Keď v roku 1937 zomrel uruguajský spisovateľ Horacio Quiroga, zmenilo sa prevezenie jeho pozostatkov Montevideom a ich uloženie do hrobu v rodnom Salte na celonárodnú manifestáciu. Začínať text o spisovateľovi práve jeho smrťou sa možno niekomu môže zdať nevkusné, po prečítaní jeho poviedok, ktoré v slovenskom výbere Príbehy z pralesa nedávno vydal Slovenský spisovateľ, to však má svoju logiku. Autor odišiel zo sveta vlastným pričinením, keď neuniesol zistenie, že má rakovinu, a spáchal samovraždu. Podobným spôsobom zo sveta odišla jeho prvá manželka, v mladosti zase nešťastnou náhodou smrteľne postrelil jedného svojho priateľa...
Hoci Quiroga považovaný aj za zakladateľa modernej hispanoamerickej poviedky prešiel vo svojom písaní mnohými štádiami -- písal tajomné príbehy, psychologizoval či reflektoval dobový scientizmus -- v slovenskom poviedkovom výbere sa odráža predovšetkým jeho príklon k realizmu a naturalizmu. Neprekvapuje, že na Quirogovom zozname obľúbených autorov nachádzame Kipplinga, Maupassanta či Dostojevského. Jeho príbehy z pralesa nám pri prvom kontakte voňajú exotikou, pri druhom z nich cítiť skôr pachuť smrti. Autor je až monotematický v kynožení svojich literárnych postáv rozmanitými nástrahami a chorobami, z pätnástich poviedok prakticky len v jednej niekto nepríde o život, aj tá je však poznačená zabíjaním nebezpečných hadov (často sa opakujúci námet). V poviedkach sa objavuje hneď niekoľko autobiografickým motívov -- dvakrát ženatý Qurioga si vždy za manželku vybral veľmi mladú ženu, svoje deti vychovával metódou, podľa ktorej pred nimi nemajú byť skrývané temné a odpudivé stránky života, pretože im potom v dospelosti nedokážu čeliť, a aj samotné umiestnenie príbehov do pralesa súvisí s jeho životom, keď v ňom prežil významnú časť života a spoločným životom v nehostinných a nebezpečných podmienkach testoval (nie vždy s veľkým úspechom -- aj preto asi v jeho poviedkach ženy z tohto prostredia takmer vždy unikajú) výdrž oboch manželiek.
Dojem z Quriogovej knihy sa pri čítaní postupne mení: ak po nej siahnete v tomto období s mizerným počasím a krátkymi dňami bez slnka, môže vás trochu oklamať už farebná reprodukcia obrazu Henriho Rouseaua na obálke, sľubujúca množstvo farieb a svetla. Cez stránky v skutočnosti prerážajú temnejšie tóny, takže vykúrené domáce bezpečné, ale aj trochu nudné a monotónne pohodlie nakoniec môže pôsobiť ako príjemná alternatíva oproti svetu plnému zákerných chorôb, infekcií, nebezpečných zvierat a nebožtíkov.
Smrť v Quirogovom svete pôsobí akosi prirodzenejšie, čo je zrejme spôsobené tým, že človek obklopený divokým prostredím viac podlieha zákonom prírody ako ilúziám o vlastnej výnimočnosti a nesmrteľnosti. Okrem "bežnej" smrti autor siahol napríklad v prípade poviedky Podrezaná sliepka aj po hrubšom kalibri, ktorým do sveta vystreľoval svoju morbídnosť -- príbeh štyroch bratov-idiotov a ich malej sestričky má blízko k tomu, čo dobre poznáme napríklad z pera Roalda Dahla. Prekvapujúca pointa sa v poviedkach ešte párkrát objaví, oveľa častejšie však nešťastie v jeho prózach neudiera náhle, ale plazí sa podobne pomaly ako všadeprítomné hady.
StoryEditor