Mexiko či India pomáhali farmárom tak, že im poskytovali dotácie na vodu a energiu. Voda sa však začala strácať. Čo urobili? Tamojšie vlády zamerali dotácie radšej na šetrnejšiu spotrebu - za tie isté peniaze sa im dnes pri rovnakých poľnohospodárskych výnosoch darí šetriť vodou a prispievať k udržateľnému rozvoju nielen ich krajín, ale aj planéty ako celku. Aj tento pozitívny príbeh tzv. zosúladenia politík pre udržateľný rozvoj opisuje v rozhovore Ebba Dohlman z OECD, kde túto tému vedie.
V rámci OECD sa venujete súladu či nesúladu politík. Napríklad dotácie do fosílnych palív verzus politiky bojujúce proti zmene klímy. Viete nám povedať, čo je také problematické na tom, že sa dotuje ťažba uhlia? Ako to ovplyvňuje udržateľný rozvoj planéty?
Dotovanie uhlia znamená, že podporujete zvyšovanie používania fosílnych palív, čo vedie ku klimatickej zmene. Spaľovanie uhlíkových palív tiež prispieva k znečisteniu ovzdušia. To vedie k predčasným úmrtiam. Množstvo úmrtí spôsobených znečisteným vzduchom pritom exponenciálne rastie. Taktiež to oberá o peniaze ostatné rozpočtové oblasti, napríklad zdravotníctvo či školstvo. Vždy je pritom na výber, ako naložiť s dotáciami. No a vieme, že dotovanie ťažby uhlia prispieva k všetkým spomínaným negatívam. Keby ste takú politiku reformovali, mohli by ste prispieť k omnoho udržateľnejšiemu rozvoju, k dlhodobým cieľom, k obnoviteľnej energii.
Nepýtame sa to náhodou. Naša vláda prijala Parížsku klimatickú dohodu, no zároveň v rovnakom čase odklepla dotácie pre uhoľné bane a blanco šek pre elektrárne na používanie uhlia do roku 2030. Môžeme povedať, že sú tie kroky v súlade s udržateľným rozvojom Slovenska a v širšom zmysle planéty?
Očividne tam môžeme nájsť nejaké rozpory. Ale zostaňme pri zemi. Nie je možné vyriešiť všetky problémy za jeden deň. A berme tiež do úvahy, že kroky, ktoré smerujú k udržateľnému rozvoju, treba komunikovať širšej verejnosti. Čo nemusí byť jednoduché. Pri diskusii o udržateľnom rozvoji je veľmi náročné presvedčiť verejnosť, že domáce politiky majú dopad aj inde, že majú svoj vplyv. Každopádne však treba byť konštruktívny a proaktívne hľadať pozitívne riešenia. Tiež si treba uvedomiť, že všetci sme súčasťou problému aj riešenia. Každá krajina by mala spraviť svoj diel, ale je to väčšia vec.
A čo by teda mohlo spraviť Slovensko?
Nemôžem vyslovene povedať, aké konkrétne kroky by Slovensko malo spraviť v oblasti klimatických zmien, alebo fosílnych palív. Nemám k tomu dostatočné informácie. Viem však, že ste pomerne závislí od fosílnych palív (až ⅔, približne štvrtinu dodáva jadro, len zvyšok tvoria alternatívne zdroje energií, pozn. red.). To by ste mohli zmeniť.
Ako?
Viac investovať do obnoviteľných zdrojov energie. A tiež znížiť priemernú spotrebu energie na obyvateľa. Veľmi tiež pomôže všímať si konkrétne príklady a rozmeniť si ich na drobné - napríklad porozumieť súvislostiam medzi vodou, energiou a jedlom.
A čosi hmatateľnejšie?
Môžeme si to ukázať na príklade Indonézie. V Indonézii smerovalo až päťkrát viac dotácií na fosílne palivá, než na vzdelávanie či zdravotnú starostlivosť. Krajina to napriek politickým ťažkostiam zmenila. Vládla totiž obava, že odklon od dotácií fosílnych palív by ublížil tým najchudobnejším. V skutočnosti na tom predtým profitovali bohatí a stredná trieda a nie chudobní.
Ako to dopadlo?
Je to postupný proces. Indonézania pomaly znižujú dotácie do fosílnych palív a zavádzajú omnoho cielenejšie programy na potláčanie chudoby. Zároveň investujú do obnoviteľných zdrojov. Vďaka tomu majú dnes väčšiu šancu zaistiť si dostatok dostupnej udržateľnej energie. Z dlhodobého hľadiska tiež podporili svoju energetickú bezpečnosť a s chudobou bojujú adresnejšie.
