Tvrdeniam, že islam je mierumilovné náboženstvo, dnes už podľa nej väčšina ľudí neverí. Zmena musí nastať u samotných moslimov. „Verím, že toto napätie má na to poslúžiť,“ hovorí.

Hneď na začiatku sa opýtam – médiá používajú slovo moslim, Vy v knihách píšete o muslimoch. Aký je správny výraz?
Muslim. Ide o presný prepis z arabčiny, na ktorý v slovenčine máme úplne rovnakú fonetickú výbavu. Niet dôvodu, prečo ho prepisovať inak. Svet sa vyvíja a prijíma presnejšie rozhodnutia. Aj my by sme sa mohli zbaviť starých zvykov, ktoré realitu reflektujú chybne, vrátane písma.

Do Európy prišli počas utečeneckej krízy za posledný rok viac ako dva milióny ľudí. V spoločnosti cítiť napätie. Okrem tých, ktorí utekajú pred vojnou, sa hovorí aj o ekonomických migrantoch, ktorých do Nemecka a Škandinávie láka sociálny systém. Je súčasná migračná vlna z pohľadu politikov zvládnutá?
Ak by bola zvládnutá, nebolo by cítiť napätie. To znamená, že zvládnutá nie je. Otázne je, či sa vôbec takáto lavína zvládnuť dá a ako dlho to potrvá. Lebo nejde o žiadnu simplexnú záležitosť. Menia sa národy, píšu sa dejiny. Napätie sa prejavuje tým, že obyvatelia Európy cítia a vedia, niekde menej a niekde viac, že nedostávajú adekvátne odpovede zo strany svojich vlád a už tobôž nie zo strany EÚ. Tiež cítia, že sa ich táto situácia začala týkať osobne. Že dochádza k narušeniu ich verejného a vnútorného pokoja, na ktorý boli od 2. svetovej vojny zvyknutí, a pokiaľ ide o krajiny strednej Európy, ktorý si začali budovať len pred štvrťstoročím. Zrazu znova treba byť ostražití.

V čom je dnes najväčší problém?
Za najväčšími prejavmi napätia a neistoty, ktoré EÚ voči svojim občanom generuje, je absencia jasného postoja k hodnotovým systémom nastaveným pre prichádzajúcich väčšinových muslimov a zároveň jeho zadefinovanie vo vzťahu k domácemu obyvateľstvu. Vzhľadom na špecifickosť problematiky si myslím, že toho ani schopná nie je. Navyše, ak ide často o výsostne individuálne rozhodnutia a dohody bez širšieho konsenzu, tak ani nemôže byť.

Ako si vysvetľujete, že sa v Európe radikalizujú mladí ľudia z druhej či tretej generácie moslimských imigrantov, ktorí tu žijú už roky? Prečo práve títo?
Ide o ukážku, že nie všetci sú schopní integrácie. Ak v rodine nejakým spôsobom pretrváva puto k ideológii, ktorá prostredníctvom svojich predstaviteľov, ktorí sa na ňu odvolávajú, stále aj v súčasnosti narába s násilím, potenciál tam je vždy. Navyše, keď dôjde k spojeniu s ideálmi nového svetového spoločenského poriadku ako Islamský štát, tvorcami ktorého sa radikáli majú ambíciu stať. Dokázať realizovať niečo viditeľné, kde vidno ich stopu. Radikalizácia úzko súvisí s integráciou. V súvislosti s ňou je dosť evidentný rozdiel medzi strednou a západnou Európou.

Aké sú tie rozdiely?
Pokiaľ hovoríme o Slovensku, Česku, Poľsku a Maďarsku, tí muslimovia, ktorí sem prišli v minulosti, boli prevažne individuálne osoby, takmer výlučne muži a prišli buď študovať, alebo obchodovať. Ich integrácia spočívala v tom, že sa oženili a zostali žiť v týchto krajinách ako súčasť slovenskej, českej, poľskej a maďarskej rodiny. Samozrejme, že vzťahy s rodnou krajinou a rodinou udržiavali, ale domovinou sa im stal nový hostiteľský štát. Ako domov, s domácimi hodnotami, ho začali vnímať aj oni sami. A to je podstatné.

