Tá vojna mala svoj jasný cieľ od začiatku.
Akurát sa k nemu kráčalo cez dôvody, ktoré sa do značnej miery nepodarilo preukázať, keďže chemické zbrane inšpektori nenašli v Iraku doteraz a priama väzba na Al- Kajdu sa preukazovať ani nemusela, režim Saddáma Hussajna predsa predstavoval rovnaké nebezpečenstvo ako nadregionálna teroristická sieť.
Rozdiel bol iba v tom, že jeden z dvoch teroristov - v tomto prípade Husajn - mal na svoje šialené zámery k dispozícii celý štátny aparát. Tá vojna však neodstránila iba diktátora, ale vzbudila značné pochybnosti. Prečo potom Husajn áno, ale napríklad taký Kim Čong-il nie? Prečo sa po fiasku s hľadaním chemických zbraní spojenecké vojská nestiahli? Prečo sa musela medializácia vojny v USA zmeniť často na riadenú propagandu?
Prečo tá vojna potom vôbec bola?
Pretože diktátori zásadne sami neodchádzajú.
Pretože Husajn bol v tomto prípade objektom záujmu, ale dovtedy aktívne destabilizoval situáciu v regióne.
Pretože OSN, Európska únia alebo Rusko sa otázkou demokracie a ľudských práv zaoberajú iba v rovine prázdnych a nevymáhateľných deklarácií.
Nestačí? Nikomu sa ani nemôžem čudovať, pretože v zomieraní vojakov a civilistov nikto nikdy zmysel hľadať nebude.
Faktom však zostáva, že tak ako nikto ešte nevynašiel spravodlivejší systém ako demokracia, rovnako nikto nevymyslel všeobecne spravodlivý spôsob eliminovania teroristických a diktátorských režimov.
Ambíciou tejto mimoriadnej prílohy nie je ospravedlňovať vojenský zásah voči irackému režimu na čele so Saddámom Husajnom.
Nebudeme sa však programovo radiť ani k takzvaným pacifistom, ktorí síce chodia na recepcie totalitných režimov,
ale ich životnú úroveň by si na vlastnej koži nikdy vyskúšať nechceli.
Chceme vám len priblížiť situáciu v krajine, ktorá sa musela vyrovnať s totalitou, vojnou a terorizmom takmer v rovnakom čase. Nielen začiatok vojenskej ofenzívy, ale aj najväčšie výhry a prehry, exkluzívne rozhovory, reportáže - jednoducho zmapovať éru po dni, ktorý nespochybniteľne zmenil svet.
Peter Vavro, šéfredaktor HN