No tieto zmeny v politike nemali dosah len v rámci krajiny, ale aj na okolie. Ťažba a spotreba fosílnych palív totiž vplýva aj na životné prostredie, ktoré nepozná hranice štátov. Takže vlastne smerujú k všestranne výhodnému riešeniu nielen pre seba, ale aj globálne. A práve to sa snaží hľadať koncept súladu politík pre udržateľný rozvoj.
V OECD vediete sekciu, ktorá sa venuje práve súladu politík pre udržateľný rozvoj. Vedeli by ste jednoducho vysvetliť, čo to vlastne znamená?
Podstatou tohto prístupu k politike je uvedomenie si, že politiky a praktiky doma, majú dopad nielen na ľudí a ich blahobyt vo vnútri krajiny, ale aj na životy ľudí inde na svete. A súčasne aj na budúce generácie. Tieto tri dimenzie - “inde, tu a teraz a v budúcnosti” sú pre nás čímsi novým, sú o kompromisoch, ktoré sme doteraz neboli nútení robiť. Často si to totiž ani neuvedomujeme, ale žijeme v tak prepojenom svete, že tvorba politík už nemôže byť naďalej vzájomne izolovaná.
Ako môžu politiky vplývať doma aj v zahraničí a ešte aj naprieč generáciami?
Ukázať si to môžeme na príklade zmeny klímy. Ak by sa Čína, Spojené štáty a Európa dokázali klimatickej zmene postaviť a brániť jej obmedzením dotácií do produkcie fosílnych palív, a namiesto toho by viac investovali do obnoviteľných zdrojov a zmeny nášho spotrebiteľského správania, dokázali by sme nepriamo veľmi pozitívne ovplyvniť situáciu v rozvojových krajinách. Omnoho viac ako poskytovaním financií cez oficiálnu rozvojovú pomoc. To je ten vplyv politík do zahraničia.
Alebo znečistenie vzduchu. To je zas ohromným problémom priamo v krajinách OECD, ale aj Číne či Indii. Spôsobuje predčasné úmrtia a ak budeme pokračovať v raste spôsobom ako doteraz, ak sa budeme zhromažďovať v mestách, ak budeme dotovať produkciu fosílnych palív, tak sa to za 20-30 rokov prejaví v znížení produktivity, zvýšení nákladov na zdravotnú starostlivosť, strate prírodného prostredia a zdrojov. A toto je to, čo po nás zdedia naše deti u nás doma.
Čím je tento prístup k politike iný?
Snaží sa sledovať, mapovať interakcie medzi politikami, porozumieť ako vplývajú na seba navzájom, na ekonomiku, spoločnosť, blahobyt, hľadať tie opatrenia, ktoré majú kladné prínosy. Prístup sa snaží zvažovať, ktoré zdroje sú vhodné, za akých okolností, hľadá win-win riešenia. Taktiež vedie k uvedomovaniu si potreby kompromisov pri hľadaní súladu, aby si politiky vzájomne neodporovali. Ak napríklad chceme riešiť potravinovú bezpečnosť, musíme rozmýšľať, ako prepojiť vidiek a rôzne mestské prostredia, musíme myslieť na infraštruktúru, ale napríklad aj na obaloviny, či na odpad z jedla v domácnosti.
Znie to až príliš racionálne. Prečo to nefunguje?
Lebo je nutné zapojiť najrôznejších aktérov. Spoločne jednať by mali prinajmenšom rôzne ministerstvá, aby bolo jasne vidieť, ako určité rozhodnutie vplýva na iné oblasti. Veľmi dôležité je však, aby sa zapojila celá spoločnosť, aby mal každý svoju úlohu. Udržateľný rozvoj ako koncept by mal byť zastrešený vládou, ona musí vyslať signál o politickom záväzku. No zapojená musí byť celá spoločnosť, pretože ide o previazané vzťahy spájajúce nielen ekonomiku, spoločnosť a životné prostredie, ale aj budúce generácie. Všetko by to malo byť vzájomne prepojené naprieč sektormi spoločnosti.
Takže je to vlastne o hľadaní win-win riešení?
Áno, mali by sme hľadať win-win scenáre. Musíte sa snažiť nájsť synergie, ale zároveň si musíte byť vedomý, že tam budú konflikty, snažíte sa predsa o veľkú vec, veľmi širokú agendu, ktorou je nastolenie rovnováhy medzi sociálnym, ekonomickým a environmentálnym rozmerom.
My pochádzame z tých „šťastnejších“ krajín, ktoré sú bohaté a zároveň dopady klimatických zmien a podobných problémov sú pre nás menej relevantné. Ako tento nedostatok tlaku z prírodného hľadiska, ovplyvňuje nás a naše vlády v rozhodovaní?
