Sporiť znamená neminúť celý svoj disponibilný dôchodok. No na druhej strane tej istej mince a to čo na prvý pohľad nie je vidieť, to neznamená, ako sa to často mylne označuje, nižší výstup ekonomiky. Rozhodne nie z dlhodobého hľadiska. Tá časť dôchodku, ktorá nie je spotrebovaná, sa transformuje na zdroje ďalšieho rastu. Podčiarkujem slovo ďalšieho rastu.
Prepije viac, ako zarobí, ale stále rastie
Preto má každý ekonomický subjekt na výber medzi spotrebovaním všetkého príjmu čo má, za čo dostane obrazne povedané 1 jablko dnes a aj v budúcnosti, bude mať k dispozícii za získaný príjem jedno jablko.
Alebo bude abstinovať od totálnej spotreby v prospech spotreby budúcej, pričom bude mať možnosť v budúcnosti spotrebovať 2 jablká a teda rásť. Kým bude táto filozofia a princíp v ľudskej spoločnosti fungovať, dovtedy bude existovať úroková miera (práve naakumulované úroky umožnia zajtra spotrebovať o jedno jablko viac ako včera).
Natíska sa nám teda otázka: Ako môže ekonomika, ktorá spotrebuje všetok svoj dôchodok už dnes a spotrebováva dokonca na sekeru a prepije ešte viac, ako zarobila, rásť v budúcnosti? Na základe hore uvedeného mechanizmu by teda malo platiť, že takáto ekonomika by mala len stagnovať a nie rásť. No USA predsa rastú. Ako možno túto anomáliu vysvetliť?
Namiesto výskumu luxus a drahé domy
Veď úspor ako základného pilieru rastu do budúcnosti niet. Že to je problém? Niet kapitálu? No a čo. Požičiame si. Nuž chvíľkovo to takto môže fungovať (a historický prípad USA nám ukazuje, že to nejaký ten piatok aj zaberalo, najmä keď boli v pozícii ctihodného a dôveryhodného partnera a mali k dispozícii svetovú rezervnú menu). Veď keď si ekonomika požičia na investovanie a teda budúci rast, ktorý bude generovať príjmy, z ktorých sa splatia dlžoby, prečo nie.
Omnoho horšie je, keď sa všetky pôžičky spotrebujú na neproduktívne veci, z ktorých netečie žiadny dodatočný cash flow na splatenie vypožičaného kapitálu. Lacné peniaze, ktoré do US ekonomiky prichádzali hlavne z krajín s vysokým prebytkom obchodnej bilancie, smerovali do cenných papierov zabezpečených kreditnými kartami, nehnuteľnosťami a pôžičkami na nákup automobilov. Miesto budovania fabrík a investovania do výskumu si Američania kupovali drahé domy, luxusné výrobky a nové auto každé štyri roky.
Zadlženosť krajiny prekračuje hranicu bolesti
Zadlženosť krajiny rastie. Chvíľku sa to dá akceptovať, kým sa neprekročí hranica bolesti. Prvé príznaky sa objavujú už vtedy, ak ročné deficity rozpočtov rastú rýchlejším tempom ako samotný produkt. Tým pádom podiel verejného dlhu na HDP rastie, nehovoriac o raste dlhu v absolútnych číslach.
Až sa dostane krajina do takých problémov, že investori váhajú s požičiavaním kapitálu aj pre takúto kedysi dôveryhodnú krajinu. Ale čo sa stane, keď už nebude vládať dlhy splácať?
"Nemáme? Tak si vytlačme!"
Je splácanie dlhov nejaká chyba krásy alebo prekážka? Benjamin Bernanke alebo jeho predchodca Alan Greenspan by povedal, že rozhodne nie. Požičiame si sami. Stačí prísť na stanicu a počkať si na rýchlik triedy IC. Skratka, ktorá po dekodóvaní dostane trpkú príchuť Inflate the Currency (inflahujme menu). Teda vytlačme si peniaze sami. Na prvý pohľad krásne divadlo a na chvíľu sa zdá úspešné, ako ukazujú empirické fakty. Najmä keď je podané na marketingovo vysokej úrovni.
Veď tým vlastne pomôžeme nielen sami sebe a ekonomike, ale aj veriteľom. Čím viac peňazí vytlačíme, tým vyšší ekonomický rast sa dostaví a navyše dostatok natlačených peňazí odstráni aj prípadné problémy so splatením predchádzajúceho dlhu.