Prečo je vývoj v západnej Európe iný?
Do západnej Európy okrem jednotlivcov chodili a sťahovali sa celé rodiny. V tomto hral a stále hrá koloniálny aspekt významnú rolu. Tým, že prienik s miestnou spoločnosťou sa realizoval hlavne cez prácu, a nie cez rodinu s miestnym partnerom a miestnymi kamarátmi, vytvárali sa komunity, ktoré sa začali segregovať, a tým pádom vyčleňovať. Presne na tento fakt ma upozornil jeden sudánsky politik, ktorý často cestuje do Európy vrátane Británie, kde vyštudoval. Poukázal na to, že Sudánci v Británii sa stretávajú takmer výlučne so Sudáncami, čo im viackrát vytkol. Majú síce aj miestnych kamarátov, ale ide skôr o pracovné vzťahy. V komunite, ktorá zdieľa rovnaké a podobné hodnoty, sa radikálnosť ideológie nalepí jednoduchšie, ako keby k nej mal prísť človek sám, v inom prostredí.

Mali by sa umiernení, bežní moslimovia, žijúci v Európe, verejne postaviť proti konaniu radikálov? Pomôže to niečomu?
Samozrejme, že pomôže. Dokonca to považujem za jedinú cestu. Priznať si, že radikalizmus spojený s atentátmi s islamom súvisí. Tak ako aj iné faktory. Pretože tváriť sa, že s tým nič nemá, iba produkuje ďalšie napätie, hlbokú nedôveru a následné odmietanie všetkého, čo s islamom súvisí. A že sa to netýka hocijakého muslima, ktorý s atentátom naozaj nič nemá, je iba odďaľovanie a neriešenie problému. Preto aj náhodný muslim, ktorého zastaví nejaká televízia na chodníku, musí zaujať jasný postoj a priznať, že Korán obsahuje verše o násilí. Tak ako aj Biblia a Tóra. Iná vec je, či jednotlivec uvedie tieto verše do praxe. Lebo prekryť reakciu na atentáty tvrdeniami, že islam je mierumilovné náboženstvo, tomu dnes už väčšina ľudí neverí. Majú inú skúsenosť. Okrem toho, ľudia už majú veci načítané. V konečnom dôsledku na to doplatia muslimovia, a práve tí nevinní. Boja sa to povedať nahlas a to sa im nemusí vyplatiť. Preto si niektorí už uvedomujú, že to musia byť práve oni, kto sa k tejto veci musí postaviť tvárou v tvár. Zmena musí nastať práve u samotných muslimov. Verím, že toto napätie má na to poslúžiť. Iná cesta nie je.

V arabských krajínách ste pôsobili aj ako podnikateľka. Poznáte teda Sýriu či Irak aj z hľadiska tamojšieho pracovného života. Ako vyzerá stredná vrstva v týchto krajinách? Čím sa živil pred príchodom do Európy bežný 35-ročný Sýrčan?
Sýria bola a na určitom území stále je fungujúca spoločnosť. Na rozdiel od iných arabských krajín je nám mentalitou jedna z najbližších a Stredoeurópanom zvlášť, kvôli socialistickým prvkom vládnuceho režimu. Keď som Sýriu v roku 2006 navštívila, Sýrčania robili v rôznych druhoch priemyslu. Od veľmi rozvinutého potravinárskeho cez stavebný až po navigačné projekty. A, samozrejme, Sýrčania sú veľmi šikovní obchodníci a remeselne mimoriadne zruční. Navyše majú disciplínu. Preto teraz sýrski utečenci robia rozruch na časti sudánskeho trhu, lebo vedia ponúknuť vyššiu kvalitu a spoľahlivosť. Sýrske obchody ponúkali aj kvalitné oblečenie sýrskej výroby. Novinári, umelci, učitelia, archeológovia či predstavitelia vládneho systému boli a sú súčasťou chodu spoločnosti. Tak ako inde, s vlastnými špecifikami.

Myslíte si, že sa títo ľudia dokážu v európskych podmienkach integrovať a pracovať? Od čoho to bude závisieť?
Niektorí áno, niektorí nie. Závisí to od konkrétnej osoby, jej mentálneho nastavenia, schopnosti akceptability a tiež pokory.

Podľa údajov Global Gender Gap sa účasť žien na trhu práce v Sýrii a Iraku pohybuje v rozmedzí 13 až 14 percent. Vo svojej knihe tiež píšete, že rodina má v arabskom svete výsadné postavenie a väčšina matiek mimo domu nepracuje. Prečo majú takto nastavený systém fungovania?
Zvláda rodinu uživiť iba muž? Lebo je takto nastavená spoločnosť, na základe tradícií, náboženstva a z neho vyplývajúceho práva. Áno, muž ju uživiť zvláda, i keď aj to sa dnes už mení. Mnohé ženy sa musia v tomto ohľade už spoľahnúť samy na seba.

