Do prachu pred nočnou vrútockou stanicou prskali ťažké granáty dažďa. Po sparnom dni prihrmel náhly búrkový prepad a nebo nad fatranskými vrchmi križovali blesky presne tak ako kanonády z protilietadlových batérií na televíznych záberoch bombardovania Bagdadu.
Veľa plaču som videl v ten deň "po". Aj tie kvapky mi ho pripomínali. Odisťoval sa vo mne slogan, čo ma vytrvalo prenasledoval od rána: slzy sú všade rovnaké.
Aj by som ním bol nadpísal týchto pár riadkov, ale sú i slzy radosti.
Tie však v rodinách po mŕtvych slovenských vojakoch z Iraku a Cypru smútok nadlho pochoval na dno najhlbšieho zákopu.
Nie slzy, žiaľ je všade rovnaký! Rovnako zraňuje na Podháji aj v Záturčí, rovnako oblieka do čierneho pozostalých v Priekope a rovnaké krátery bôľu hĺbi v kedysi olejkármi preslávenom Slovenskom Pravne aj na Novohradskej ulici vo Veľkom Krtíši.
Je deň po...
Deň po najťažších stratách slovenskej armády od druhej svetovej vojny!
Smútok. V Martine-Priekope, medzi domcami bývalých turčianskych olejkárov v Slovenskom Pravne a vo Veľkom Krtíši na Novohradskej. Tam žijú a žialia blízki Petra Dingu, Miroslava Simonides...
Zostáva vám 85% na dočítanie.