Celý dolámaný sa posadil na posteli. Holografické hodiny premietajúce na stenu číslice mu oznámili, že je tesne pred obedom. Zase som raz ušetril na raňajkách, pomyslel si a začal sa obliekať do pokrčených vecí, pohodených na zemi vedľa lôžka. Niekoľkými cvikmi sa rozhýbal, potom skákal na švihadle s počítadlom otáčok, kým na ukazovateli nebola rovná stovka.
Po osprchovaní si opäť obliekol svoje pokrčené šaty. Počítač, ktorý zapol, ho privítal známou melódiou a oznámil mu, že nemá žiadnu novú poštu, ale spamový filter zaznamenal šesťdesiatštyri nevyžiadaných správ. Ignoroval informácie poštového klienta ako aj otázky infocentra, či si nechce vypočuť, čo je nové v športe, a klikol na ikonu v tvare postavy so samopalom.
Na obrazovke sa zobrazilo vyhľadávanie aktívnych hráčov -- mal chuť vyskúšať novú mapu, ktorú si včera (vlastne dnes zavčasu ráno) nestihol zahrať. Nikto však nebol onlajn, a tak sa podráždene pripojil na celoslovenský server, ktorý bežal nonstop, ale hrali sa tam stále dookola rovnaké mapy. Nepriateľ v podobe polonahej ženy nečakane vyskočil spoza veľkej drevenej škatule. Vďaka svojím reflexom a pištoli so špeciálnou muníciou ľahko zlikvidoval súperovu neviditeľnú kevlarovú vestu. Gejzír krvi ostriekal virtuálne prostredie.
"Kur...!" zvonenie telefónu ho vystrašilo natoľko, že v kresle podskočil, mykol myšou, čo spôsobilo, že netrafil ďalšieho nepriateľa, a jeho následnú smrť.
"Prosím," namrzene si vložil slúchadlo do ucha. Dobre vedel, že to bude Izabela. Nikdy nepochopil, prečo mu každý týždeň volá, či môže prísť na kávu, keď býva len pár bytov vedľa. To, že jeho expriateľka pracovala v telekomunikačnej firme, by vysvetľovalo jej záľubu v telefonovaní (zadarmo), ale on vedel, že to robí kvôli tomu, lebo je divná. Pocítil detinskú radosť, že už spolu nechodia. "Jasné, príď, dám variť vodu," zahlásil naučenú frázu, zatiaľ čo si nakupoval zbrane a strelivo na ďalšiu akciu.
Odložil slúchadlo a načiahol sa po rýchlovarnej kanvici -- hneď ako zistil, že v nej nie je voda, ju však nechal na pokoji. Nepriatelia sa hrnuli zo svojho úkrytu, jeho awp puška im uštedrovala jeden hedšot za druhým.
"Ahoj," nevzrušene vošla do izby. Bol príliš zaujatý hrou, aby jej naznačil, že by mu už konečne mohla vrátiť kľúče od jeho bytu. Zobrala kanvicu, nabrala vodu a do dvoch hrnčekov vysypala zmes kávy, cukru a smotany.
"Máš riadne červené oči, zasa ste hrali do rána, čo?" spýtala sa tónom, ktorý sa podľa neho vôbec nehodil k jej statusu obyčajnej kamarátky.
"Však je víkend," zamrmlal a rýchlo si vymenil zásobník s muníciou.
"Počúval si správy?"
"Teraz som vstal."
"Asi odsúhlasia selektívny výber partnerov."
"Uhm." Zabitie súpera nožom si musel vychutnať.
"Stále vznikajú nové združenia, ktoré protestujú a tvrdia, že to zabije lásku a vzťahy," položila pred neho šálku s kávou.
"Láska je preceňovaná," povedal a odpojil sa z hry. Keď zbadal, ako sa tvári, zaželal si, aby radšej mlčal. Cítil sa vyčerpaný a nemal náladu na psychologické rozoberanie politických otázok. Studené dlane, ktoré sa odkrvili počas hrania, si pritisol k horúcemu hrnčeku.