Budú moslimské ženy po príchode do Európy pracovať?
Spočiatku budú kopírovať to, na čo sú zvyknuté. Bolo by naivné si myslieť, že prístup sa s príchodom do Európy hneď zmení. Navyše v súvislosti s kultúrou, kde si muž môže povedať, že nechce, aby jeho žena pracovala. Mimochodom, to sa niekedy uvádza aj v manželskej zmluve. V prípadoch mužov, ktorí bezvýhradne preberajú rozhodovanie svojej ženy na seba, pôjde o proces. Samozrejme, že ten proces sa môže zrýchliť v nových podmienkach. Lenže na to sa nedá úplne spoliehať. Je tu aj opačný faktor. Pre mnohých príchodiacich sa s prílišnou otvorenosťou môže priestor pre liberálnosť v rodine, naopak, potlačiť a môže sa rozvinúť kontraproduktívny pohľad. Demokratické hodnoty v európskom nastavení nemusia byť príťažlivé a uchopiteľné pre každého. S tým treba rátať. Na druhej strane niektoré ženy, ktoré do Európy prichádzajú, jednoznačne pracovať chcú. Chcú sa uplatniť, je to ich méta. A tie sú cieľavedomé a šikovné. Treba však vziať do úvahy, že veľa je takých, ktoré nevykročili
z tieňa svojho muža a nie sú na takú situáciu vôbec zvyknuté.

Pred pár rokmi sme na Slovensku mali stret kultúr, keď vedenie juhokórejskej automobilky zoznámilo svojich žilinských zamestnancov s rannou rozcvičkou, ktorá je v kórejských závodoch bežná. Čo prekvapí v Európe moslimských imigrantov?
Napríklad, že ľudia sa nebudú k nim správať súcitne, hoci by sa mnohí za iných okolností tak správali.

Aké okolnosti by to museli byť? Čo ich podľa vás teraz odrádza?
Ľudia by museli vedieť, čo môžu očakávať. A to presne nevedia, iba rámcovo a vidia negatívne obrazy. Tiež by si museli byť istí, že EÚ a konkrétne vlády budú brať do úvahy v prvom rade ich ako vlastných občanov. A takéto pocity, zdá sa, neprevládajú.

Vo Francúzsku zakázali nosenie šatky a zahaľovanie tváre, čo sa dotklo hlavne moslimiek. Je to správne rozhodnutie? Kde je tá hranica, pokiaľ by Európania mali rešpektovať zvyky moslimov a kde by malo začať ich prispôsobovanie tunajšej kultúre?
Beriem to ako test na preukázanie akceptability. Mentálna schopnosť zákaz akceptovať potvrdzuje, že osoba je schopná prijímať miestne spoločenské nariadenia a benefity. Ak to akceptovať schopná nie je, poukazuje to na prevažujúci ekonomický zámer a nie je to o Európe ako takej. Dôležitejšie je však uvedomiť si, že takýto spôsob nastavenia spoločnosti pre takého človeka ešte vhodný nie je. Musí si prejsť svojím vývojom. A stanovovanie hranice s tým súvisí.

Majú sa v Európe stavať mešity?
Náboženstvo a vyznávanie viery by sa podľa mňa malo presunúť z verejnosti do osobného života. Dejú sa neštandardné veci, to znamená, že ľudia by mali prichádzať aj s neštandardnými prístupmi. Každý sa môže modliť doma a iba jeho správanie ukáže, či je dobrý muslim, kresťan či iné. Vieru vnímam ako intímnu vec a nepotrebujem ju propagovať. Preto ani nie som za stavanie mešít či už v Európe alebo hocikde inde, lebo aj tak ich je dosť. Detto s kostolmi. Ale rozumiem, že ľudia si prostredníctvom svätostánkov potrebujú nechať ukazovať smer, duševne pookriať a niektorí nespokojenci zasa vypustiť draka.

Kto je Emíre Khidayer
Narodila sa slovenskej matke a irackému otcovi, vyrastala na Slovensku. Ako diplomatka pôsobila v Egypte, Kuvajte a Iraku. V Dubaji podnikala v oblasti IT. Ako politická poradkyňa pracovala v rámci OSN v Sudáne. Je autorkou kníh Arabský svet – Iná planéta?, Život po arabsky, Príbehy zo Sumhuramu a Dubajské tajomstvá.