. A keď, tak bolelo len trápenie v prvej tretine, kedy sme prehrávali o tri góly. Lenže potom sa stalo niečo, čo nevieme pomenovať. Iba vieme, že v nás zrazu bolo nadšenie, česť a hrdosť. Na náš tím. Tento šampionát mal pre Slovensko mnoho tvárí. Najprv sme len čakali, čo bude (po prvých troch zápasoch), potom sme len nadávali (po prehrách s outsidermi Lotyšmi a Rakúšanmi) a napokon sme sa tešili (po triumfe s Amerikou). A vlastne aj po spomínanej prehre s Fínskom. A tešili sme sa preto, že máme jeden skvelý poznatok. Áno, tento rok to medaila nebude. Ale v ďalších rokoch kľudne môže byť. Pretože máme dostatok hráčov, ktorí o ňu môžu a hlavne chcú bojovať. Jednoducho tréner Vladimír Vůjtek dokázal urobiť z hokejistov víťazov. Aj vtedy keď prehrajú. V ďalších rokoch máme na kom stavať. Veď ak si len zoberieme, že oproti minulému striebornému šampionátu chýbalo v tíme Vůjtkovi až jedenásť hráčov, a aj bez nich sme od tej medaily neboli vôbec ďaleko. Na šampionáte proste rozhodujú maličkosti. Raz to vyjde, ako keď sme napríklad na minuloročnom šampionáte otočili duel v posledných minútach s Kanadou vo štvrťfinále, a raz to nevyjde. Ako napríklad teraz, keď sme s Fínmi dotiahli trojgólovú stratu a nastrelili tri tyčky. Preto nás tá prehra nebolí. Pretože o rok tu bude ďalší šampionát a ďalšia šanca na medailu. A tá môže prísť kľudne aj skôr, vo februári na olympiáde v Soči. Ale teraz je to jedno. Teraz stačí slovenským hráčom iba poďakovať. Tak ďakujeme...