Věra SosnarováMAFRA/Anna Vavríková
StoryEditor

Prežila 20 rokov v gulagu. Znásilňovanie a neľudské správanie boli na dennom poriadku

21.03.2017, 23:00
Věra Sosnarová sa do sovietskeho pracovného tábora dostala ako 14-ročná.

Len pár dní po konci druhej svetovej vojny sa ocitla Věra Sosnarová z Brna vo vlaku. Nedobrovoľne a s nejasným cieľom cesty. Mierila na Sibír, kde so sestrou aj matkou v gulagu pretrpela takmer 20 rokov neľudského zaobchádzania a driny. Po návrate do Československa v roku 1964 bola za komunizmu viazaná mlčanlivosťou pod hrozbou ďalšieho "výletu".

Svoj životný príbeh teraz odovzdáva mladším. "Nikdy nezabudnem. Ľudia by také veci mali vedieť, stále sa hovorí o židovskej genocíde a na sovietske koncentráky akoby sa zabudlo," povedala Sosnarová.

Osudným sa stal Věre Sosnarovej pôvod jej matky. Libuše Šímová-Mjelkinová sa počas prvej svetovej vojny zamilovala do československého legionára a z boľševického Ruska s ním odišla. "Matka bola vojenská zdravotná sestra, s otcom sa spoznali počas prvej svetovej vojny a vzali sa ešte počas cesty na palube lode," vysvetlila.

Hoci sa jej matka vydala, československé občianstvo nezískala, a keď Červená armáda v roku 1945 dorazila do Brna, podľa sovietskych úradov bola občanom, ktorý utiekol. "Prišli si pre nás priamo domov do robotníckej kolónie v Slatine, kde sme bývali. Ja som mala štrnásť, mladšia Naďa ešte len deväť rokov," opísala Sosnarová.

Násilie aj strach z neznáma
Z cesty cez Maďarsko, Moldavsko, Bielorusko a Moskvu až na Sibír si pamätá hlavne početné zastávky kvôli chýbajúcim koľajniciam a strach z neznáma. "Stále sme nevedeli, čo bude. Išli sme s ďalšími rodinami aj vojnovými zajatcami celé leto. Do cieľa sme došli niekedy na začiatku septembra a už tam bol všade po členky sneh," opisovala Sosnarová.

Věru aj jej matku už v transporte strážnici znásilnili, pri rozprávaní sa neubráni slzám: "Ten, čo ma držal, mal na oboch rukách od zápästia až po lakte zapnuté remienky náramkových hodiniek, zatiaľ čo druhý mi sťahoval nohavičky. Keď som chcela kričať, napchal mi do pusy budík, čo mal na krku."

Tým však hrozné zážitky ešte len začali, svoje "potreby" uspokojovali Sovieti aj v pracovnom tábore.

"Dozorcovia boli stále namol, živili sa ,tekutým chlebom', samohonkou, čo pálili domorodci. Čo tieklo, to vypili, a potom vyčíňali..." Na chvíľu sa odmlčala. "Nehľadeli vôbec na to, či máte dvanásť alebo štrnásť rokov, naháňali nás po baraku, zvalili na zem, napríklad aj traja za sebou sa na mne vystriedali," opísala sexuálne násilie, ktoré sa spoločne s až štrnásťhodinovou ťažkou prácou stalo súčasťou každého jej dňa.

Vodka sa bežne používala aj na "klystírová" interrupcia. "Chodilo sa na to do špeciálnej budovy k dvom poľským doktorom, prepláchli vás a poslali na prácu do lesa. Vypadávali z vás kusy, krv a tak zle vám bolo, že by ste najradšej mlátili hlavou do stromu."

Chorí v plameňoch
O matku sestry prišli skoro, nezniesla útlak a ubližovanie, raz v noci chcela zabiť seba aj ich sekerou. "Zastrelili ju po tom, čo nás ohrozovala sekerou. Nikdy nezabudnem, ako som ju videla za barakom primrznutú v kaluži krvi. Zahrabali sme ju so sestrou len tak do snehu, zem bola zamrznutá a nešlo to."

Časté boli tiež takzvané sortirovky, teda triedenie ľudí podľa zdravotného stavu či skôr schopnosti pracovať. "Strážcovia nahnali chorých do barakov, tie poliali naftou a zapálili. Nedokážete si predstaviť, aké to je, keď počujete, ako tí ľudia kričia, a nemôžete im pomôcť. Len čakáte, kedy vás to tiež postihne." Väzňov v gulagu trávili tiež vodkou s arzénom.

Věra Sosnarová, hrdinka z knihy Krvavé jahody, ktorá vznikla na základe jej spomienok, je častým hosťom besied v knižniciach a na školách. "Sestrička mi už umrela, ale hovorila, že ja som staršia a mala by som to všetko rozprávať."

Počas necelých dvoch hodín v Knižnici Jiřího Mahena opísala takmer celý svoj život. Apelovala na mladých, aby si vážili to, čo majú, hlavne prístup k vzdelaniu a svojich rodičov, ktorí im dávajú lásku a starostlivosť.

Spomenula aj diskrimináciu chudobných detí z robotníckej kolónie v škole, ktorá sa s porovnaním s jej ďalším zážitkom zdá úsmevná. "Sibír je bohatá krajina, je tam všetko, uhlie, nafta, zlato, platina, azbest, ale je to krajina nasiaknutá ľudskou krvou," uzavrela Sosnarová.

Věra Sosnarová hovorí o dramatických zážitkoch z gulagu 

menuLevel = 1, menuRoute = svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = svet, homepage = false
19. apríl 2024 05:13