Na raňajky zje desať vajec, žena mu každý týždeň kupuje desať kíl bio kureniec, večer si vychutnáva manželkine kulinárske špeciality a posledné jedlo si dopraje tesne pred spaním! Navonok to vyzerá, že búra všetky mýty zdravého stravovania. Napriek tomu vyzerá ako stelesnenie Adonisa, zdvihne dvesto kíl a keď konštatujem, že zrejme nemal problém preniesť nevestu Zoru cez prah, so smiechom dodáva: „Pokojne aj dve.“

Téma

O vás je známe, že si zarábate ako počítačový odborník. Čo ste študovali?
Kybernetiku a umelú inteligenciu v Košiciach. Je to vlastne robotika, inteligentné systémy a informačné technológie. Je to už takmer 15 rokov dozadu a veľa tých vecí bolo vtedy ešte na úrovni teórie, dnes už máte umelú inteligenciu v každej práčke či chladničke. Dodnes čerpám z toho, čo som sa naučil, keďže získavanie užitočných informácií je, paradoxne, čoraz ťažšia úloha. Každý rok je ich viac a viac, „lietajú“ všade okolo nás a vybrať tie dôležité a užitočné je nadľudská úloha. Umelá inteligencia môže v tomto smere úžasne pomáhať. Nastala doba takzvaných „big data“.

Na východe Slovenska ste nemali uplatnenie?
Mal som, ale prišiel deň, keď srdce zavelilo, zbalil som sa a už dvanásť rokov som v Bratislave v jednej americkej firme.

V čom spočíva vaša práca?
Som databázový špecialista, architekt a projektový manažér... Získavam pre ľudí dáta a informácie, ktoré im pomáhajú vykonávať ich každodennú prácu. Napríklad analyzovať predaje, pomáhať zákazníkom, zlepšovať služby a podobne. Spolupracujem s tímami ľudí na Slovensku aj v iných krajinách, ktorí mi pomáhajú. Pracujem v troch časových zónach, keďže nadnárodná firma nerozlišuje, či pracujete na projekte pre Európu, Ameriku alebo Áziu.

Vaši rodičia boli učitelia. Čo učili?
Matematiku, fyziku a predmet, ktorý sa v tom čase jednoducho volal „počítače“.

To je ideálny základ pre prácu s počítačmi. A sestra tiež pôsobí v technickej oblasti?
Robí návrhy strojov pre vojenský priemysel. Sme technická rodina.

Ste z generácie detí, ktoré s počítačom nevyrastali odmalička. Kedy ste si sadli prvýkrát pred monitor?
Tým, že otec bol v škole, mal som k počítačom prístup už ako deväťročný. Veľakrát som ho dotlačil k tomu, aby sme do počítačovej učebne zašli aj počas prázdnin.

Doma ste nemali počítač?
Zo začiatku len v škole. Ale potom, keď sa našli nejaké korunky, čo nebola z učiteľského platu žiadna sranda, za čo som rodičom dodnes zo srdca vďačný, kúpili sme si počítač aj domov. Boli to tie československé stroje – MAŤO, PMD 85, Didaktik... Všetko bolo na páskach, chodili sme nakupovať komponenty do Poľska, aby to fungovalo (smiech). Niekedy ľutujem, že som sa do toho viacej neoprel v detstve. Možno by som vymyslel Facebook už v deväťdesiatych rokoch, keď bol internet ešte v textovej forme, ale už je neskoro (smiech).

Odjakživa ste mali bunky na matematiku a fyziku?
Netvrdil by som, že som v tých predmetoch vynikal... Rodičia boli aj moji triedni učitelia, nemohol som ich zahanbiť, mať zlé známky. Musel som sa snažiť viac ako ostatní.

Rodičia sú dnes už na dôchodku. Máte s nimi blízky vzťah?
Áno. Snažím sa im vynahrádzať čas, ktorý s nami trávili, keď sme boli so sestrou malí. Máme chalupu pri Bratislave, keď prídu, spravíme si program, buď ideme na výlet do prírody, alebo do Viedne či do divadla. Alebo ich zoberieme niekam k moru. Často chodievajú aj za sestrou do Žiliny, ona má dve deti, rodičia sestre a jej manželovi pomáhajú, ako sa dá, užívajú si vnúčatá.

Okrem počítačov je vašou vášňou šport. Ten ste tiež praktizovali odmalička?
Šport pribudol neskôr. Na strednej som začal hrávať basketbal, s ktorým som pokračoval aj na vysokej. Ale potom som si uvedomil, že veľa v tejto oblasti nedosiahnem, tak som to zabalil a začal som sa viac venovať počítačom a vo voľnom čase fitnes. Vždy, keď bola príležitosť, trávil som hodinu – hodinu a pol vo fitku.

A prečo ste s basketbalom skončili?
Mojím snom bol...