Pohľad och, ja ťa nespoznávam ním naďalej prenikal ako skalpel. "Dúfam, že nesúhlasíš s tým, že dvojice, ktoré chcú mať dieťa, musí schváliť Selektívny úrad podľa genetickej vhodnosti?"
"To nie je také jednoduché, ako hovoríš," povzdychol si. "Každý predsa môže mať dieťa s kým chce."
"Samozrejme, ale bez rodičovských prídavkov a bez nároku na materskú!"
"Spoločnosť musí nejako zabezpečiť, aby mali nasledujúce generácie len tie najlepšie vlohy. Keď sa prijal zákon povoľujúci jedno dieťa, tiež bolo okolo toho veľa rozruchu, a napokon si každý uvedomil, že mať viac detí je neúnosné. Teraz zvolili rovnaký postup. Poslúchnuť nemusíš, ale nebudeš mať výhody."
"Bože, prečo mi ty musíš vždycky protirečiť?"
"Neprotirečím ti, len sa ti snažím ukázať pohľad aj z druhej strany."
"No jasné. Ale ani sa ti nečudujem, veď pracuješ pre Výskumný ústav, odkiaľ ten blbý návrh na selekciu vyliezol."
"Som tam správca siete, ani netuším, čo sa tam deje. Len hovorím, že to má aj svoje výhody."
"A čo keď chce mať človek dieťa s niekým, koho ľúbi, ale ten nevyhovuje Úradu?"
"To je otázka uhla pohľadu. Pre budúcnosť planéty je určite lepšia selekcia, akoby tu mali behať decká s nevhodnými génmi."
"Ale veď o tom to je. Prečo majú vznikať deti, ktoré nebudú z lásky, ale len z vhodnosti? Veď to vôbec nie je ľudské."
"Normálny človek bude mať rád svoje dieťa tak či tak. A nikto nevylučuje, že muž a žena, ktorí sa k sebe hodia geneticky, sa nemôžu mať radi," vstal z kresla. "Chceš niečo z obchodu?" Jednou z výhod toho, že už spolu nechodili, bol fakt, že hocikedy mohol ukončiť debatu, mať pri tom posledné slovo, a zabrániť tak ďalšej hádke.
"P... pečivo a mlieko," povedala nakoniec. Bolo vidieť, že premýšľa nad ich rozhovorom.
"Potom zamkni, keď budeš odchádzať."
Vchodové dvere sa zabuchli.
Ešte kým bol na svojom poschodí, z okna skontroloval, či je pred Supercentrom voľné miesto na zaparkovanie (nechcelo sa mu platiť za aerostatické parkovisko nad obchodným domom), potom sa výťahom zviezol do garáže. Cestou premýšľal, prečo ho Izabela stále navštevuje a stoj čo stoj s ním chce mať priateľský vzťah. Chápal, že ženy si potrpia na vzťahy s okolím, no zdalo sa mu to čudné. Keby to bolo na ňom, akurát by jej zaželal pekné Vianoce, a to by bolo asi všetko. Jednoducho osoba, o ktorú sa už citovo nezaujímal, mu bola ukradnutá. Izabele to samozrejme nemohol povedať, lebo by to bolo podupanie toho pekného, čo spolu zažili, ale pritom mu bolo vlastne jedno, či ju stretne len vo výťahu cestou z práce alebo každý víkend pri káve v jeho byte.
Pri vystupovaní z výťahu si všimol (hneď vedľa protivládnych letákov) prilepenú fotografiu niekoľkých šteniatok s nápisom HĽADÁME DOMOV. Mimovoľne sa usmial, keď si spomenul na svojho niekdajšieho spolubývajúceho, ktorý choval vo veľkom akváriu anakondu. Poznal prekvapivo veľa lacných spôsobov, ako ju nakŕmiť...
