Zameriam sa na dve kritiky, ktoré považujem za vecné - týkajú sa porušenia princípu deľby moci a princípu zákazu retroaktivity. Princíp deľby moci zabezpečuje nezávislosť moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Nezávislosť troch mocí, ako aj ich vzájomné vzťahy, určuje ústava - teda ústavodarná moc. Ústavodarná moc stojí nad všetkými troma mocami a samotný princíp deľby moci zakotvuje a definuje. Ústavný zákon je aktom moci ústavodarnej - nie zákonodarnej - a preto argument, podľa ktorého by prijatím ústavného zákona prišlo k zásahu zákonodarnej moci do súdnej moci, je zjavne pomýlený. V právnom štáte je možné prelomiť rozhodnutie Ústavného súdu jedine aktom ústavodarnej moci. Tento postup je legitímny a bol použitý aj v ústavnom systéme Slovenskej republiky, keď prišlo novelou ústavy z roku 1999 v čl. 111 ústavy k prelomeniu rozhodnutia Ústavného súdu z roku 1993, podľa ktorého prezident nebol povinný na návrh premiéra odvolať člena vláda.
Druhým problémom je namietaná retroaktivita návrhu ústavného zákona. Jedným z princípov právneho štátu je nepochybne zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý vyjadruje požiadavku právnej istoty. V trestnoprávnej oblasti je vyjadrený v čl. 50 ods. 6 ústavy, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Princíp zákazu retroaktivity v trestnom práve je teda naplnený, ak má každý možnosť vopred vedieť, aké konanie môže byť predmetom jeho trestnej zodpovednosti. Inými slovami - nie je prípustné trestať bez existencie primeranej právnej "výstrahy".
Je celkom zjavné, že v prípade kauzy zavlečenia M. Kováča ml. do cudziny, ako aj kauzy zmareného referenda, tento základný zmysel zákazu retroaktivity úplne absentuje. Obidva skutky boli totiž aj v čase ich spáchania trestnými činmi. Páchatelia skutkov teda boli adekvátne varovaní v tom čase platným a účinným Trestným zákonom a prelomenie princípu retroaktivity preto nemôže "sklamať" ich dôveru v právo.
A tu sa dostávame k základnej otázke. Je za týchto okolností možné porušiť princíp retroaktivity? Podľa nemeckého Spolkového ústavného súdu je neprípustnosť retroaktivity výsledkom rešpektovania občanovej dôvery v právo. Ide však o ochranu oprávnenej dôvery, takže ochranu dôvery si nezaslúži neoprávnené spoliehanie sa na právo - najmä také, keď si občan musel byť vedomý jeho morálnej závadnosti, a teda musel počítať s možnosťou jeho retroaktívnej zmeny. Retroaktívna norma (ústavný zákon) sa vzťahuje na právnu situáciu v čase udelenia dvoch amnestií. Táto právna situácia bola pritom celkom zjavne morálne neprijateľná. Z uvedeného dôvodu je retroaktivita - ktorá však neohrozuje dôveru občanov v právo - prípustná.
Amnestie V. Mečiara mali za cieľ zabrániť trestnému stíhaniu páchateľov závažných trestných činov. Je našou morálnou a právnou povinnosťou tento stav - v mene prirodzenej spravodlivosti a slušnosti - napraviť.
DANIEL LIPŠIC, bývalý minister spravodlivosti