Máte za sebou množstvo divadelných inscenácií, viacero televíznych filmov, ale v kategórii celovečerný hraný film ste debutovali až s Krutými radosťami. Prečo?
Dostal som ponuku a súhlasil som. Mal som pocit, že o téme čosi viem, niečo z toho som sám zažil. Zaujal ma príbeh, ktorý ma provokoval, dráždil, bolel.
Podieľali ste sa aj na scenári. Akou mierou?
So Scarlet Čanakyovou sme si porozumeli a každé stretnutie nás posúvalo ďalej. Nachádzali sme nové situácie, dokázali sme narábať s pôdorysom, žonglovať s motívmi. Je ťažké odlíšiť, kto sa akou mierou podieľal na nápade. Scenár je Scarletin. Je trápne a smiešne hovoriť o tom, kto čo z toho vymyslel. Práca nad scenárom bola veľmi príjemná, aj keď neraz napätá. Ale stále sa prehlbovala. Stále je čo dopĺňať či čistiť. Za rok vznikli štyri verzie až po finálnu podobu.
Čím najmä vás zaujal námet mladej scenáristky?
Zaujala ma i mladá scenáristka -- svojím zmyslom pre humor. A schopnosťou dostať ho na papier. Keď sme sa nehádali, smiali sme sa. Vlastne sme sa väčšinou smiali a hádať sme sa začali, až keď som začal byť nervózny z blížiacej sa realizácie.
Prednášate divadelnú réžiu na bratislavskej VŠMU, máte možnosť sledovať mladých adeptov tohto povolania. Vnímate, akými témami žijú, čo ich oslovuje?
Potešiteľné je, že život nezastavíš. Často počuť, že mladí sú necitliví. To my starší máme sklon hovoriť, že je to horšie ako za našej mladosti. Ale to je nezmysel. Mladí prechádzajú tými istými kopancami a vzdormi, takisto ich bolia prvé skúsenosti a majú chuť reagovať. To potvrdzuje aj fakt, že mladí sa na našu školu hlásia, hoci to majú veľmi ťažké. Tak ako vlastne všetci v tomto stave spoločnosti a sveta. Napriek tomu sa do tvorby vrhajú a sú schopní znášať aj obete. To je radosť. Rýchlo sa ukáže, kto to myslí vážne a kto len koketuje a afektuje.
...
Zostáva vám 85% na dočítanie.