22.04.2017, 00:00

Putin dobýva Estónsko, "Veľké Maďarsko" chce pohltiť Slovensko. Takto by vyzeral zánik Západu

Nočná mora Západu sa začala zvolením Donalda Trumpa. Skončí sa ruskými tankami valiacimi sa cez Estónsko, zatiaľ čo sa NATO pozerá opačným smerom?

Putin nábojnice
Zdroj: TASR/AP

Je 9. máj 2022. Ruský prezident Vladimir Putin na Červenom námestí prihliada vojenskej prehliadke k 77. výročiu porážky nacistického Nemecka. V tento deň víťazstva má dôvod byť zvlášť hrdý, píše James Kirchick pre Foreign Policy.

Začiatkom týždňa skupina 150 príslušníkov ruských špeciálnych síl - bez označenia a zamaskovaní ako "malí zelení mužíci" - prenikla do malého susedného pobaltského štátu Estónska. Obsadila vládnu budovu v Narve, pohraničnom meste s ruskou väčšinou, vyvesila na streche ruskú vlajku a vzápätí vyhlásila "Narvskú ľudovú republiku".

Vo vyhlásení pre medzinárodné médiá lídri rodiaceho sa separatistického štátu oznámili, že "bránia etnických Rusov pred fašistickým režimom v Talline". Väčšina rusky hovoriaceho obyvateľstva Narvy prizerala udalostiam s pasivitou. Od anexie Krymu v roku 2014 mali podozrenie, že sa nakoniec niečo také stane aj tu.

Zelení mužíci v Narve

Niekoľko mesiacov pred inváziou Kremľom kontrolované televízie - masívne sledované estónskou rusky hovoriacou menšinou - prinášali správy o hroziacej estónskej "genocíde" etnických Rusov. Napätie dosiahlo vrchol, keď ruské médiá obvinili "estónsky fašistický gang" z únosu etnického ruského mladíka. Agenti ruskej zahraničnej spravodajskej služby (SVR) v Narve od začiatku vedeli, že chlapec v skutočnosti zomrel, keď v opitosti spadol z mosta. Ale takéto fakty nemôžu prekážať zámienke pre vojnu, keď líder Rusov v Narve požiadal o "bratskú pomoc" proti údajnému pogromu.

V priebehu hodiny potom, čo ruský Specnaz obsadil administratívnu budovu v Narve, sa Estónci vrhli do akcie. Estónska armáda blížiaca sa k okraju mesta oznámila, že ak muži nevyjdú von s rukami nad hlavou, vojaci budovu obsadia násilím. Napriek tomu sa ale okamžite ukázalo, že ide o prázdnu hrozbu.

Počas predchádzajúceho večera sa na východnom brehu Narvy zhromaždilo 25 000 ruských vojakov s 200 tankami a 50 bojovými vrtuľníkmi. Operácia západné spravodajské služby úplne prekvapila. Americké špionážne satelity mali odhaliť pohyb ruských jednotiek pozdĺž hraníc jedného z jej najvýchodnejších spojencov v NATO, avšak Moskva, ktorá získala prístup k európskej komunikačnej sieti Washingtonu, dokázala svoje manévre zamaskovať.

Keď si Tallin konečne uvedomil čo sa deje, niekoľko stoviek estónskych vojakov toho už nemohlo urobiť veľa. A pretože americký prezident Donald Trump v roku 2019 nariadil stiahnutie všetkých amerických jednotiek z Pobaltia - kvôli nenaplnenému záväzku členských krajín NATO utrácať dve percentá HDP na obranu - pre Putina zmizlo riziko, že by vstup do Estónska automaticky vyvolal americkú reakciu.

Bez schopnosti odraziť hroziacu, totálnu ruskú inváziu sa Tallin okamžite obrátil na spojencov v NATO. Na improvizovanom rokovaní Severoatlantickej rady v bruselskej centále aliancie estónsky predstaviteľ vyhlásil, že ruské akcie predstavujú vojnový akt a teda vyžadujú uplatnenie článku 5 charty.

