22.10.2004, 00:00

Búrlivé utváranie planét
Povrchy telies našej slnečnej sústavy, od Merkúra až po satelity Neptúna, pokrýva množstvo kráterov. Názornou ukážkou je Mesiac. Novovzniknuté väčšie planetárne telesá očividne po svojom vzniku v prvotnej hmlovine prešli "bombardovaním" zvyškovým materiálom. Nové pozorovania Spitzerovým kozmickým ďalekohľadom NASA, skúmajúcim infračervené žiarenie, odhalili, že dlhšie obdobie takýchto zrážok útvarov z hornín v prvotných hmlovinách je zrejme vesmírnou normou. Môže trvať až stovky miliónov rokov. Tím na čele s Georgeom Riekeom z Arizonskej univerzity v Tucsone (USA) to zistil skúmaním 71 hviezd podobných Slnku v rôznom veku, ktoré majú okolo seba veľké prachové disky, podľa všetkého s planétami v rôznym štádiách vývoja. Takéto disky neočakávane pretrvávajú aj u niektorých starších hviezd. Astronómovia to nevedia vysvetliť inak, ako pokračujúcimi mohutnými zrážkami horninových telies. (Zdroj: NASA/JPL News, The Astrophysical Journal.)

Antarktický ľad a oceány
Úroveň hladiny pozemských oceánov závisí od aktuálneho pomeru množstiev vody v kvapalnom a zmrznutom stave. Keď je na našej planéte chladnejšie, viac morskej vody prechádza po vyparení do snehu a ľadu tvoriaceho ľadovcové štíty -- najmä v Grónsku na severe a v Antarktíde na juhu -- a naopak. Nové výskumy morského dna pri Antarktíde, ktoré vykonal geológ David Heroy z Riceovej univerzity v Houstone (USA) ukázali, že príspevok juhopolárneho kontinentu, Antarktického polostrova (výbežok smerujúci k Južnej Amerike), k tomuto pomeru sa dokonca podceňuje. Ľadovcové masívy Antarktického polostrova totiž počas poslednej doby ľadovej, predtým, ako začala pred približne 16 000 rokmi slabnúť, siahali 220 kilometrov od jeho súčasnej pobrežnej línie. Je to dvojnásobne ďalej, ako vedci predpokladali. (Zdroj: Rice University/Scott Polar Research Institute.)

Naozaj "odpadová" DNA?
Skúmanie genómov (súhrnná genetická informácia, "kniha života") organizmov ukázalo, že v nich gény, kódujúce bielkoviny, tvoria iba zopár percent. Platí to aj pre človeka. Vedci zvyšok nazvali "odpadová" (junk) DNA. Posilnili to aj viaceré kópie tých istých úsekov DNA v genómoch. Potom však prevládol názor, že táto väčšina genómu predsa len určitú funkciu má, zrejme pri regulácii aktivity génov. Tím Edwarda Rubina z Lawrenceovho berkeleyského laboratória v USA teraz vybral myšiam z "odpadovej" väčšiny genómu dva veľké úseky, dlhé 1,51 milióna a 845 tisíc "písmen" DNA. Napriek tomu vyprodukovali životaschopné myši, ktoré sa podobou, reprodukčnou a všeobecnou zdatnosťou, dĺžkou dožívania, ani ničím iným nelíšili od kontrolných. Hoci "odpadová" väčšina nejaké úlohy zaiste plní, genómy očividne obsahujú veľa v zásade už zbytočnej DNA, nahromadenej počas evolúcie. (Zdroj: Nature.)

(Autor je stály spolupracovník hn)

menuLevel = 2, menuRoute = dennik/servisne-prilohy, menuAlias = servisne-prilohy, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
01. júl 2022 19:21