Nad fenoménom Letnej filmovej školy si lámu hlavu filmoví odborníci aj sociológovia. Aký záujem ženie desiatky tisíc mladých ľudí do malého moravského mesta, kde potom spia v troch základných školách a ich hlavným záujmom sa na deväť dní stáva film? Je to potreba alternatívy, potreba združovať sa, potreba porovnávať ako vyzeral film pred dvadsiatimi rokmi a ako vyzerá dnes? Situáciu najlepšie opisuje hlavné festivalové kino Hviezda. Vnútri, na zemi aj na schodoch, sedia stovky väčšinou mladých ľudí a pozerajú napríklad africké filmy. Alebo nový nemecký film o Božene Nemcovej, o ktorý by inak nezavadili ani kúskom oka. Pred kinom Hviezda na schodisku rokujú režiséri, filmoví a televízni pracovníci, a vedľa kina v bare sa popíja pivo a jedia klobásy. A niekedy sa tu aj spí. Pred kinom je zaparkovaný autobus s internetom pre akreditovaných. Letná filmová škola je unikátny mix filmu, divadla, hudby, kín a čajovní, ktorý dodáva malému moravskému mestu atmosféru hromadného filmového vyučovania a happeningu.
Diaľnicu režisérom!
Deň sa tu začína na poludnie a ešte o šiestej ráno môžete stretnúť ľudí, ktorí diskutujú o filmoch. Letná filmová škola, tento rok už 32. ročník, je sviatok divákov a svojou pozíciou v českom filmovom svete je asi najpodobnejšia pražskému Febiofestu. Jej riaditeľ Jiří Králík festival koncipuje dôsledne ako nízkonákladovú, alternatívnu a na prvý pohľad nenápadnú filmovú slávnosť, ktorá má za cieľ vychovávať diváka bez veľkých "stars" a ohňostrojov. Festival sa nenaháňa za svetovými premiérami, ale ukazuje - a napodiv veľmi úspešne - aj staršie filmy. Napríklad legendárny nemecký film Fitzcarraldo z roku 1982, v ktorom hrá Klaus Kinski rojka, ktorý chce v amazonskom pralese vybudovať operu. Alebo americký film Baraka (1992), zobrazujúci planétu v monumentálnych obrazoch bez slov, medzi divočinou a skrotenou, priemyselnou krajinou. Africký režisér Med Hondo sa zase v Hradišti vyjadruje k stavu africkej kinematografie. Hovorí, že slovné spojenie "africký film" je mätenie pojmov, ktoré vzniklo preto, že v Afrike nie je žiadna infraštruktúra a žiaden filmový priemysel. "Keď budú fungovať komunikácie, bude sa hovoriť napríklad o mozambickej alebo senegalskej kinematografii," povedal Hondo. Filmová infraštruktúra je až na juhu, v JAR. Tu je filmová tradícia a režiséri ochotní riskovať a ísť dovnútra vecí. Preto je minuloročný film Tsotsi od Gavina Hooda jedným z najlepších na festivale. Hovorí o zlodejovi a vrahovi zo slumov, ktorý raz ukradne auto s novorodencom a nevie, čo s dieťaťom robiť.
Zbytočná láska
Na festivale je tento rok okrem afrického dňa aj poľský, kanadský, slovenský a český deň. Z poľských snímok sa divákom páčil film Svadba, čo je neľútostná filmová groteska o láske k peniazom, a Deň blázna, ktorý svojím opisom života poľského frustrovaného intelektuála bodoval už v roku 2002 na Berlinale. To najlepšie zo slovenského dňa je nenápadný film Ticho od mladej režisérky Zuzany Liovej a Iné svety v réžii Marka Škopa. Z týchto dvoch filmov vidno, že slovenský film žije, má talenty a má o čom hovoriť. V Hradišti sa premietajú aj staršie filmy Martina Šulíka, alebo napríklad slávna Medená veža z roku 1970 od slovenského filmového veterána Martina Hollého. V dvoch letných kinách sa chytili nové české komédie - Účastníci zájezdu, Experti, Všechno nejlepší a celkom nový český film Mezi námi přáteli. V ňom muž stredného veku túži po zväčšení svojho pohlavného orgánu, pretože verí, že to je kľúč k láske. Je zaujímavé, že v českom filme sa začalo v poslednom čase veľmi dariť erotickým komédiám. Český film tak začal pripomínať lascívny obrázkový časopis, ktorý začal riešiť problémy mimomanželského a manželského sexu. Obávam sa, že v čase, keď sa svetový film uberá neúprosne smerom k ostrým politickým témam, je to trochu anachronický trend. Nuž, každý film, na ktorý prídu ľudia, je dobrý. Inak by si českí filmári tých 400 mil. korún zo štátneho rozpočtu na rok 2007 ani nezaslúžili.
Pozoruhodné filmy Letnej filmovej školy 2006:
1. Biele dlane, réžia Szabolcs Hajdu, Maďarsko 2006, film o tom, či je možné drilom získať srdce dieťaťa
2. OMO - Cesta do praveku, réžia Pavol Barabáš, Slovensko 2002, dokument o expedícii je jedným z najlepších filmov slovenského režiséra a etnografa, ktorý si našiel vo filme svou vlastnú cestu
3. Nepohodlná pravda, réžia Davis Guggenheim, USA 2006, diapozitívová šou bývalého amerického viceprezidenta Al Gora, kde politik upozorňuje na globálne problémy planéty.
4. Prokletí, réžia Marek Vítek, ČR 2006, objavný dokument o liečení afrických detí z Konga postihnutých "diablom" a vyhnaných z domu
5. Óda na radosť, réžia Anna Kazejak-Dawid, Jan Komasa, Maciej Miga, Poľsko 2005, film o tom, aká dlhá ešte bude cesta postkomunistickej spoločnosti k slobode
|
Táňa Radeva v nenápadnom filme Ticho na festivaloch nápadne boduje. |