To je dobrá otázka. Veľa ľudí si myslí, že máme čas, že sú to plány na neskôr, že to nie je pre nás dôležité. Chudoba je predsa v inej časti sveta. Ľudia musia pochopiť, že každý jednotlivec môže niečo ovplyvniť. Napríklad, máme dobrý pocit, keď používame elektrické autá – no často zabúdame, že energia, ktorou sa nabíjajú, nemusí byť úplne čistá. Cestou je vzdelávania na všetkých úrovniach.
Zahraničnú časť agendy udržateľného rozvoja u nás vedie ministerstvo zahraničných vecí. Tú domácu časť vicepremiér Peter Pellegrini a jeho úrad pre investície a informatizáciu. Ako je to v iných krajinách? Kto by mal takúto agendu viesť?
Udržateľný rozvoj by mala viesť centrálna vláda, nemal by byť len záležitosťou ministerstva zahraničných vecí. Rezorty zahraničia často nemajú kompetencie na zmenu domácich politík. Musíme sa snažiť prepojiť to domáce aj medzinárodné, pretože spolu súvisia, to je obzvlášť dôležité.
Jediná možnosť ako na to, je zaistiť, aby sa k tomu kladne postavili najvyššie miesta v politike. Príkladom môže byť Nemecko či Fínsko. V nich táto agenda spadá pod kancelárku či premiéra. Tí disponujú výkonnou mocou, dokážu koordinovať politiky, ovplyvňovať a usmerňovať jednotlivé ministerstvá, prepojiť to, o čom sa hovorí s tým, čo sa aj naozaj uskutoční, dodať financie. Preto v OECD silno odporúčame, aby národná stratégia súladu politík pre udržateľný rozvoj bola vedená z najvyšších miest. No zároveň upozorňujeme, aby celý proces nebol až príliš centralizovaný. Najmä stredo- a východoeurópske krajiny, všetko pomerne čerstvé demokracie, majú totiž mnoho negatívnych skúseností s centrálnym plánovaním.
Lenže to je u nás problém. Už niekoľko rokov máme takzvaný kompetenčný zákon, podľa ktorého je rozhodovanie rozdelené medzi množstvo špecifických oddelení a ministerstiev a stáva sa, že politiky sú nezosúladené, niekedy až protichodné, práve preto, že ministri majú veľkú autonómiu a môžu si navzájom protirečiť.
Áno, je to veľký problém. Je ťažké zosúladiť a prepojiť domácu politiku s medzinárodnou.
Myslíte, že práve súlad politík v prospech udržateľného rozvoja má šancu na úspech?
Jedine pokiaľ sa zmení vnímanie Cieľov udržateľného rozvoja. Musíme ich prestať chápať ako oblasť rozvojovej pomoci a miesto toho ako program prechádzajúci naprieč sektormi. Vtedy by to malo byť jednoduchšie. Tvorba politík je náročná, zaberá veľa času a vyžaduje si kompromisy. Lenže, krajiny sa zaviazali k uskutočneniu Cieľov udržateľného rozvoja, preto by mali byť zodpovedné za dodržanie slova.
Ako sa to týka rozvojovej spolupráce?
Aj rozvojová spolupráca by mala byť viac udržateľná. V mnohých krajinách, kde fungujú rozvojové programy, sa realizujú krátkodobé projekty, ktoré neumožňujú krajinám samostatne sa rozvíjať potom, ako darcovia prestanú prispievať. Preto musíme udržateľnosť vstavať do všetkých úrovní aktivít, či už je to na domácej úrovni, alebo inde.
Alebo aj v oblasti medzinárodného obchodu. Mnoho krajín má vlastné, špecifické pravidlá a obmedzenia, ktoré sú často netransparentné a odlišujú sa naprieč odvetviami. Keby sa nám podarilo tieto podmienky stransparentniť, zjednodušiť rozvojovým krajinám exporty do našich krajín, zlepšili by sme ich situáciu, no zlepšili by sme aj podnikateľské prostredie doma, pretože by sme mohli využívať výhody čistejšieho, koherentnejšieho systému na domácej úrovni, čo by bolo pre nás výhodnejšie ako priame investície zo zahraničia. Opäť, všestranne výherná situácia.
Kto je Ebba Dohlman?
Je hlavnou poradkyňou na Úrade generálneho tajomníka OECD a šéfka útvaru pre súlad politík pre udržateľný rozvoj. Ten v súčasnosti vyvíja nástroje a poskytuje poradenstvo pri zvyšovaní súladu politík v prospech udržateľného rozvoja ako kľúčového spôsobu uskutočnenia Cieľov udržateľného rozvoja - tzv. Agendy 2030.
Ďalšie odkazy k téme
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
