Polstoročie starý výskum, ktorý prinášal nepohodlné informácie, cukrovarníci zamietli pod koberec. Ponúka sa tak pohľad na tlaky, ktorým vedci niekedy musia čeliť.
Sladké nám chutí. Príroda nás vybavila slabosťou pre túto chuť, pretože signalizuje kaloricky výdatnú potravu a tej nemali naši predkovia v náročných životných podmienkach nikdy dosť, píšu Lidové noviny.
Potravinársky priemysel využíva našu "sladkú Achillovu pätu" k zvýšeniu predaja svojich produktov. Žijeme vo svete preplnenom sladkosťami. Vedľa tradičného repkového cukru, sacharózy sa dnes v potravinárstve používa v stále väčšej miere lacnejšia fruktóza, vyrábaná chemickým rozkladom škrobu. Akú vysokú cenu za sladkú chuť na jazyku platíme?
Rozdielne výsledky štúdií
Vedecké štúdie sa na miere škodlivosti konzumácie repného cukru sacharózy na ľudské zdravie nezhodujú. Mnohí vinia cukor z podielu na množstve civilizačných chorôb. Iné štúdie ho však "rehabilitujú".
Dôkladnejší pohľad odhalí, že nezávislý výskum tiahne skôr k záverom o škodlivosti cukru. Štúdie, ktoré robia priamo zainteresované potravinárske firmy alebo ich podporujú sponzoringom, prichádzajú oveľa častejšie záverom o neškodnosti cukru.
Keď napríklad v minulom roku vyšla štúdia dokazujúca, že konzumácia cukru zvyšuje intenzitu rastu nádorov a zároveň ich šírenie v tele metastázami, americká asociácia výrobcov a predajcov cukru Sugar Association okamžite vyšla s ubezpečením, že "súvislosť medzi spotrebou cukru a rakovinou nebola nikdy spoľahlivo preukázaná".
Nebola to tak úplne pravda. Sugar Association sa o tom mohla ľahko presvedčiť v archívoch svojej vlastnej výskumnej nadácie Sugar Research Foundation.
Americkí vedci Cristin Kearnsová, Dorie Apolloniová a Stanton Glantz teraz predložili na stránkach popredného vedeckého časopisu PLoS Biology dôkazy o tom, že počiatky snáh o bagatelizovanie zdravotných následkov konzumácie sladkostí zo strany výrobcov cukru siahajú do šesťdesiatych rokov minulého storočia.
Kearnsová pri rozsiahlom pátraní narazila na dokumentáciu Projektu 259, ktorý financovala Sugar Research Foundation a ktorého závery neboli nikdy zverejnené.
Projekt 259
Písal sa rok 1968 a v laboratóriách univerzity v britskom Birminghame sa pod vedením FWR Povera rozbehol zaujímavý experiment. Vedci kŕmili laboratórne potkany dvoma rôznymi typmi stravy, obidva zaručovali rovnaký prísun kalórií.
Niektoré potkany konzumovali krmivo energeticky "nabité" škrobom. Iné dostávali rovnaké množstvo energie v repnom cukre. V oboch rôzne kŕmených skupinách potkanov boli na jednej strane zvieratá s normálnou črevnou mikroflórou a na druhej strane zvieratá chované od narodenia v sterilných podmienkach, ktorým črevné mikróby chýbali.
Pover dostal na pokusy od Sugar Research Foundation 30-tisíc dolárov (25 327 eur), čo by pri dnešných kurzoch zodpovedalo sume okolo 200-tisíc dolárov (168 847 eur).
Štúdia odštartovala v júni 1968 a jej dokončenie bolo naplánované na september 1970. Už po roku referoval Pover svojim chlebodárcom, že potkany kŕmené cukrom majú v tele vyššiu hladinu enzýmu beta-glukuronidázy.
To bolo pomerne závažné zistenie, pretože o beta-glukuronidáze sa už v tom čase vedelo, že zvyšuje riziko niektorých nádorov, predovšetkým nádorov močového mechúra. Zároveň to znamenalo, že nie je jedno, v akej forme zviera prijíma energiu v potrave.
Škrob sa javil bezpečnejší ako repný cukor. Po ďalšom roku sa hlásil Pover sponzorom zo Sugar Research Foundation s novými alarmujúcim dátami. Potkany kŕmené cukrom mali v porovnaní so zvieratami, konzumujúcimi škrob zvýšeneú hladinu tukov v krvi.
To signalizovalo napríklad vyššie riziko kardiovaskulárnych chorôb. Nepriaznivý fenomén sa prejavoval len u potkanov s normálnou črevnou mikroflórou.
To naznačovalo, že tuky vznikajú z mastných kyselín, ktoré vyrábajú črevné baktérie z cukru, ale nie zo škrobu. Cukry a škroby sa teda správali pri trávení odlišne, pričom cukry vychádzali z tohto porovnania o poznanie horšie.
Predčasné ukončenie
V tej dobe sa Sugar Research Foundation transformovalo a jeho nástupkyňa International Sugar Research Foundation inventarizovala sponzorované výskumné projekty. Keď došlo na Birminghamský Projekt 259, označil viceprezident pre výskum John Hickson jeho prínos za "nulový".
Pritom to bol práve Hickson, kto projekt odštartoval a mal detailné informácie o jeho doterajších výsledkoch. Pover v tej dobe potreboval na dokončenie štúdie ešte štvrť roka.
Hoci Sugar Research Foundation financovala projekt po dobu 27 mesiacov, Poverovi už potrebné prostriedky neposkytla. Pover dúfal, že chýbajúce financie zoženie niekde inde. Ale jeho snahy zrejme vyšli naprázdno.
Isté je, že výsledky Projektu 259 neboli nikdy nikde publikované. Vedeckej verejnosti zostali utajené. Podľa Cristin Kearnsovej a jej kolegov si bola International Sugar Research Foundation dobre vedomá toho, že ukončením finančnej podpory Projekt 259 definitívne pochová.
Jeho výsledky sa jej vôbec nehodili a prichádzali v krajne nevhodnú dobu. Repný cukor figuroval v USA na zozname potravín "všeobecne považovaných za bezpečné".
Ak by na povrch vyplávali Poverove dáta potvrdzujúce zvýšené riziko rakoviny močového mechúra, repný cukor by z tohto zoznamu ľahko vypadol. V tej dobe sa to stalo niektorým umelým sladidlám práve preto, že v pokusoch na laboratórnych potkanoch zvyšovali riziko niektorých typov rakoviny.
Umelé sladidlá vytláčali cukor z trhu a cukrovarníci cítili šancu na znovudobytie stratených pozícií. Poverove štúdie by ich nádeje torpédovali.
Kearnsová s kolegami na stránkach PLoS Biology upozorňujú, že vplyv konzumácie cukru na zvýšenie aktivity beta-glukuronidázy zostáva stále veľkou neznámou a že zvýšená aktivita tohto enzýmu je dnes spájaná napríklad so zvýšenou náchylnosťou k zápalom močových ciest alebo k ochoreniu obličiek. Nebolo by teda od veci, aby sa na tento problém zamerali súčasné vedecké tímy a predčasne ukončenú misiu dotiahli do konca.