Rast postavený na piesku
Čuduj sa svete, rast sa dostaví aj bez existencie úspor. No tak, ako vytlačené peniaze nepredstavujú úspory a teda pravý kapitál, tak aj tento rast je len optický klam. Rast postavený na pieskových základov a nie na skale a nemôže trvať večne. Aj keď sa zdá, že všetko je „all right", najmä ak ceny akcií rastú. Je to však bublina spôsobená rastom ponuky peňazí.
Len pozlátko rastu, nie trvale udržateľný rast. Od roku 1988 sa ponuka peňazí v USA meraná agregátom M 2 zdvojnásobila, od roku 1971 (zrušenie zlatého štandardu) dokonca zjedenásťnásobila. Rast hospodárskeho výstupu však rozhodne týmto tempom nepridával do kroku.
Každým prasknutím bubliny dolár stráca
Hovorí sa, že božie mlyny melú pomaly, ale iste. Toto isté platí aj o prirodzenom trhovom poriadku, ktorý prezentuje neviditeľná ruka trhu. Tlačenie peňazí ovplyvňuje cenu kapitálu a umelo znižuje úrokové sadzby. Táto umelo znížená cena tak poskytuje nesprávnu informáciu o možnej alokácii vzácnych zdrojov.
A to sa v konečnom dôsledku vždy prejaví ako nesprávna stratová investícia. Každá bublina raz praskne a tá aktuálna sa prejavuje stratou hodnoty doláru. Čisto z matematického hľadiska, ak sa ponuka niečoho zväčšuje a je to prístupné za každým rohom po tom, ako to Helicopter Ben rozhácal vidlami po celej krajine, nie to tak vzácne.
Neviditeľná ruka oddelí zrno od plevela
História ukazuje, že neviditeľná ruka trhu vždy vyhrala. A porazila vládou a centrálnou bankou manipulovanú ekonomiku (umelo znižované úrokové sadzby nepriniesli trvalý rast). Preto neviditeľná ruka trhu nielenže vyčistí trh od neefektivity (najmä po tom ako viditeľná ruka vlády stráca silu rastúcimi deficitmi), ale vypustí mydlovú bublinu cien aktív a oddelí zrno od plevela. Teda skutočný kapitál a úspory od fiktívnych. Kým toto nenastane (čo sa zatiaľ nedeje) a nebude zničená neefektívnosť a plytvanie, nebude môcť nasledovať udržateľný odraz ekonomiky.
A ak aj nastane obnova, bude to len vďaka nesystematickému prístupu krátkodobých fiškálnych keynesiánskych riešení a opäť nalievania nekonečného množstva ničím nekrytých peňazí do ekonomiky ako ďalšiemu základnému kameňu dnešnej obnovy. Tentokrát tomu bol daný názov kvantitatívne uvoľňovanie (pomocou viditeľnej ruky centrálnej banky), keďže základný stavebný prvok predchádzajúcej bubliny teda multiplikácia bankových depozít prostredníctvom úverov zamrzla (bankový systém v podobe čiastkového krytia depozít rezervami).
Defektový rast s chybami krásy
Preto akékoľvek radovanie sa zo súčasného rastu ekonomiky rozhodne nie je na mieste. Ide o defektový rast s takpovediac viacerými chybami krásy. Záchranárske kolesá vlády a centrálnej banky spôsobili, že neviditeľná ruka trhu nedokázala urobiť „špinavú ale potrebnú robotu" a vyčistiť trh od neefektívnych subjektov, ktoré ako burina odčerpávajú a ešte aj budú odčerpávať vlahu (kapitál) pre zdravé pšeničné steblá. Chce to však trpezlivosť, lebo raz ako aj v minulosti pravda vyšla najavo. Kedy to však presne bude, to nevieme.
Živná pôda pre ďalšiu krízu
Na záver si dovolíme použiť myšlienku Ludviga Von Misesa: „Ak by sme nechali bezmilosti voľný priebeh kríze (bez zásahov štátu), aby vyčistila trh od neefektívnych subjektov, potom všetci podnikatelia a teda nielen banky, by boli opatrnejší v poskytovaní a používaní úverov do budúcnosti". Avšak namiesto toho sa deje presný opak.
Verejnosť žiada vládnu pomoc pre všetkých postihnutých. Samozrejme potom sa kríza o niečo skráti a zmaže, čo však opäť otvára živnú pôdu do nového kola rozdávania úverov za každým rohom a morálneho hazardu. Kým sa toto nezmení, kým sa nezmení myslenie ľudí, otázka nie je či ,ale kedy príde opäť raz ďalšia kríza.
Stanislav Panis, CI KOMODITY