Od oficiálneho zrušenia apartheidu v Južnej Afrike záujem investorov zriadiť v krajine výrobné kapacity alebo nájsť obchodného partnera, sa neustále zvyšuje. Dôvodom je rastúce hospodárstvo a infraštruktúra, ktoré nie sú v nijakej africkej krajine južne od rovníka také priaznivé. Aj keď juhoafrická mena rand nepatrí práve k najstabilnejším, Južná Afrika patrí medzi najdôležitejšie rozvíjajúce sa trhy (emerging markets) a pre ostatný svet je bránou do hospodárskeho priestoru na juhu Afriky. No nielen to. V roku 2010 bude Južná Afrika dejiskom majstrovstiev sveta vo futbale, čo nepochybne prispeje k rozvoju turistiky a zvýšeniu jej popularity.

Svet vnútri krajiny
Napriek týmto dobrým predpokladom, nádej na úspešný obchod môžu popri neočakávaných ekonomických komplikáciách zatieniť aj mnohé iné faktory. Južná Afrika sa nachádza v ťaživej fáze prekonávania minulosti, v rámci ktorého sa hľadajú cesty zachovania etnickej a rasovej príslušnosti, tradícií a identity bez toho, aby sa spájali s niekdajším nerovným postavením občanov, vykorisťovaním alebo individuálnou diskrimináciou.
Okrem toho je Južná Afrika krajinou kultúrnej rozmanitosti a silných protikladov. Narážajú tam na seba "prvý svet" a "tretí svet", obrovské bohatstvo a najtrpkejšia bieda, high-tech a prastaré pracovné techniky. Navyše je domovom mnohých odlišných etnických skupín, národov a kultúr.
Každý, kto chce dosiahnuť úspešné naplnenie svojich zámerov, mal by sa okrem dejín, politickej situácie a hospodárskych údajov oboznámiť aj s tým, čo by sa s istou dávkou opatrnosti mohlo nazývať juhoafrickou obchodnou kultúrou. Ide o správnu navigáciu správania, aby vaša loď nestroskotala už na Myse dobrej nádeje.
Pestrá zmes krajinných daností, klimatických podmienok a multikultúrneho obyvateľstva si vyslúžila pomenovanie "svet vnútri krajiny" (a world within the country) a poskytuje rovnako netušené možnosti, ako aj problémy. Samotní Juhoafričania ako národ nejestvujú. Spoločnosť tvorí domorodé čierne obyvateľstvo pozostávajúce z mnohých afrických kmeňových spoločenstiev a značná vrstva bielej populácie, ktorú tvoria prevažne Búri (nazývajú sa aj Afrikánci), potomkovia niekdajších holandských osadníkov a britských prisťahovalcov. Zvyšok sú pravnuci malajských otrokov, Indovia a imigranti z ďalších ázijských krajín.

Ľudia sú srdeční
Pokojný prechod od režimu apartheidu na demokratickú formu vlády a uznanie rovnosti jednotlivých skupín obyvateľstva sú predovšetkým dielom Nelsona Mandelu začiatkom 90. rokov minulého storočia. Vtedy svitla nádej na normalizáciu vzťahov medzi čiernymi a bielymi. Juhoafrická ústava zaručuje všetkým občanom všeobecné princípy ľudských práv, nezávisle od rasy, pohlavia alebo pôvodu. Avšak rozdelenie obyvateľstva ako dôsledok politiky apartheidu ešte vôbec nie je prekonané. Samotné odvolávanie sa na pojem "rasa" v základnom zákone štátu dáva tušiť, že myslenie sa naďalej pohybuje v kedysi deliacich kategóriách a harmonické spolunažívanie je ideálom, ktorý sa zdá ešte veľmi vzdialený od reality.
Zápas o vlastnú identitu čiastočne vedie aj k tomu, že mnohí ľudia sa aj naďalej tak, ako v časoch apartheidu, priraďujú k vymedzujúcim kategóriám čiernych (Blacks) -- 75,2 percenta, bielych (Whites) -- 13,6 percenta, farebných (Coloureds) -- 8,6 percenta a Indov (Indians) -- 2,6 percenta. V súčasnosti politický život ovládajú čierni, zatiaľ čo hospodársky život bieli. Mnohí čierni Juhoafričania žijú aj naďalej v biede a musia zápasiť s vysokou nezamestnanosťou. Aj z týchto príčin situácia ešte stále nie je bez konfliktov.
Juhoafričania sú v podstate sebavedomí, srdeční a nekomplikovaní, avšak uvedomujú si svoje postavenie a pri obchodných rokovaniach sa uplatňujú princípy hierarchie. Vo vzájomnom styku treba dodržiavať pravidlá zdvorilosti. Manažér, ktorý sa bude riadiť pravidlami západnej biznisovej etikety, by sa možno nemal dopustiť chýb. V dôsledku dlhodobej nadvlády belochov má totiž krajina -- aspoň navonok -- európsky charakter. Avšak vzhľadom na kultúrnu rozmanitosť a odlišné zvyky rôznych etník je predsa len dobré aspoň trocha ich poznať. Lebo ako vždy, čertovo kopýtko sa skrýva v detailoch.

