Zavesené na dverách pôsobia gajdy bezmocne, ale keď ich gajdoš nafúkne, radšej cúvnite a pripravte sa na emócie. Naozaj si myslíme, že slovo gajdy by mali mať namiesto ženského radšej mužský rod. Tento nástroj je ako kohút. Namyslený, nádherný a plný testosterónu.

Gajdy sa cítia dobre tam, kde je príjemne aj človeku. Najväčšie nešťastie pre ne vraj je, keď ich odložíte a nehráte na nich. Nehovoríme to však preto, aby sme vás rozcítili, je to skôr takto: keď do píšťal fúkate, nástroj si zvykne na prísun ľudského dychu, a keď ho potom dlhšie nemá, vysychá, zmršťuje sa a spoje povolia. Z gájd pridlho zavesených na vešiaku postupne poodpadávajú údy. „Takéto gajdy medzi sebou voláme malomocné,“ žartuje Juraj Dufek. „S mechom gájd je to podobne. Keď vyschne a popraská, už ho nezachránite.“ Juraj Dufek dodáva, že prenikavý zvuk gájd vždy vyvolá silné pocity. Buď ho milujete, alebo pred ním utečiete. Hlboký tón, ktorý vychádza z ‚huku‘ (o tejto dôležitej súčasti gájd bude ešte reč), vie byť magický.

Mech z igelitky

Juraj sa do zvuku írskych gájd zaľúbil ešte ako študent. „Na začiatku bola pesnička od U2. Volá sa Tomorrov.“ Ako vysokoškolák išiel dokonca brigádovať do Škótska, aby si mohol kúpiť svoj prvý nástroj. Prvý gajdoš, s ktorým sa stretol, nebol žiaden pán z folklórneho súboru, ale z...