Hneď ako autom vyšiel z podzemných garáží, palubný počítať ho upozornil, že Ústredie vyžaduje kontrolu obsahu alkoholu v krvi. Otrávene potvrdil vykonanie testu a ironicky sa usmial do kamery, ktorá sa vysunula. Po dýchnutí do vstavaného meracieho zariadenia a odoslaní údajov Ústrediu mu obratom prišlo potvrdenie, že môže pokračovať v ceste, a že mu prajú príjemnú cestu. Podotkol, aby si svoje želanie niekam strčili, a zabočil na veľké parkovisko pri Supercentre.
Pri nastupovaní do elektrického nákupného vozíka, ho ovanul kyslý smrad. Pred sebou zbadal muža v otrhanom oblečení. Na špinavom tričku sa neznámemu črtal nápis: NEMÁM NIČ PROTI RASIZMU. S natrčenou dlaňou si pýtal peniaze na víno.
So zamrmlaným pozdravom "vyser si oko" žobráka rýchlo obišiel a namieril do obchodu. Cestu mu však zatarasilo auto, ktoré za sebou ťahalo príves s veľkým pútačom: BOJUJME ZA LÁSKU.
Dnešné heslá fakt stoja zato. Otrávene prevrátil oči a prstami netrpezlivo zabubnoval po riadidlách. Muž kráčajúci vedľa reklamy ho oslovil.
"Nemám záujem," odvrkol a snažil sa okolo neho prejsť.
"Vy ste nikdy nebol zamilovaný?" neznámy sa nevzdával. "Pripravovaný zákon o výbere partnerov, ktorý môžu mať spolu dieťa..."
"Pane!" ostro naňho zazrel. "Nechce sa mi to znovu počúvať!"
"Láska je spôsob komunikácie, treba sa o nej rozprávať."
"Však rozprávajte, ale nie so mnou." Nešetrne sa s vozíkom predral do budovy Supercentra. V duchu ešte hromžil nad tým, že dnes sa akosi chce každý len rozprávať, keď vrazil do cúvajúceho vozíka pred ním.
Nadávku sa mu podarilo zadusiť ešte predtým, ako opustila ústa. Rozhodol sa, že keď príde domov, určite sa pozrie, aký má na dnes horoskop.
"Soráč," zaznelo z druhého vozíka.
"Bona?" neveril vlastným očiam.
"Ahoj!" tiež ho spoznala.
Rýchlo jej pomáhal naložiť do vozíka veci, ktoré sa pri zrážke skotúľali na zem. Dievčinu s krátkymi hnedými vlasmi a veľkými modrými očami spoznal asi pred pol rokom na jednom turnaji. Dokonca spolu bojovali vo finále. Bona vyhrala. Nikdy nehral takú dôležitú hru proti žene, a čím viac času ubehlo od jeho prehry, mal čoraz silnejší pocit, že podvedome ju nechal zvíťaziť. Žiadna porážka vo virtuálnom svete ho však netešila viac.
"Sťahuješ sa?" spýtal sa, keď zbadal vo vozíku LCD obrazovku, stolík a nejaké poličky.
"Nedávno som sa prisťahovala, tak sa pomaly zariaďujem."
"Sem, do Zvolena?"
S úsmevom prikývla. "Môžem ťa poprosiť?" do rúk mu strčila krabicu, ktorá jej stále padala z vozíka.
Keď sa dostali na parkovisko, hneď vedel, že všetok náklad sa do jej malého auta nevmestí. Vytiahol svoje kľúče.
"Poď ďalej," pozvala ho, keď všetky veci ponosili do chodby jej útulného bytu.
Nič nepovedal, nasledoval ju.
"Chcela som dnes zapojiť elcédečko, nechceš mi asistovať?" zatiahla veselo.
"Jasné," zodvihol krabicu zo zeme. "Ešte hrávaš?"
