Nové ustanovenie zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, ktoré vyšlo v rámci novely od 1. januára tohto roka vymedzuje nový okruh nedaňových výdavkov. Paragraf 21 ods. 1 písm. l) zákona vymedzuje, že daňovým výdavkom nie sú výdavky na technické zhodnotenie, prevádzkovanie, opravy a udržiavanie hnuteľnej veci a nehnuteľnosti, ktorá je využívaná na základe zmluvy o výpožičke (podľa § 659 a násl. Obč. zákonníka). Výnimkou sú iba výdavky na energie, ktoré vynaložil užívateľ v súvislosti s užívaním veci alebo nehnuteľnosti.

Podľa informácie, ktorú uvádza Finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle, nie je takýto výdavok okrem energií u vypožičiavateľa daňovo uznaný, pričom podľa ich názoru sa to vzťahuje na poskytovateľov a užívateľov ako takých.

Toto ustanovenie zákona navrhol Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, pričom uviedol následovné: „Navrhovanou úpravou zákona sa zamedzuje preneseniu možnosti uplatnenia výdavkov súvisiacich s osobným majetkom požičiavateľa, ktoré vypožičiavateľ využíva na základe bezodplatného vzťahu do jeho daňových výdavkov. Vzhľadom na dohodnutý bezodplatný vzťah, ktorý je možné predpokladať len medzi blízkymi osobami, by nemalo byť možné uplatnenie výdavkov na jednej strane bez zdanenia príjmov na druhej strane. Ani v prípade, ak daňovník dosahuje príjmy z prenájmu nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 3 zákona, ktorá ale nie je zahrnutá v obchodnom majetku, nie je možné u tohto daňovníka znižovať príjmy o výdavky súvisiace s touto nehnuteľnosťou ako napríklad technické zhodnotenie, opravy a údržbu. Preto ani v prípade, ak daňovník neprenajíma nehnuteľnosť, ale ju len vypožičia ako svoj súkromný majetok, nemal by prenášať možnosť uplatnenia výdavkov na vypožičiavateľa, ktorú by ani on sám nemal v súvislosti s osobným majetkom. Jedinými uznanými výdavkami by mali byť výdavky priamo súvisiace s užívaním hnuteľnej veci alebo nehnuteľnosti ako napríklad výdavky na energie.“

Zmyslom zavedenia tohto ustanovenia zákona bolo postihnúť daňovú uznateľnosť výdavkov u vypožičiavateľa, teda zamedziť prenosu takýchto výdavkov z vlastníka na užívateľa. Dôvod je zrejmý, aby sa neudržiaval súkromný majetok poskytovateľa. Ak by poskytovateľ vynaložil výdavky sám, nemal by ich daňovo uznané, lebo takýto majetok nemá zahrnutý v obchodnom majetku. Zákon vo vzťahu k výpožičke však neobmedzuje len princípy závislého vzťahu, tak ako v návrhu uvažuje výbor. Z výkladu ustanovenia je zrejmé, že má byť zamerané na výdavky vypožičiavateľa, teda toho, kto majetok skutočne užíva, čo aj nepriamo vyplýva z dikcie zákona (výdavky spojené s užívaním). Preto je otázka, či informácia na webovom sídle Finančného riaditeľstva je správna a je v súlade so zákonom.

V praxi častokrát dochádza k uzavretiu zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom sa objednávateľ zaviaže poskytnúť bezplatne napríklad motorové vozidlo. Objednávateľ služby štandardne hradí výdavky spojené s užívaním veci, teda výdavky na opravy, údržbu, pohonné hmoty, technické zhodnotenie a iné. Prevádzkové náklady znáša on ako vlastník veci a nie vypožičiavateľ. Podľa názoru Finančného riaditeľstva teda opravy, údržby, zhodnotenie ako aj iné výdavky nie sú daňovo uznané (dokonca ani pohonné hmoty), lebo zákon umožňuje energie zahrnúť do daňových výdavkov len u užívateľa. V tomto prípade je ale sporné či názor je správny. Napríklad samotné technické zhodnotenie u vlastníka, ktorý majetok odpisuje, je súčasťou vstupnej ceny a teda vstupuje do výdavkov cez odpisy. Ako by sa vylúčil takýto výdavok?

Paragraf 21 ods. 1 písm. l) zákona má postihovať výdavky vypožičiavateľa ako takého, ktorý nie je vlastníkom, čo vyjadril aj výbor vo svojom návrhu. Ak vlastník poskytne vec na užívanie inej osobe, pričom prostredníctvom tejto osoby dosahuje, udržuje alebo zabezpečuje zdaniteľný príjem, čo je základný princíp daňového výdavku definovaný v § 2 písm i) zákona o dani z príjmov, nemal by spadať pod toto ustanovenie. Teda ani v prípade obchodného zastupovania, ak sa poskytne napríklad motorové vozidlo, pričom výdavky bude znášať poskytovateľ, by nemali byť zaradené pod § 21 ods. 1 písm. l) zákona.

Samotné Finančné riaditeľstvo sa však nevie vysporiadať s informáciou, čo bolo účelom zavedenia pojmu výpožičky do nedaňových výdavkov a akého okruhu osôb sa to týka, či poskytovateľov a súčasne aj užívateľov. Do dnešného dňa nemáme stanovisko.
Snáď len zostáva dúfať, že štát pochopí, čo je podstatou daňového výdavku a nebude obmedzovať aj tých, u koho je takýto majetok obchodným majetkom a slúži na dosahovanie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov i keď prostredníctvom tretích osôb a to aj napriek tomu, že ide o vypožičanie veci tretej osobe.