Nastáva okamih pravdy

Napriek nespočtom prejavov uisťujúcich o neporušiteľnosti hraníc NATO Putin vedel, že takéto prísľuby sú prázdne. Čítal výsledky prieskumov verejnej mienky ukazujúcich, že väčšina obyvateľov hlavných krajín NATO je proti poskytnutiu vojenskej pomoci. Kremeľ tiež využil otvorenosť západných spoločností k vedeniu dlhodobej destabilizačnej kampane, v ktorej platil európske politické strany, médiá, think tanky a mimovládne organizácie za podkopávanie podpory pre atlantickú alianciu. To po Európe zasialo škriepky a ďalej oslabilo vôľu obyvateľstva brániť liberálne hodnoty. Trumpovo opakované spochybňovanie ustanovenia o vzájomnej obrane Moskve tiež naznačilo slabosť NATO.

Kampaň dokonca fungovala lepšie ako Putin dúfal. Aj keď sa očakávalo, že niektoré krajiny na západnej periférii NATO ako Španielsko a Portugalsko budú citlivejšie ohľadom obrany malého členského štátu na druhej strane kontinentu, v skutočnosti najsilnejší odpor proti aktivácii článku 5 prišiel z hlavnej európskej politickej a ekonomickej mocnosti: Z Nemecka.

V spolkových parlamentných voľbách v septembri 2017 sa extrémistická, protiimigrantská a proruská strana AfD stala prvou stranou napravo od CDU, ktorá vstúpila do Bundestagu so ziskom 20 percent hlasov. Keď bol elektorát rozdelený medzi sedem strán, SPD, ktorá sa dištancovala od politiky Angely Merkelovej a získala väčšinu, vytvorila koalíciu s Die Linke a Zelenými. Ministerkou zahraničia sa stala Sahra Wagenknechtová. Táto veriaca marxistka sa stala členkou v NDR vládnucej strany SED v roku 1989, len niekoľko mesiacov pred kolapsom diktatúry.

Koaličná dohoda zakotvila zvýšenie minimálnej mzdy na 25 euro za hodinu, sobáše gayov, zvýšenie daní a dôchodkov; výrazné škrty vo výdavkoch na obranu; a zrušenie väčšiny liberálno trhových reforiem odštartovaných posledným kancelárom SPD Gerhardom Schröderom. V jednom zo svojich najpopulárnejších krokov vláda zrušila dohodu o amerických základniach. Toto rozhodnutie radostne uvítali aj vo Washingtone, kde prezident Trump rozhodol o stiahnutí sa z Nemecka do roku 2019.

Slabosť dekadentného Západu

Bez amerických síl v Európe existovalo NATO v zásade len na papieri. Na mimoriadnom rokovaní Severoatlantickej aliancie nemecký predstaviteľ, sedemdesiatpäťročný bývalý dôstojník Stasi, otvoril vystúpenie vyjadrením sympatií pre utrpenie ruskej menšiny v Estónsku.

Hoci násilné prevzatie vládneho majetku je samozrejme "neprijateľné", chýbajúce insígnie na uniformách "separatistov", rovnako ako Putinovo popieranie akéhokoľvek ruského zapojenia, by podľa neho urobilo z aktivácie článku 5 "bezohľadnú a nezodpovednú" akciu. Navyše, podľa neho, vzhľadom k historicky danému estónskemu "nepriateľstvu" voči Rusku nemožno vylúčiť možnosť, že ide o "provokáciu" s cieľom "zatiahnuť Európu do vojny".

Po debakloch v Afganistane a Iraku bolo vysoko nepravdepodobné, že by lídri vymäknutých a dekadentných západných demokracií boli vôbec schopní presvedčiť občanov k účasti na vážne mienenej vojenskej operácii, a už tobôž nie zameranej na obranu pred Ruskom. Rusko mnohých svojimi machináciami presvedčilo, že je nevyhnutným spojencom v boji proti IS.

Nad celým konaním tiež visela ako Damoklov meč možnosť, že by Rusko mohlo na Pobaltí zvrhnúť taktickú jadrovú bombu, ak by NATO svojho podrobeného člena chcelo brániť. Už v roku 2000 Putin znížil prah stanovenej ruskej doktríny na nasadenie takejto zbrane tak, že umožnil nasadiť jadrovú zbraň ako prvý.

