Prvé úvahy o možnostiach štátnej kontroly židovských podnikov a ich kapitálového ovládnutia sa objavili už v období autonómie Slovenska po nástupe totalitného režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) na jeseň 1938.
Po vzniku slovenského štátu sa od marca 1939 do septembra 1940 formovala etapa arizácie tzv. evolučnou cestou. Presadzovali ju umiernení predstavitelia režimu a národohospodári. Počítala s dočasnou koexistenciou židovského a "kresťanského" kapitálu, lebo nový štát potreboval bezproblémový chod najmä väčších židovských podnikov a ich dostatočné kapitálové zabezpečenie.
Prvé arizačné normy. Medzi hlavné nástroje protižidovského tlaku patrili revízie živnostenských oprávnení a dosadzovanie zástupcov štátu do väčších židovských podnikov a veľkostatkov. Evolučná fáza arizácie vyvrcholila prijatím zákona o pozemkovej reforme a tzv. prvého arizačného zákona v apríli 1940. Súčasťou pozemkovej reformy mal byť nútený výkup poľnohospodárskej a lesnej pôdy, kontrolovanej židovskými vlastníkmi. Prvý arizačný zákon zase predpokladal vstup majoritného "kresťanského" spoluvlastníka do židovského podniku a postupný prechod zostávajúceho minoritného podielu do "kresťanských" rúk cestou povinného výkupu.
Súpis majetku. Proces arizácie sa urýchlil po mocenských zmenách v lete 1940. Radikálne národno-socialistické krídlo vládnej garnitúry presadilo tzv. revolučnú cestu riešenia "židovskej otázky" podľa vzoru nacistického Nemecka. Predpokladom urýchlenia arizácie bol komplexný súpis židovského majetku, ktorý sa uskutočnil k 2. septembru 1940. Podľa neho mal kapitálový, podnikový, domový a poľnohospodársky majetok Židov celkovú hodnotu 4,4 mld. korún vrátane pohľadávok, ktorými bol zaťažený. V súpise však už neboli zahrnuté kľúčové židovské podniky, prevzaté v predchádzajúcom období domácim a nemeckým kapitálom, ani majetok medzičasom presunutý do zahraničia.
Arizačný proces kulminoval v období od septembra 1940 do septembra 1942. Ústavným zákonom č. 210 zo septembra 1940 dali poslanci na dobu jedného roka plnú moc vo veci tzv. riešenia židovskej otázky vláde. Jej nariadenia z jesene 1940 odobrali osobám židovského pôvodu právo voľne nakladať s vlastným majetkom. Cennosti, peňažné prostriedky a cenné papiere museli deponovať v peňažných ústavoch. Tieto hodnoty potom rôznymi koridormi odčerpával štát do vlastných fondov. Rafinovaným opatrením bolo vyrubenie 20-percentnej mimoriadnej dávky zo židovského majetku. Jej úhradu pritom kryli židovské hodnoty uložené v bankách. Hlavným arizátorom tak bol v skutočnosti štát.
Odstránenie konkurencie. Charakter poštátňovacej akcie mala aj arizácia v podnikovej sfére. Potvrdzoval to tzv. druhý arizačný zákon č. 303 z novembra 1940, ktorý už nepočítal s núteným výkupom a finančným odškodnením židovského vlastníka podniku. V úlohe veriteľa tu vystupoval štát, ktorému arizátor splatil za prevzatý podnik tzv. likvidačnú hodnotu. Boli to však iba zvyšky podnikovej arizácie. Z celkového počtu asi 12 300 židovských podnikov malo továrenský charakter len asi 140 subjektov, v ďalších 123 prípadoch išlo o veľkoobchody. Väčšinu tvorili drobné remeselné a obchodné živnosti. Predmetom arizácie sa podľa hlásení predsedu Ústredného hospodárskeho úradu A. Morávka stalo 1888 podnikov, zatiaľ čo ostatné štát likvidoval, aby neprekážali "kresťanskej konkurencii".
V máji 1941 bolo poštátnené židovské pôdne vlastníctvo, v septembri 1941 domový majetok a v máji 1942 aj židovské hnuteľnosti. V tomto období už odchádzali prvé transporty so Židmi do vyhladzovacích táborov.
Finančné straty. Nádeje vládnych hospodárskych kruhov, že arizácia sa stane zdrojom financovania štátnych programov hospodárskeho rozvoja, sa však veľmi rýchlo zrútili. Finančné prostriedky odčerpané z vyvlastneného židovského majetku sotva stačili na pokrytie akcií spojených s perzekúciou židovského obyvateľstva.
Zo židovských vkladov, zo splácania likvidačných hodnôt podnikov a z odpredaja židovských domov, pôdy a hnuteľností štát získal asi 1,1 mld. Ks. Náklady na deportácie, protižidovské súdne procesy a povestné tzv. osídľovacie poplatky za vyvezené osoby si pritom vyžiadali 950 miliónov Ks.
StoryEditor