S akými pocitmi sa po vyše dvoch mesiacoch vraciate z Grécka na Slovensko?
S pocitmi, že odchádzam od nedokončenej práce. Nič totiž nenasvedčuje tomu, žeby sa v Grécku situácia v najbližšom čase vyriešila. Skôr si naopak myslím, že ľudia, pred ktorými sa zatvorila balkánska trasa v Grécku vo viac či menej improvizovaných podmienkach ostanú žiť niekoľko mesiacov, možno aj rokov. Pred nami je ešte veľa práce a mnoho nových výziev. Keď už ľudia budú v oficiálnych táboroch, nastúpia nové potreby. Možno menej akútne, ale o to dôležitejšie. Napríklad vzdelávanie, dlhodobejšia lekárska starostlivosť, množstvo komunitnej práce. Samotné Idomeni bude podľa mňa fungovať ešte mesiac, možno aj dlhšie. Preto ten pocit, že odchádzam od rozrobenej práce.
Zvládajú grécke autority to, čo sa deje na jeho území?
Môj názor je, že Gréci k téme pristupujú s dobrými úmyslami, avšak štát, aj vzhľadom na krízu, ktorá sa odohráva na jeho území, a možno sčasti i miestnu kultúru, nefunguje tak, ako by mal. Všade je množstvo byrokracie, všetko trvá veľmi dlho. Grécky azylový systém bol nastavený na podstatne nižšie čísla, takže nečudo, že v podstate skolaboval. Na jednej strane navyšovanie kapacít trvá dlho, na druhej, podľa toho, čo som počul, plán navyšovania je zasa o predimenzovaní, s čím môžu prísť iné problémy. Inštitúcie skrátka nefungujú tak, ako by mali. Treba ale povedať, že 53-tisíc utečencov, ktorí v jedenásťmiliónovom Grécku uviazli, nie je až také vysoké číslo.
Ako dnes Grécku v tomto smere pomáha Európska únia?
V médiách som zachytil, že Únia plánuje Grékov podporiť finančne, niektoré krajiny pomáhajú materiálne, či už sú to stany, alebo zariadenie do táborov. Určite by podpory mohlo byť viac. Osobne si myslím, že pomoc by nemala byť len o financiách alebo materiálnej výbave, ale aj o know-how. Gréci s podobnou situáciou nemajú skúsenosť. Jedna vec je tábor postaviť, druhá je viesť ho. A to Gréci nevedia, pokiaľ to napríklad porovnám s Chorvátmi. Chorváti vzhľadom na konflikt v 90. rokoch vedia, ako manažovať množstvo ľudí v podobnej situácii. Mať know-how a vyškolený personál by Grékom ušetrilo veľa času aj prostriedkov.
Keď hovoríte o skúsenejších Chorvátoch, pristupovali balkánske krajiny, ktoré si v nedávnej minulosti zažili vojnu a cez ktoré viedla aj utečenecká trasa, inak k tejto téme?
Keď som bol začiatkom jesene na Balkáne, bol som celkom prekvapený zo Srbov. Tí sa k tomu postavili spôsobom: Neškodíme, ale ani nepomáhame. Ľudí však nechali voľne prejsť. Potom sa zatvorila maďarská hranica a tok sa odklonil do Chorvátska. Chorváti boli pripravení na zhruba päťtisíc ľudí, a tu zrazu trikrát viac. Ich reakcia bola úžasná. Ulice boli odrazu plné dobrovoľníkov Červeného kríža, armáda otvorila sklady, začalo sa organizovanie dopravy. Bežní ľudia otvárali záhrady, vykladali za ploty ovocie, vodu, nechávali ľudí sedieť v záhradách pod stromami v tieni, pretože boli horúce dni. Bolo poznať, že si pamätajú na vlastnú minulosť. Samozrejme, báli sa, čo z toho bude. Zhováral som sa s majiteľom penziónu, v ktorom som býval, a priznával, že má z kvanta ľudí obavy, no zároveň hovoril o tom, že on sám prežil v utečeneckom tábore, do ktorého ľudí z hraníc zvážali, sedem rokov.
Čo dnes znamená žiť v utečeneckom tábore?