"Na čo myslíš, že som to kupovala?" uškrnula sa a otvorila dvere do izby. "Nedávno som kúpila novú súpravu reprákov aj volant s pedálmi, tak bolo načase zainvestovať aj do obrazu."
Uznanlivo pokýval hlavou nad technickým vybavením porozkladaným okolo hracej konzoly.
"V chladničke mám pizzu, dám ju zohriať," ozvalo sa spoza jeho chrbta, keď už po niekoľkýkrát skúšal vytvoriť traťový rekord. Neodpovedal, dokonale vykreslený svet na veľkej obrazovke ho úplne pohltil.
Bona sa len usmiala a odkráčala do kuchyne. Chápala to.
Keď dojedli šunkovú pizzu s kápiou, dievča zaplo počítač a prepojilo ho s hracou konzolou. "Čo tak trochu akcie? Mám novú mapu. Klasickú faj, ale prostredie simuluje teroristické útoky v Bratislave, takže občas vybuchne niektorá budova."
Usmial sa, takúto výzvu nemohol odmietnuť. Navyše, keď hovorila o mape, ktorú chcel ráno vyskúšať. Ten večer ho zabíjanie neuveriteľne napĺňalo.
Okolo polnoci, keď už boli obaja vyčerpaní, s boľavými chrbtami a očami, zvalili sa na pohodlný gauč a na novej LCD obrazovke si pozreli film v HD kvalite. Tak dobre sa už dávno necítil.
"Ďakujem za fajn hru," lúčil sa so svojou hostiteľkou. "Dakedy sa pripoj aj na miestny server. Večer a cez víkendy tam vždy som."
Obdarila ho jedným zo svojich provokačných úsmevov. "Keď ťa niekto trikrát za sebou kilne nožom, budeš vedieť, že som sa pripojila."
Obaja sa zasmiali.
"Dobrú noc."
Na obed ho zobudilo televízne spravodajstvo. Nejaký chlap sa rozčuľoval nad tým, že vláda toleruje interrupcie, čo je rovnako neľudské ako pripravovaný zákon o možnosti mať dieťa len s geneticky vhodným partnerom.
To zas bude deň, pomyslel si a snažil sa nájsť ovládač, aby televízor vypol.
"Podľa mňa má ten chlap pravdu," ozvalo sa z kresla.
Keby sa necítil taký dolámaný, aj by jej povedal, že mu má konečne vrátiť kľúče od jeho bytu. Namiesto toho však Izabelu ignoroval a odtackal sa do kúpeľne. Chvíľu len tak stál a pozoroval vlastný obraz v zrkadle. Až teraz si uvedomil ten príjemný pocit zahrabaný v jeho vnútri. Boli to lahodné dozvuky včerajšieho večera. Pri tej spomienke na seba s radosťou vychrstol studenú vodu.
"S tým pečivom a mliekom si včera nejako meškal," zaznelo vyčítavo, keď sa vrátil do izby.
"Niečo mi do toho prišlo," zamrmlal, hoci v duchu ho napadla oveľa neslušnejšia odpoveď. Vybral zo skrine čisté šaty a obliekol sa.
"Máš novú babu?"
Lakťom narazil do otvorených dverí šatníka, polovicou tela mu prebehlo nepríjemné mravčenie.
"Lebo máš v telefóne nejako veľa volaní na jedno a to isté číslo."
Vedel, že keby sa jej pokúsil vytrhnúť telefón z ruky, ešte viac by podporil jej zvedavosť. Izabela dobre vedela, ako neznáša, keď sa mu hrabe v osobných veciach.
"To je do práce."
"Nie," pokojne zamietla. "Čísla do tvojej roboty mám, a toto je iné."
Vedel, že je sto rôznych vysvetlení, ale pokiaľ si jeho expriateľka niečo vzala do hlavy, tak to len tak ľahko nepustila. Radšej bol ticho.
