Podľa štatistiky Chorvátskeho turistického združenia v Záhrebe bol vlani každý dvadsiaty piaty turista v Chorvátsku Slovák. Mnohí sa na ceste k moru zastavia aj v hlavnom meste, ktoré určite stojí minimálne za jednodňovú návštevu. A keď je už človek v Záhrebe a má chuť na čosi naozaj špecifické, nemal by vynechať neveľké, ale krásne Chorvátske múzeum naivného umenia.
Naivné umenie je typ umenia, ktorým sa prezentujú neprofesionálni umelci (samoukovia), najčastejšie výtvarníci. Ich štýl sa charakterizuje ako priamy, spontánny a jednoduchý, obyčajne s dominanciou svetlých farieb a jasu. Perspektíva býva nedôsledná a rozporuplná, pri zobrazení ľudí a zvierat neraz pokrivkávajú základy anatómie, predmety sú vyjadrené dvojdimenzionálne.
K typickým témam patrí každodenný život, vidiecke slávnosti, práca na poliach, dedinská a mestská architektúra. Mnohé diela nie sú podpísané, čo odráža pohľad umelca na seba samého: vníma sa skôr ako remeselník než maliar. Naivné umenie vyrástlo z ľudového, preto býva ťažké určiť hranice medzi nimi.
Chorvátske múzeum naivného umenia vzniklo v Záhrebe v roku 1952 -- vtedy ešte pod názvom Sedliacka umelecká galéria. V roku 1955 excelovala na bienále v brazílskom Sao Paule tzv. hlebinská škola, ktorá sa vzápätí stala trendom medzinárodného významu. Z chorvátskej dedinky Hlebine sa jej pôsobenie rozrástlo do celého regiónu Podravina. Objavil a spropagoval ju Krsto Hegedušič, neúnavný organizátor výstav tejto skupiny. Práce najznámejšieho maliara hlebinskej školy Ivana Generaliča (1914 -- 1992) sa nachádzajú hneď v prvej miestnosti múzea. Tie z tridsiatych rokov podčiarkujú sociálnu problematiku, ako i poetický realizmus so silnou romantickou atmosférou. Obrazy z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sú pôsobivé surrealistické vízie.
Po dlhé roky sa za jednu z klasických čŕt tejto školy pokladala rustikalita. Umelec, ktorý prekračoval jej hranice, vzbudzoval podozrenie, či naozaj je autentickým naivným maliarom. Po prekonaní predsudkov sa však zjavili nové motívy a námety. Výtvarník, ktorý sa vzdal izolácie vidieka, stratil "prirodzenú imunitu" a vystavil sa "žiareniu" mesta, pritom však z pamäti nevykorenil dôvernú predstavu dediny. Po tom, čo strávil istý čas v meste, sa na vidiek začína pozerať ako na snovú spomienku, na stratený raj. Tým sa, samozrejme, zmenil aj pohľad na prírodu. Postupne stráca "sociálne" konotácie a vracia sa k svojim poetickým stránkam. Tento jav sa dotkol najmä maliarov, ktorí sa z Podraviny odsťahovali do miest, väčšinou do Záhrebu -- Josip Generalič, Ivan Lackovič, Dragica Lončarič a ďalší.
Dnes tvorí urbánne naivné umenie osobitnú kapitolu, ktorá obsiahla originálne vyjadrenia od verizmu až po fantazmagóriu. Napríklad Emerik Feješ (1904 -- 1969), ktorý s Ivanom Rabuzinom a Matijom Skurjenim patrí k tzv. nezávislým, maľoval jasné obrázky pedantne odkopírované z pohľadníc známych miest. Ako model mu "stála" katedrála v Miláne i Chrám sv. Marka v Benátkach.
Chorvátske múzeum naivného umenia obsahuje približne 1 500 exponátov (malieb, sôch, kresieb a tlačí) od významných domácich i zahraničných umelcov. Pokladá sa za prvé múzeum naivného umenia na svete. Múzeum sa nachádza v Hornom meste v historickom paláci Raffayovcov z 18. storočia a je otvorené denne okrem pondelka, v pracovných dňoch od 10.00 do 18.00 hod., cez víkend od 10.00 do 13.00 hod.
StoryEditor