Mení sa to v čase. Dnes si napríklad ľudia v Idomeni myslia, že v provizóriu, v ktorom žijú, budú len krátko. Musia si prejsť šokom i vytriezvením, že realita je iná, než plánovali a namiesto Nemecka, kam pôvodne smerovali, si budú musieť nový život založiť v Grécku. Je ťažké im vysvetľovať, že sa hranica už neotvorí. Pre nich nádej zomiera posledná. Tábory vznikajú rýchlo, nadivoko, spočiatku nie sú organizované, takže život tábore je najskôr o státí v rade. Stojíte v rade na jedlo, na oblečenie, na hygienu, na lekára. Rady, rady, rady. A večné hľadanie zdroja elektriny, aby ste si mohli nabiť telefón a mohli byť vďaka nemu v kontakte s blízkymi. Je to zároveň kopec nudy. Voľný čas je zasa o neustálom kladení si otázok, do kedy to bude trvať, čo s vami bude. Najhoršie je, že odpovedí sa nedopátrate.
O utečeneckých táboroch sa práve pre nudu, chýbajúce vzdelávanie a frustráciu hovorí ako o miestach väčších kríz.
Je to tak. Vezmime si Idomeni. Deti sú bez školskej dochádzky, dospelým dochádzajú peniaze, mnoho ľudí má chronické zdravotné problémy, napríklad cukrovku, problémy so srdcom, nemajú lieky, nemajú možnosť dodržiavať diétu, ktorú ich ochorenie vyžaduje.
Keď sa na hraniciach demonštruje, súvisí to aj s tým?
Súvisí, ale v tom, prečo vznikajú nepokoje, ktoré sme mali možnosť sledovať, je viacero faktorov. Ide napríklad o nepochopenie ľudí v tábore, že tí, ktorí strážia hranice, si robia len svoju prácu a nemajú vplyv na to, či sa hranica otvorí, alebo nie. Zároveň v 15-tisícovom dave v tábore máte množstvo tínedžerov, mladých chalanov v puberte, ktorí reagujú tak, ako by reagovali aj slovenskí tínedžeri v tej istej situácii. Mladí ľudia sú odvážnejší, náchylnejší k skratkovitým riešeniam, stačí sa pozrieť na výsledky na domácej politickej scéne.
A čo etnické napätie?
Väčšina ľudí v táboroch sú Sýrčania, nasledujú Iračania, Afganci. Ale aj Pakistanci, Iránci, ktorých na hraniciach zastavovali už predtým, než stopli Afgancov. Napätie sa objavuje. Ľudia si zvyknú vyčítať: “To kvôli vám zatvorili hranice”, a povedzme si na rovinu, Sýria bola rozvinutá krajina s vysokým štandardom a niektorí Sýrčania sa na ostatných zvyknú dívať cez prsty. Niekde niečo zmizne, “to boli určite Afganci”. Predsudky nájdete všade a z toho vznikajú rôzne trenice. Keď takto zmiešaný dav prúdi, na podobné “blbosti” nie je čas. Keď ale žijete stan vedľa stanu, aj drobné konflikty môžu v priebehu týždňov eskalovať. Stačí, že niekto niekomu vedľa stanu položí vrece s odpadkami alebo mu odoberie z dreva na oheň.
Ako dnes s hnevom a frustráciou dokážu pracovať sociálni terénni pracovníci?
V Idomeni sa s tým pracuje ťažšie. Tam nemáte šancu odkontrolovať, kto vstupuje, kto odcháza. Bolo to vidieť pri tých nešťastných letákoch. Ktosi ich v tábore porozdával a namotal ľudí na nezmyselnú akciu - prejsť hranice cez rieku. Vy to neodkontrolujete. A grécka polícia nezasahuje. Vôbec. Hoci by sa tam priamo pred policajtami spustila bitka.
A dôvody?
Ťažko povedať. Nemajú rozkazy, nechcú agresiu nasmerovať voči sebe. Možno preto, že keď zasiahnu, sú tam desiatky novinárov a zásah sa rozmaže vo všetkých svetových médiách spôsobom “takto v Grécku riešia utečencov”. Môj názor je, že keď sú protesty a niekto burcuje ľudí a vyhrocuje situáciu, polícia má robiť to, čo robí bežne na protestoch v celej Európe. Príde, zistí, kto sú lídri, izoluje ich od davu a po 20 minútach je pokoj, pretože sa všetci rozídu. V táboroch pri podobných situáciách nenájdete žiadne mediačné, antikonfliktné tímy, ktoré poznáme z európskych demonštrácií.
Domáci v Idomeni prítomnosť tábora vnímajú ako? Videla som príspevok, kde na jednej strane staršia pani poskytuje svoj dom utečencom, aby sa mohli osprchovať a najesť, na druhej strane miestny farmár nemôže zorať pole a hnevá sa.
