Osmani, nazývajúci sa podľa prvého vládcu Osmana, sa v priebehu niekoľkých desaťročí zmocnili veľkých území na úkor Byzantskej ríše. Tá bola oslabovaná nejednotnosťou a občianskymi vojnami, ku koncu storočia de facto kontrolovala len neveľké územia okolo Konštantínopolu. Expanzii osmanských Turkov na Balkán tak nič nestálo v ceste.
Rozhádaní Balkánci
Turkom v ich balkánskom ťažení nahrával fakt, že krátko pred ich nástupom sa začali rozpadať dovtedy silné ríše Srbov a Bulharov. Po smrti srbského kráľa Štefana Dušana v roku 1355 už nebolo sily, ktorá by dokázala udržať Srbsko jednotné, a to sa tak postupne drobilo na menšie kniežatstvá. Tie medzi sebou viedli množstvo sporov, pričom nebezpečenstvo moslimských dobyvateľov akosi ignorovali. Po smrti cára Ivana Alexandra v roku 1371 sa na tri časti rozdelilo i Bulharsko, takže turecký sultán Murad I. mal odrazu proti sebe na Balkáne len množstvo menších protivníkov, ale žiadnu veľkú silnú mocnosť.
Prvé meranie síl prišlo v roku 1371, keď na osmanské dŕžavy na južnom Balkáne zaútočil srbský kráľ Macedónska Vukašin Mrnjavčevič. V bitke pri rieke Marica boli kresťanské jednotky napriek početnej prevahe rozprášené a Mrnjavčevič padol. Časť Macedónska pripadla Osmanskej ríši, zvyšok sa dostal do správy Vukašinovho syna Marka, ako vazalský štát Osmanskej ríše. Znamenalo to, že v ďalších bitkách musel Marko bojovať na strane Turkov. Vazalmi Turecka sa po bitke pri Marici stali i Byzancia a Bulharsko.
Ďalším neúspešným pokusom o zastavenie tureckej expanzie bola bitka pri Niši v roku 1386. V nej vojská najsilnejšieho srbského kniežaťa Lazara Hrebeljanovića neuspeli, vyhli sa však úplnej porážke.
Rozhodujúca zrážka síl na seba už nedala dlho čakať.
Do útoku!
Ráno 15. júna 1389, na deň svätého Víta, stáli proti sebe na brehu kosovskej rieky Labe dve armády, líšiace sa najmä organizovanosťou a jednotou. Kým osmanské vojsko tvorilo jednoliaty celok podliehajúci veleniu sultána Murada I., sily kresťanského odporu tvorili narýchlo zozbierané družiny jednotlivých vojvodcov a kniežat. V strede srbského vojska stál knieža Lazar, na ľavom krídle bosniansky vojvoda Vlatko Vukovič a na pravom krídle rozložil svoje sily Vuk Brankovič, Lazarov zať. Brankovičovi neskôr ľudová tradícia pripisuje hlavnú úlohu pri porážke srbských síl, označiac ho za zradcu a zbabelca. Historici však namietajú, že Brankovič zatrúbil na ústup svojich jednotiek, až keď videl, že bitka je prehratá. Údajná dohoda s tureckým sultánom, z ktorej ho povesti obviňujú, mu nikdy nebola preukázaná.
O priebehu bitky, ako i o presnom rozložení síl, niet dosť nezávislých údajov. Opisy z oboch strán sa líšia, zhoda dokonca nepanuje ani pri výsledku celého stretnutia. Bitka sa najpravdepodobnejšie začala útokom Brankovičových jednotiek proti ľavému krídlu osmanského vojska, pod vedením Muradovho syna Jakuba. Brankovičovi sa podarilo eliminovať tureckých lukostrelcov, zvyšok Jakubovho krídla s jazdou sa skôr len dočasne stiahol, než by bol rozprášený. Stred Osmanov, podliehajúci priamemu Muradovmu veleniu, ako i pravé krídlo pod vedením Muradovho druhého syna Bajazida, sa vrhli na Lazarove pozície, pričom sa im v urputnom boji podarilo Lazara zajať.
Armády bez hláv
Lazar bol krátko po bitke popravený, Murad I. však tiež nedopadol najlepšie. Zabil ho srbský hrdina Miloš Obilič, verzie o jeho smrti sa však líšia. Podľa jednej Obilič predstieral, že je mŕtvy, a zabil Murada až po bitke, keď sa nechránený prechádzal po mŕtvolami posiatom bojovom poli. Hrdinskejšia verzia hovorí, že Obiličovi sa podarilo prebiť cez turecké rady až k sultánovmu stanu, kde ho premohol. Najčastejšie sa však skloňuje príbeh o predstieranej zrade, keď sa Obilič dostal k sultánovi pod zámienkou, že chce zradiť Lazara a slúžiť osmanskému sultánovi. Keď mu vraj Murad podal ruku na pobozkanie, Obilič ho pichol dýkou.
Nech to bolo akokoľvek, v bitke na Kosovom poli stratili obe armády svojich vodcov. Konzekvencie však neboli na oboch stranách rovnaké. Murada okamžite nahradil syn Bajazid, ktorý dal preventívne popraviť svojho brata Jakuba. Rýchlo skonsolidoval svoje vojsko a bol za krátky čas pripravený na ďalší postup do srdca Balkánu. Naopak, Lazarovo miesto nemal kto na nejednotnom Balkáne zastúpiť. Výkvet srbskej šľachty sa utopil v mori krvi na Kosovom poli a Lazarov neplnoletý syn Štefan sa stal vazalom Osmanskej ríše.
Dedičstvo Kosova
Aj napriek tomu, že výsledok samotnej bitky nebol jednoznačný, s odstupom času sa javí ako kľúčový moment pre ďalší osud Balkánu. Obe strany zaznamenali výrazné straty, avšak tá turecká sa z nich skôr "vylízala." Osmanská armáda sa bezprostredne po bitke načas stiahla, keďže nový sultán Bajazid potreboval skonsolidovať svoju moc v impériu. Srbské kráľovstvo na čele so Štefanom Lazarovičom dokonca istý čas ako osmanský vazal i prosperovalo. Nikdy sa však už nezmohlo na odpor. Kosovská tragédia sa navyše nezmazateľným písmom vryla do kolektívnej pamäte srbského národa. Preň je Kosovo symbolom dávnej slávy, ale i trpkej porážky. Vraví sa, že každá srbská matka víta na svet svojho syna so slovami: "Vitaj, ty môj nový pomstiteľ Kosova." Spomienka na dávnu bitku zohrala veľkú úlohu pri srbskom oslobodzovacom boji v 19. a začiatkom 20. storočia. Kosovo je dodnes vnímané Srbskou stranou mimoriadne citlivo. Potvrdzuje to odmietavý prístup moderného Srbska k plánom na jeho osamostatnenie.