Poľsko, Lotyšsko a Litva trvali na tom, aby Washington splnil svoje bezpečnostné záväzky a znovu rozmiestnil svoje jednotky v Pobaltí na základe dvojstranných dohôd. Zrada Tallinu by podľa nich znamenala "ďalší Mníchov". Trump to ale odmietol. Po sérii krátkych, starostlivo formulovaných prejavov generálny tajomník nechal hlasovať o aktivácii článku 5. Návrh bol zamietnutý v pomere hlasov 4:21, keď sa na stranu Estónska postavili iba dva ďalšie pobaltské štáty a Poľsko.

Putin sa len smial. Spomenul si na ten pamätný moment z mníchovskej bezpečnostnej konferencie v roku 2007, keď sa pozeral na to defilé zmätených tvárí v publiku keď vyhlásil, že Rusko sa už nikdy nenechá ponižovať. Ako sa len zdesili! Čo že mu to Merkelová povedala o ukrajinskej operácii? Že žije v "inom svete"? Že nahradil "porozumenie a spoluprácu právom džungle"? No, veď jej aj ukázal, kto je tu šéf.

Postupný rozpad Európskej únie

Vonkajšie okraje Európskej únie sa začali potýkať s vlastnými krízami. Rozpad EÚ postupoval rýchlym tempom. Secesionistické hnutia, živené úspešným škótskym referendom o nezávislosti, spustili požiar v celej Európe. Nie inak tomu bolo aj v Maďarsku. Po rokoch centralizácie moci, obsadzovania verejných inštitúcií a médií partizánskymi spojencami, tvrdými krokmi proti mimovládnym organizáciám, maďarský premiér Viktor Orbán konečne splnil svoj sľub a z Maďarska vytvoril "neliberálny štát". 

Po voľbách v roku 2018 ohromil Fidesz Európu vytvorením koalície s neofašisticou stranou Jobbik. Brusel bol z tohto kroku zmätený. V Európskom parlamente sa plamenne rečnilo, volalo sa po okamžitých "akciách", noviny po celom kontinente vychádzali s plamennými editoriálmi, no nestalo sa vôbec nič.

Nová maďarská vláda nakoniec ušetrila Európsku úniou problému ako ju potrestať a stala sa treťou krajinou, po Británii a Francúzsku, ktorá opustila EÚ a NATO. Po podpise formálnych dokumentov vystúpil Orbán v Bruseli s ostrým prejavom odsudzujúcim "Európu, ktorá zradila základné kresťanské hodnoty a posvätnosť suverénneho národa". Orbán sa do Maďarska vrátil ako hrdina dobyvateľ. Po telefonáte s prezidentom Trumpom, plnom gratulácií, oznámil Orbán národu, že Maďarsko vstúpi do druhej "EÚ" - Eurázijskej hospodárskej únie pod vedením Moskvy - zbierky post-sovietských autoritatívnych režimov.

Maďarský obrat sa pripravoval dlhú dobu. Jedným z prvých aktov Fideszu po návrate k moci v roku 2010 s dvojtretinovou parlamentnou väčšinou (dosť na to, aby prepísal ústavu, čo aj urobil) bolo vyhlásenie "dňa národnej príslušnosti" ako pripomienky Trianonskej zmluvy po skončení prvej svetovej vojny, ktorá zničila Rakúsko-uhorskú monarchiu a prinútila Maďarsko vzdať sa dvoch tretín svojho územia. Hoci vyhlásenie iredendistického sviatku bolo v rozpore s najzákladnejšími princípmi Európskej únie, Brusel dal Orbánovi zelenú.

Ožíva idea "Veľkého Maďarska"

Orbánov apel na národné princípy za hranicami krajiny bol viac ako sentimentom. Udeľovanie občianstva miliónom Maďarov, rozptýlených medzi susedmi Maďarska, tak ako to urobila vláda Fideszu v roku 2011, okamžite vytvorilo nový volebný elektorát pre vládnu stranu. Na Slovensku, kedysi súčasti maďarského kráľovstva v rakúsko-uhorskej monarchii a neskôr nazývanom maďarskými nacionalistami ako "Horné Maďarsko", zákon upravujúci používanie iných jazykov než slovenského v úradnom styku, na oficiálnych znakoch a v nejasne definovanej "verejnej" sfére vyvolalo hnev etnických Maďarov a ich nových ochrancov v Budapešti. Spoločné členstvo Maďarska a Slovenska v EÚ však vo veľkej miere potlačilo nacionalistické vášne v tomto nadnárodnom zväzku, takže tieto spory nikdy neprekročili rétorickú úroveň. Keď však Budapešť opustila úniu, vzťahy sa rýchlo zhoršili.