"Dúfam, že si sa nezaplietol s dákou od polišov, len preto, aby ti znížili trest. Kvôli nelegálnemu sťahovaniu filmov a programov si mal ešte nedávno dosť problémov, ale nejako rýchlo si ich vyriešil."
Nemohol uveriť tomu, čo počul. "Máš vo svojej detektívnej databáze ešte nejaké informácie o mne, alebo je to všetko?" namrzene odišiel do chodby a začal si obúvať topánky. Opäť nechápal, prečo sa o neho zaujíma, keď sa už dávno rozišli.
Položila jeho telefón na stôl. "Záleží mi na ľuďoch okolo mňa."
"Chceš niečo z obchodu?" povedal automaticky a zabuchol dvere.
Išiel pešo, potreboval sa trochu prevetrať a upokojiť. Neznášal, keď ho hneď ráno niekto vytočil, potom bol podráždený celý deň. Ako kráčal k obchodu, začal si uvedomovať, že ten dnešný namrzený pocit, je iný ako obyčajne. Až po chvíli mu došlo, že v mysli sa stále vracia ku včerajšku. Rozlievalo sa v ňom príjemné vzrušenie, aké už dávno necítil. Chcel byť s ňou.
Kyslý zápach pri nastupovaní do vozíka ho vrátil do reality. Muž mal dnes nové tričko, ktoré zrejme dostal na nejakom protestnom pochode. BOJUJME ZA LÁSKU.
Šteklivý pocit pri čítaní nápisu ho len utvrdil, že Bonu musí čo najskôr vidieť. Pustil do žobrákovej dlane mincu a skonštatoval, že si svoje poďakovanie môže niekam strčiť.
Pri vchode do Supercentra stál muž, vedľa neho bol plagát s obrázkom plodu.
"Aký je váš názor na interrupcie?" opýtal sa. Očividne si na včerajšok nepamätal.
"Že ste chuj, keď o tom nenecháte rozhodnúť ženy," s ironickým úsmevom na tvári vošiel do obchodu.
Pol hodiny sa motal medzi regálmi, kým si uvedomil, ako veľmi dúfa, že ju stretne. Už z diaľky si premeriaval každú postavu a snažil sa v nej spoznať jej pohyby. Dievča v tričku s nápisom Bona sa však nikde nezjavilo. Tešilo ho, že on je jeden z mála ľudí, ktorí vedia, prečo používa takú zvláštnu prezývku. Napoleon Bonaparte bola jej obľúbená historická postava...
Zo Supercentra vyšiel s pečivom a mliekom -- nič lepšie ho kúpiť nenapadlo. Zadíval sa smerom, kde bývala. Opäť zatúžil, aby sa nejakou náhodou stretli. Lenže včera sa tiež stretli len vďaka osudu. Rozhodol sa, že je na čase, aby niečo urobil aj sám. Vykročil smerom k jej bytu.
"Ahoj!" Keď ju zbadal, všetko doterajšie napätie z neho opadlo. Stačilo, aby bol v jej blízkosti a hneď sa cítil lepšie.
"Čauko." Jej pozdrav si predstavoval trochu inak.
"Čo robíš?" spýtal sa opatrne.
"Prepáč, vybavujem niečo do roboty, teraz nemám čas."
Mal pocit, že ho niekto ovalil po hlave, a teraz do neho kope špicatými topánkami. Vôbec ho nenapadlo, že jej reakcia môže byť takáto odmeraná. Keď sa rozišiel s Izabelou, zaumienil si, že si nájde dievča, ktoré veľa nerozpráva, rada hrá hry... na ostatné podmienky si narýchlo nevedel spomenúť, ale žena stojaca pred ním by ich určite spĺňala. Aspoň si to myslel.
"Len som šiel okolo, tak som sa zastavil, ale keď nemáš čas... Stretneme sa na sieti," podišiel späť k výťahu a nastúpil. Cítil sa ako idiot.
"Počkaj!" vykríkla a pobehla k nemu. Do ruky mu strčila vizitku a letmo ho pobozkala. "Prepáč, ozvi sa zajtra."