Ľudia majú rôzny prístup. Jedni pomáhajú, druhí nie. Keď ide o polia pri Idomeni, časť z nich si dnes legálne prenajímajú Lekári bez hraníc, no veľká časť je obsadená stanmi. V tomto prípade má štát platiť poľnohospodárom kompenzácie. Stretol som farmára, o ktorom hovoríte, a áno, je nahnevaný. Ale ani nie tak na utečencov, ktorých mu je ľúto, skôr na štát. Pretože kompenzácie, ktoré mu sľúbili, meškajú, keď sa vyplatia, tak nie v sľúbenej sume. A tak čaká, nemôže siať, nemôže sa venovať biznisu. Zhodou okolností som sa s ním zhováral v deň, keď mu prišlo vyčíslenie dane. A tú štátu zaplatiť musí.
Na utečencov kvôli biznisu mali ťažké srdce na Lesbose, kde v zásade padol turizmus.
To áno, lenže na druhej strane tam namiesto turistov prišlo ohromné množstvo organizácií a dobrovoľníkov z celého sveta. Všetky autá sa rozpožičali, ubytovania plné, reštaurácie a krčmy plné. Obchody začali prosperovať, pretože bolo nutné zriaďovať kancelárie, budovať infraštrukútru, nakupovať, rozbehli sa práčovne. A to všetko mimo letnej sezóny. Miestni najskôr plakali, že im utečenci zničili ekonomiku ostrova. Teraz, keď už utečenci neprichádzajú a mimovládky sa začali sťahovať, nariekajú, že nemajú utečencov.
Na Lesbose bola v jednom momente vyše stovka rôznych organizácií. Trošku bublina, nie?
Z môjho pohľadu bolo skôr problémom to, že na ostrove bolo množstvo práce, ktorú nemal kto urobiť. Všetci chceli byť na atraktívnych miestach alebo sa motať v táboroch. Keď však bolo treba pracovať v skladoch, čo je náročnejšia fyzická aktivita, a nie sú tam žiadni utečenci ani kamery, nebolo človeka, ktorý by sa do toho pustil. A pritom bez toho nevie pomoc efektívne fungovať.
Čo znamená mať atraktívny flek?
To znamená byť hrdinom niekde na pláži alebo vysedávať v tábore. Mne sa stalo, že som prišiel do tábora, všade kopec dobrovoľníkov, ale nemal mi kto pomôcť naložiť dodávku, pretože bolo 10 hodín ráno a všetci práve mali hodinu arabčiny. Časť dobrovoľníkov k tomu pristupovala ako k dobrodružným prázdninám, nie ako ku kríze, kde treba reálne odmakať množstvo vecí. Aj konkurencia zo strany organizácií bola veľká. My sme s ňou problém nemali, pretože sme robili práve tú prácu, ktorú nechcel robiť skoro nikto.
Z Lesbosu ste sa po zatvorení hranice presunuli do Idomeni. Ako vyzerá proces rozhodovania sa humanitárneho tímu, že opustí jedno miesto a presmeruje pozornosť inde?
Človek musí sledovať celkovú situáciu a využívať všetky možné informačné kanály. To, že ste na Lesbose, neznamená, že nesledujete, čo sa deje vo zvyšku Grécka a na balkánskej trase. Všetko je totiž prepojené. Impulz prišiel po tom, čo Rakúsko začalo uplatňovať reštriktívnejšie pravidlá. Všetko bolo potom ako domino. Ani jedna krajina nechcela, aby jej v rukách ostal čierny Peter - teda to, aby sa masa zastavila u nich. Po Rakúsku začali sprísňovať Slovinci, Chorváti, Srbi, Macedónci a zrazu ste v Grécku. Idomeni je prvý exit point po vstupe do Európy, bolo jasné, že sa tam prejaví problém. A keďže sme už Lesbos mali zastabilizovaný, spolu s dvomi skúsenými ľuďmi z tímu sme sa presunuli na pevninu. V zásade sme si prešli tou istou trasou, ktorou na sever prúdili utečenci. Teda trajektom do prístavu Pireus a potom tábor po tábore. Navštívili sme prakticky všetky pevninské tábory, všade sme našli konktaktnú osobu, vzali sme si súradnice, zistili potreby, spravili si prehľad o situácii a ľuďoch. A následne zdieľali informácie cez skupinu Are you Syrious? s ostatnými.