Maďarská garda, polovojenská organizácia prepojená s Jobbikom, ktorej zákaz potvrdil aj Európsky súdny dvor, sa po tom, čo Maďarsko opustilo EÚ okamžite preskupila. V lete roku 2020 zorganizovala skupina maďarských diaspór zhromaždenie vo väčšinovo maďarskom slovenskom pohraničnom meste Dunajská Streda, ktoré pritiahlo 15 000 ľudí. Zazneli plamenné prejavy, ktoré odsúdili "bratislavských banditov" a požadovali "návrat" Slovenska do Maďarska. Keď organizátori rozvinuli obrovskú vlajku "Veľkého Maďarska" zobrazujúcu cisárske hranice, vstúpila slovenská polícia na štadión a vyhlásila, že akcia bola zrušená z dôvodu, že zobrazenie takýchto máp bolo Najvyšším súdom SR považované za nelegálne.

Nanešťastie pre políciu cestoval pluk maďarskej gardy o sile 1500 mužov do Dunajskej Stredy z deindustrializovaných provincií východného Maďarska. Nevyužili láskavú ponuku k rozchodu a napadli políciu, ktorá pod tlakom začala strieľať do davu. Orbán musel krotiť svojich koaličných partnerov z Jobbiku, ktorí verejne žiadali, aby maďarská armáda "pochodovala do Pozsony". Úlohy mierotvorcu sa okamžite zhostil Putin, zavolal Orbánovi a vysvetlil mu, že vojenský konflikt medzi Budapešťou a Bratislavou má potenciál narušiť výstavbu ruského plynovodu South Stream, ktorého plánovaná cesta viedla do strednej Európy práve cez Maďarsko. Idea "Veľkého Maďarska" sa na teraz odkladá.

Európska nočná mora

Potom čo skončila studená vojna, Američania a Európania postupne začali považovať za samozrejmosť, že sada hodnôt a aliančná sieť, ktoré udržiavali liberálny medzinárodný poriadok od konca 2. svetovej vojny, budú pokračovať aj v 21. storočí. Lenže časom prominentní Európania začali hovoriť o myšlienkach kedysi žijúcich len na samom okraji politickej scény: NATO je "zastarané", Rusko chce mier, Európa je "okupovaná" Američanmi.

Hoci kritici poukazovali na Putinovu úlohu pri rozklade európskej jednoty, dezintegrácia kontinentu bola takmer úplne výsledkom vlastných činov. Nebolo to Rusko, kto mal pod kontrolou výdavky na obranu, ekonomiku, zahraničnú politiku alebo kontrolu hraníc. Chaos v Európe bol z väčšej časti vinou Európanov a posilnila ho absencia Američanov. Putin len využil príležitosť.

Kým sily reakcie a populizmu postupujú na oboch stranách Atlantiku, je ľahké stať sa fatalistom. Na súčasnom smerovaní vecí však nie je nič osudové. Avšak čím dlhšie budú súčasné trendy pokračovať - ​​čím dlhšie zostanú ruská agresia a subverzie bez odpovede, čím dlhšie sa budú znižovať rozpočty na obranu, korene neliberálneho populizmu a nacionalizmu zostanú nedotknuté, migračné vlny neregulované, ekonomiky zaseknuté a Amerika bude ignorovať svoju rolu garanta stability na kontinente - tým pravdepodobnejšia je aj vyššie naznačená európska nočná mora.

James Kirchick je autorom knihy The End of Europe: Dictators, Demagogues, and the Coming Dark Age (Koniec Európy: Diktátori, demagógovia a blížiaci sa vek temna), publikovanej v Yale University Press.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.