Pod chudobou si každý vedec či laik môže predstaviť niečo iného. Pre jedného to môže byť nedostatok základných ľudských potrieb -- jedla, bývania či ošatenia, pre druhého je chudoba nedostatkom prostriedkov na primeraný životný štandard v danej krajine. Ak súhlasíme s prvou definíciou, prijímame koncept absolútnej chudoby, ak súhlasíme s druhou, uznávame, že chudoba je relatívnou vecou.
Predstava absolútnej chudoby je založená najmä na predstave o minimálnej životnej úrovni, zaručujúcej ľuďom fyziologické prežitie. Zástancovia myšlienky relatívnej chudoby, naopak, tvrdia, že chudoba v priemyselne rozvinutých krajinách je iná ako v krajinách tretieho sveta (chudobný americký robotník by v Indii nebol považovaný za chudobného).
Čo potrebujeme k životu?
Obe koncepcie majú svoje slabé stránky, ale na druhej strane sa aj navzájom dopĺňajú. Chudobu ľudia vždy posudzujú najmä v rámci kvality života v tom-ktorom štáte. Nemajetní vo vyspelom svete majú uspokojené základné životné potreby, ale žijú na dne určitej spoločnosti. Aby zodpovední mohli určiť hranice relatívnej chudoby, musia najprv definovať spoločensky platné štandardy života.
Hranice absolútnej chudoby sú definované základnými ľudskými potrebami. Zástancovia tohto prístupu neuznávajú, napríklad, predpoklad, že sa úroveň chudoby mení podľa toho, ako spoločnosť bohatne. Optikou relatívnej chudoby napríklad v priebehu hospodárskej recesie nemusí dochádzať k rastu chudoby, keďže životná úroveň klesá všetkým. Naopak, aj v bohatej spoločnosti môžu byť ľudia označení za chudobných len kvôli tomu, že si nemôžu meniť auto každý rok.
Ťažký boj proti chudobe
Väčším problémom ako definícia sa však ukazuje boj proti chudobe. Čím viac je distribúcia bohatstva ponechaná len na trhových mechanizmoch, tým väčšia je majetková nerovnosť. Liberálne vlády v tomto prípade vychádzajú z ekonomických teórií, podľa ktorých má zníženie daní pre jednotlivcov a podniky umožniť rýchlejší ekonomický rast, ktorý pomôže bohatým aj chudobným. Sociálnodemokratické vlády kladú, naopak, väčší dôraz na úlohu štátu. V týchto štátoch sa darí obmedzovať relatívnu i absolútnu chudobu, ale cenou za to je veľké zdanenie obyvateľstva a nárast byrokratických štruktúr, ktoré požierajú veľkú časť peňazí pôvodne určených na boj proti chudobe.
Kultúra závislosti
Kritici štedrého sociálneho štátu tvrdia, že taký štát vytvára závislosť od podpory. Príjemcovia sociálnych dávok sa podľa nich stávajú závislými práve od tých programov, ktoré by im mali umožniť nezávislú a zmysluplnú existenciu. Namiesto aktívneho prístupu k životu sa príjemcovia uchyľujú k rezignácii a pasivite a k očakávaniu trvalo natiahnutej pomocnej ruky štátu. Podľa Anthonyho Giddensa, riaditeľa London School of Economics, je však tento pojem veľmi kontroverzný a mnohí autori popierajú, že by šlo o rozšírený jav. Byť na podpore býva v mnohých krajinách všeobecne považované za zdroj hanby, takže sa väčšina ľudí snaží z tejto situácie uniknúť.
Zatiaľ sa zdá, že riešiť túto závislosť možno dvoma hlavnými spôsobmi. Buď sa iniciatívy opäť ujme štát, ktorý bude zavádzať programy opätovného začlenenia nezamestnaných do pracovného procesu, alebo sa ponúka cesta tvrdých obmedzení podpory, čo má donútiť ľudí na vlastnú aktivitu. Kritici však namietajú, že zníženie či odobratie podpory môže postihnutých dohnať k zločinu či prostitúcii.
StoryEditor