Keď vykračoval domov, mal chuť pri tom poskakovať, ako to robil, keď bol malým chlapcom.
Studená sprcha mu spravila dobre a úplne vymazala jeho raňajšiu podráždenosť. Jeho stretnutie s Bonou síce nedopadlo tak, ako plánoval, ale mal od nej číslo a donedávna aj odtlačok jej rúžu na svojich perách. Začal si popiskovať. Od ľaku takmer spadol, keď v izbe zbadal Izabelu. Sedela v kresle a telefonovala. Hneď ako zložila, ju okríkol, že mu má láskavo vrátiť kľúče a nabudúce sa ohlásiť.
"To číslo, kam tak často voláš, je pekne utajené, nikto z mojich kolegov si s tým nevedel rady," ignorovala jeho požiadavku.
"Čo sa do mňa v kuse staráš?" nahnevane odhodil uterák a obliekol sa do čistých vecí.
"Ale o tom čísle na tejto vizitke som zistila zaujímavé veci."
"To by stačilo! Mala by si ísť!"
Pokojne vstala a zamierila k dverám. "Poslala som ti to na mail. Keď si to pozrieš, možno zmeníš aj názor na ten pripravovaný zákon."
Až keď za ňou zlostne zabuchol dvere, uvedomil si, že mu stále nevrátila kľúče.
Bona sa posadila do kresla oproti vysokému mužovi.
"Vyzerá to celkom nádejne," podotkol.
"Myslíš? Nemám z toho dobrý pocit."
"Sú dôležitejšie veci, ako tvoje pocity," pousmial sa muž, vybral z klietky morča a začal ho hladkať. "Zdalo sa mi, že včera si sa celkom bavila, dúfam, že to zvládaš."
"Jasné, že zvládam, len sa mi to nezdá fér. Chceme, aby neprešiel ten hlúpy zákon kvôli tomu, že ničí vzťahy, a aby sme to dosiahli, zneužívame niekoho city."
"Je to celkom zaujímavá schizofrénia, zneužívať lásku jedného človeka, aby sa zachovala pre ostatných," uškrnul sa. "Ale toto je najlepšie riešenie. Je z teba hotový. Ak sa nám pomocou neho podarí napichnúť na sieť Výskumného ústavu, máme vyhrané."
"Len aby to všetko dopadlo tak, ako plánuješ."
"Neboj sa, máme ho oťukaného," chlácholivo povedal a pustil morské prasa do masívneho akvária, kde sa pod lampou vyhrieval veľký had.
Nakoniec to nevydržal a pozrel si poštu. Spis o Bone nebol dlhý, ale jasne ukazoval, že patrí k najznámejším protivládnym združeniam.
"Prekliata Izabela!" nahnevane udrel do stola. Nevedel, ako tie informácie tak rýchlo (a cez víkend) zohnala, ale pri jej zvedavosti a dotieravosti, bolo až priveľmi pravdepodobné, že budú pravé.
Zahľadel sa na fotku na obrazovke. Škoda, že som ťa nestretol o niekoľko týždňov skôr a za iných okolností, pomyslel si. Ešte predtým, ako ho obvinili z porušovania autorských práv a odsúdili na dva roky väzenia. Skôr než za ním prišiel vyšetrovateľ a navrhol mu obchod...
Nahnevane zodvihol telefón a vytočil číslo, na ktoré tak často v poslednej dobe volal.
"Mali ste pravdu, kontaktovali ma," oznámil stručne a zložil. Vedel, že inštrukcie mu pošlú.
Chvíľu sa prechádzal hore dole a pohrával sa so švihadlom, nakoniec sa však posadil za počítač -- potreboval sa odreagovať. Klikol na ikonu v tvare postavy so samopalom. Túžba po tom, aby bola pripojená, mu spôsobovala nepríjemné zimomriavky.
Autorom poviedky je Martin Kochlica