Zložitý jazykový zákon
Multikultúrny charakter Južnej Afriky sa prejavuje aj v tom, že má 11 oficiálnych úradných jazykov. Tvoria ich afrikánčina, angličtina a deväť bantuských domorodých jazykov (ndebele, xhosa, zulu, sepedi, sesotho, setswana, siswati, tshivenda, xitsonga), z ktorých najrozšírenejší je zulu (ovláda ho takmer štvrtina obyvateľstva). Afrikánčina vznikla z holandských nárečí 17. storočia, pričom niektoré názvy zvierat a geografické pojmy pochádzajú z domorodých afrických jazykov. Čiastočne na jej vývoj vplývala aj angličtina.
Väčšina Juhoafričanov je dvojjazyčná, hovoria po anglicky a po afrikánsky. Čierni obyvatelia podľa úrovne vzdelania hovoria troma i viacerými jazykmi. Obchodné rokovania sa spravidla uskutočňujú v angličtine alebo afrikánčine. Hoci len menej ako 10 percent Juhoafričanov hovorí angličtinou ako materinským jazykom, 57 percent obyvateľstva ju ovláda. Aj keď nie dokonale, ale dostatočne na to, aby ste sa dorozumeli.
V mnohých krajinách obchodnú kultúru ovplyvňuje aj religiozita obyvateľstva, preto si treba všimnúť tiež skutočnosť, že v Južnej Afrike sa až 68 percent obyvateľov hlási k rôznym kresťanským cirkvám, 28,5 percenta vyznáva animizmus -- tradičné africké náboženstvo, 2 percentá islam a 1,5 percenta hinduizmus.

Ženy v krajine machov
Odhliadnuc od tradícií jednotlivých etnických skupín, čierni i bieli Juhoafričania majú jedno spoločné: silne mužsky dominantné chápanie rozdelenia úloh, ktoré ženy dodnes vníma v podriadenej úlohe. Mužský šovinizmus vytvára vzťahy tak v každodennom živote, ako aj v obchodnom svete.
Muži sú k ženám veľmi ústretoví, dôraz kladú na dodržiavanie etikety, často sú tiež vľúdni, až otcovskí. Mnohí manažéri vo vedúcich pozíciách hovoria o ženách, dokonca aj o vyššie postavených, a v ich prítomnosti, ako o "girls" (dievčatá), alebo ich oslovujú "my dear girl" (moje milé dievča). Ak ide o rozhodovanie, ženy by podľa juhoafrických zvyklostí mali byť zdržanlivé. Najčastejšie sú z neho viac-menej nenápadne vylúčené, dokonca aj keď sa priamo týka ich kompetencie.
Čierne ženy musia bojovať proti sexuálnej a rasovej diskriminácii súčasne, čiastočne tiež proti odporu ich rodiny, aby boli zamestnané. Vo všetkých spoločenských skupinách jestvuje názor, že ženy by mali byť zamestnané iba vtedy, ak naozaj musia. Aj keď v posledných rokoch úloha žien v politike a hospodárstve vzrastá, v obchodných vedúcich pozíciách ich možno stretnúť len pomerne zriedka.