Čo ste po príchode našli v Idomeni?
Prišli sme tam v čase, keď sa prakticky zastavila vlna. Cez hranice vtedy denne pustili zhruba 50 až 80 ľudí, neskôr sa zatvorili úplne. Vzhľadom na to, ako to tam vyzeralo, sme sa rozhodli, že sa na Lesbos nebudeme vracať. Pršalo niekoľko dní v kuse, všetci boli do nitky premočení, stany plné vody. V noci teploty padali na dva stupne. Najhoršie to bolo pre rodiny s malými deťmi, ktoré sú v podoobných podmienkach okamžite choré. Keď ste skoro ráno prišli do tábora, všade samý kašeľ. Ľudia sa snažili zohnať čokoľvek na prípravu ohnísk, aby sa zohriali. Pálilo sa všetko, čo dokázalo horieť. Všade štipľavý dym. A všade naháňačka za suchými ponožkami a igelitom, aby ste sa aspoň na chvíľu udržali v suchu.
Situácia: Prišla som do 15-tisícového čerstvo vzniknutého tábora, kde mám začať?
Treba sa rozprávať s ľudmi, ktorí už na mieste pôsobia dlhšie. Prvými aktérmi sú miestni ľudia, druhí sú dobrovoľníci, tí sú najpružnejší, potom menšie organizácie a následne veľkí hráči. Potom je to najmä o skúsenosti a schopnosti všímať si, aké sú potreby. Keď ľudia spia na zemi, treba zabezpečiť stany, keď nemajú pitnú vodu, treba zabezpečiť jej dodávky.
Z terénu sa občas na sociálnych sieťach objavovali správy, že ženy v Idomeni rodia v stanoch na poliach, na paletách.
Neviem o takom prípade. V prípade pôrodu sa nám darilo zabezpečiť prevoz do nemocnice. Nebolo to ale vôbec jednoduché. Tehotné ženy sa v podobných situáciach v tábore vždy identifikujú, sledujú sa informácie o termínoch. My sme sledovali 17 žien, o ktorých sme vedeli, že budú rodiť v blízkom období. Problém je v tom, že keď sa už rodiaca žena dostane do nemocnice, automaticky sa jej spraví cisársky rez. Lekári totiž po ruke nemajú tlmočníkov a nechcú riskovať. Spravia cisársky rez, aj keď je to nie je nevyhnutné. Otázka ale je, čo s týmito ženami potom? Mali sme prípad matky, ktorá odrodila v pôrodnici v Solúne, nechali si ju tam dva dni a na tretí deň kam? Do Idomeni do prachu, medzi odpadky a bez poriadnej hygieny?
Skončila v Idomeni?
Áno, žije s dieťatkom v stane. Snažili sme sa jej podmienky vylepšiť, zohnať lavór, malý varič, plienky, postieľku, ale to všetko je stále len improvizácia.
Slovenská mimovládka Človek v ohrození v spolupráci s českým partnerom Člověkom v tísni začal v Idomeni s psychosociálnou podporou. Na koho sa zameriava?
Na všetkých. Na báze dobrovoľníkov sme tam mali malý tím, v ktorom bola lekárka a skúsená terapeutka z Nórska. Doslova chodila od stanu k stanu a snažila sa vytypovať tých najrizikovejších ľudí, podávať im prvú psychologickú pomoc a v prípade potreby ich posúvať špecializovanejších organizáciám, povedzme, keď išlo o obete obchodovania s ľuďmi alebo o ľudí so závažnejšími medicínskymi potrebami. Keď ste totiž cukrovkár, ktorý potrebuje dodržiavať určitú diétu, alebo človek, ktorý musí pravidelne užívať lieky na srdce, žijete v strese. Okrem celej tej situácie, v ktorej ste stratený a netušíte, čo s vami bude, máte ešte aj zdravotný problém, ktorý vás ťaží. Psychosociálna pomoc má veľký význam. Skrze ňu spoznávate komunity, ste s ľuďmi v úzkom kontakte a máte prehľad o tom, čo sa vo vnútri komunity deje. Na druhej strane, ľudia spoznávajú nás, vieme im poskytovať informácie a predchádzať dopadom rôznych falošných, poplašných správ, ktoré sa po táboroch šíria.
Napríklad?
