Pred rokom sa uskutočnili parlamentne voľby. V sérii článkov prinášame pohľady na to, čo sa za tento čas zmenilo.
V takmer plnom sále Francúzskeho inštitútu v Prahe som v piatok uvádzal na festivale Jeden svet film Zuzany Piussi „Od Fica do Fica“. To, čo na ňom bolo zvláštne, bola skutočnosť, že napriek názvu o Robertovi Ficovi nebol. Ak o niečom bol, potom o protestoch okolo kauzy Gorila, ktorá sa Fica dotkla len veľmi okrajovo. Samozrejme, kto chce, tak tam Roberta Fica a stranu Smer nájde. Ale tých viac než štyridsať percent slovenských voličov, ktorí pre Smer pred rokom hlasovali vo voľbách, tam Fica a Smer nenašli, alebo im to bolo jedno. A tiež preto mohol Robert Fico zostaviť po voľbách prvú jednofarebnú vládu v histórii Slovenska.
Ako mi potvrdzujú mnohí ľudia, ktorí sa pohybujú v slovenskom biznise a politike, tak napriek tomu, že z gorilej vlny vyšiel Fico ešte silnejší, než aký bol pred ňou, vyvodil z tohto najväčšieho náporu „protirežimových“ demonštrácií po roku 1989 ponaučenie. Hoci ešte pred marcovými voľbami demonštrácie a ich energia akoby samy vyprchali, až sa úplne vytratili, Robert Fico a tí múdrejší okolo neho si úplne správne vyhodnotili, že išlo o posledné varovanie.
Ak budeme súhlasiť s pohľadom mnohých slovenských politológov a novinárov, že strana Smer je jedna veľká akciovka, potom pred rokom jej predstavenstvo na čele s Ficom rozhodlo, že sa firma bude správať inak. Takmer by som dodal, „správať sa lepšie“.
O Slovensku v rokoch prvej Ficovej vlády bolo stále o čom písať. Ak témy nezabezpečilo „podnikateľské pozadie“ Smeru, postarali sa o ne ľudia okolo Vladimíra Mečiara a Jána Slotu, ktorí správne cítili, že ďalšiu možnosť, ako si prísť na svoje, už mať nebudú. Už skladba vlády bola natoľko provokujúca, že sa dala zhrnúť do titulku „nacionalisticko-populistická“, a to človek ešte vynechal Mečiara, hoci jeho podiel na moci bol zo všetkého najškandálnejší.
O druhej Ficovej vláde nie je takmer čo písať. Slovensko, tlačené limitmi eurozóny, ktoré Fico nerád, ale s pripomienkami dodržiava, je jednou z najstabilnejších a ekonomicky najúspešnejších krajín Európy. Bratislava, hoci by v súčasnosti mohla v preťahovaní sa s autoritársky riadenou Budapešťou mať väčšiu podporu ako v minulosti, nejde so svojím večným rivalom do žiadnych súbojov. Naopak, nastal pokoj zbraní.
Tento „pokoj“ sa rozhostil aj vnútri Slovenska. Po necelých dvoch rokoch chaotických pokusov o zásadné reformy, či už ide o Sulíkov revolučný pokus daňovej reformy, alebo Radičovej protikorupčné ťaženie, sa Ficova vláda pohybuje uvážlivo, s rozvahou. A svoj cieľ, presunúť časť ziskov firiem k zamestnancom a k štátu, napĺňa tak, aby sa tieto sliepky znášajúce zlaté vajcia nezľakli. V porovnaní so susedným Maďarskom ide o oveľa profesionálnejší výkon.
V politike dodáva Ficovi pokoj na vládnutie katastrofálny stav opozície, ktorá po stiahnutí sa Mikuláša Dzurindu nenašla žiadnu náhradu. Aj tu si Fico preto môže dovoliť veľkorysé gestá, ako je splnomocnenec pre národnostná menšiny z opozičnej strany. Samozrejme, niekedy, keď dôjde na lámanie chleba, ako v kauze generálneho prokurátora, uplatní Fico silu a ohne zákony až na kraj legálnosti a za hranicu únosnej politickej kultúry. Vzhľadom na to, aký negatívny protipól má dvesto kilometrov na juh po prúde Dunaja, mu to však v Európe prechádza celkom bez povšimnutia, hoci by nemalo.
Napriek tomu si možno po roku klásť otázku, kde je ten starý Fico z rokov 2006 až 2010? Otázku, či sa premiér skutočne zmenil k lepšiemu, alebo či je len otázka času, kedy „prestane hrať divadlo“, pôjde si zapáliť cigaru na kubánsku ambasádu, alebo pouráža Maďarov. Z hľadiska Slovenska, tejto na mininálne nasledujúcich pár rokov „Ficovej krajiny“, by bolo len dobre, keby zmeny, ktoré sú na premiérovi zrejmé, boli zmenami trvalými. A môže to aj tak byť, každý sa učí, a každý by mal mať právo na druhú šancu. Aj keď sa volá Robert Fico.
Luboš Palata, analytik Lidových novín a MF DNES