Povedzme, že takého a takého apríla otvoria hranicu a pustia dvetisíc Sýrčanov. Odkiaľ príde takáto informácia, nikto netuší. Psychologická pomoc má skutočne svoje miesto. Možno si spomínate na prípad dvoch mužov, ktorí sa v Idomeni protestne zapálili. Bol tam aj tretí muž, ktorý to chcel spraviť, ale práve s tým komunikovala naša psychologička. Najskôr bol úplne odmietavý a veľmi negatívne naladený, ale postupne si k nemu našla cestu a dokázala mu vysvetliť, čo by jeho krok so sebou priniesol. Pri tomto type pomoci je v zásade dôležité byť v teréne. V tábore síce fungujú odborníci, ale na ich pomoc sa čaká v rade. Realita je navyše taká, že tí ľudia, ktorí majú najväčšie problémy, sedia v stane, tí neprídu žiadať o pomoc. Sú schovaní a zúfajú si.
V Idomeni ste boli v čase, keď mal na opačnej strane hranice v Macedónsku tlačovku premiér Robert Fico. Ako ste to vnímali?
Ako úplný cynizmus. Premiér krajiny, ktorej časť populácie pracuje v ekonomickejšie rozvinutých krajinách, príde o ľuďoch v Idomeni spoza plota hovoriť ako o ekonomických migrantoch. Akosi zabúdame na to, že na prelome 19. a 20. storočia odišla tretina obyvateľov Slovenska do Spojených štátov amerických za lepším životom.
Váš názor na spoločenský diskurz po tom, čo ste strávili mesiace v utečeneckých táboroch?
Nie som žiadny slniečkár. Nemyslím si napríklad, že medzi ľudské práva patrí cesta do Nemecka. Nežijem ani v predstave, ako si tu budeme všetci krásne spolunažívať a ako sa nám všetkých ľudí podarí integrovať. Na druhej strane, nič ako utečenecká kríza mi nedokáže nabúrať môj svetonázor a hodnoty. Ja verím v kantovské “hviezdne nebo nad hlavou a mravný zákon vo mne.” Pre mňa je povinnosťou pomôcť človeku v núdzi bez ohľadu na to, kto to je. Keď niekde počujem všetky tie skratkovité riešenia, skôr za tým vidím strach. Ale súdiac podľa seba, neverím, že pokiaľ mám nejaké hodnoty, dokáže mi ich niekto iný zmeniť. Potom ich zrejme nemám, potom ich asi len predstieram. Strach je prejavom neistoty. Keď sa o našu kultúru bojíme, potom si ňou nie sme istí. Mnohí ľudia si myslia, že my sme lepší než tí, ktorí do Európy prúdia. V čom sme potom lepší? V stavaní plotov?
A pokiaľ niekto vidí bezpečnostné riziká? Napríklad v podobe hrozby terorizmu?
Treba si pozrieť štatistiky. Európa dnes žije v relatívne pokojných časoch, v 70. a 80 rokoch boli počty obetí terorizmu niekoľkonásobné vyššie. V médiách to tak možno nevyzerá, ale v Európe sa žije najbezpečnejšie, než sa žilo kedykoľvek predtým. Je to podobné ako s kotlebovcami vo vlakoch. Kriminalita vo vlakoch je najnižšia od vzniku samostatného Slovenska a kotlebovci majú zrejme pocit, že práve to je náš najväčší problém.
Na záver na odľahčenie, slávny vojnový fotograf James Nachtwey v Idomeni.
(Smiech.) Viete, koľko tam bolo fotografov? V jednom momente možno aj dvesto. Chápem význam informovania a silnej fotografie, ale všetko má svoje medze. Niekto potrebuje vašu pomoc, ale vy sa k nemu neviete dostať, lebo si ho 20 novinárov fotí zo vzdialenosti pol metra. Je zložité nájsť balans a hranu, cez ktorú už mnohí prepadli. Nachtweya som videl, Angelinu Jolie som nevidel. Stretli sme aj Ai Weiweia, ktorý ku mne v jednej chvíli podišiel v ťažkej pláštenke, požmolil si v rukách moju goratexovú bundu a pýta sa ma: A to sa vám vôbec nepremočí? Vravím mu: Nie. To bolo všetko. (Smiech.)
Neťahá vás to späť?
Keby som bol v inej situácii, ostal by som. Odchádzam práve vo chvíli, keď sa veci začali viac organizovať a v teréne začína zaujímavé a lákavé obdobie. Ale mňa čaká doma vlastný rodinný projekt. (Úsmev.)
