Narodil sa v Osuskom, na Záhorí, v rodine remeselníka. Bol nadaným žiakom a všetci by boli najradšej, keby sa bol dal na kňazskú dráhu. Osud však chcel ináč, stal sa revolucionárom, ktorý v rozhodujúcich chvíľach urobil pre Slovensko a robotnícke hnutie viac, ako keby bol kňazom.
Drzý krajčír
Po základnej škole, ktorú navštevoval v rodnej dedine, sa vyučil v Trnave za krajčíra. Ako 16-ročný odišiel do Budapešti, na Slovensko sa Lehocký vrátil o osem rokov -- oženil sa tu so svojou veľkou láskou krajčírkou Rózou Gratzlovou, s ktorou mal dve dcéry a jedného syna. Krátko na to vstupuje do štátnych služieb, stal sa úradníkom Nemocničnej pokladnice remeselného zboru.
Najpodstatnejším však bolo budapeštianske obdobie -- ako krajčírsky robotník sa oboznámil s organizovaním robotníckeho hnutia a vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Už na jej zjazde v roku 1901 kategoricky požadoval vydávanie slovenského robotníckeho týždenníka. Mal vtedy 25 rokov a mnohí sa pýtali, kto je ten drzý chlapec. Požiadavka vydávať Hlas ľudu ako prílohu ústredného tlačového orgánu Népszava mu neprešla ani o ďalšie tri roky. Maďarskí socialisti tvrdili, že jednotlivé národné frakcie nepotrebujú noviny vo svojom jazyku.
Sám medzi "svojimi"
Ani to ho neodradilo. Medzi slovenskými delegátmi inicioval založenie Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva. Už vtedy vedel, že slovenskí sociálni demokrati nemôžu ostať osamotení, preto nadviazal užšiu spoluprácu s českými sociálnymi demokratmi vo Viedni. S ich pomocou sa mu podarilo vydať Slovenské robotnícke noviny a založiť Slovenskú sociálnodemokratickú stranu v Uhorsku. O rok neskôr na zakladajúcom zjazde okrem iného požadoval pre Slovákov uznanie jazykových práv v školstve, kultúre a vo verejnej správe. Nečudo, že ho vzápätí zvolili za predsedu výkonného výboru novozaloženej strany.
Poznajúc maďarských kolegov, dobre tušil, že onedlho príde odplata. Napriek tomu, že sa slovenskí sociálni demokrati hlásili k proletárskemu internacionalizmu a organizačnej spätosti s maďarskými sociálnymi demokratmi, vedenie strany ich neuznalo a zakázalo im pôsobiť v odboroch, z ktorých dostávali peniaze. Tvrdohlavý Lehocký nakoniec rezignoval a na žiadosť ostatných Slovákov sa pripojil k maďarskej strane v Budapešti. Aj keď to nebolo podľa jeho predstáv, malo to význam. Slovenskí robotníci na seba upozornili viac ako kedykoľvek predtým.
Tri mesiace za mrežami
Okrem sociálnej demokracie bol ďalšou Lehockého iniciatívou spolok Napred, ktorý založil v roku 1905. Tento spolok pracoval v rámci bratislavského robotníckeho vzdelávacieho spolku Vorwärts. Zásluhou Lehockého sa v spolku usporadúvali rôzne prednášky, divadelné predstavenia či iné kultúrne podujatia. Zaujímavé je, že organizoval aj kurzy slovenského pravopisu.
Nezanedbateľná je aj jeho novinárska činnosť. Mal zásluhu na založení a vedení Slovenských robotníckych novín, časopisu Napred a prvého slovenského týždenníka Robotnícke noviny. Hoci mu v publicistike chýbalo všeobecné vzdelanie a lepšia znalosť slovenského jazyka, usilovnosťou a sebavzdelávaním dosiahol veľmi veľa. Noviny nielen zostavoval a písal do nich zásadné články, ale s rodinou a známymi aj kolportoval. Za článok Láska k vlasti v praxi bol odsúdený na dva mesiace väzenia a pokutu, ale vo väzení napokon pobudol až tri mesiace, lebo ju nemal z čoho zaplatiť. Ani po návrate však v písaní podobných článkov neprestal, hoci bol už opatrnejší. O to viac kritizoval pravicové vedenie Sociálnodemokratickej strany Uhorska, najmä v tom, že niektorí členovia nevenujú dostatočnú pozornosť práci medzi slovenskými robotníkmi a zastávajú asimiláciu Nemaďarov.
Nie klerikálom
Lehocký na začiatku odmietol spoluprácu s klerikálmi, ako aj s konzervatívnym martinským vedením SNS. V boji za všeobecné hlasovacie právo kooperoval s hlasistami a zúčastňoval sa s nimi na ľudových zhromaždeniach. Počas prvej svetovej vojny sa kontaktoval s predstaviteľmi českej sociálnej demokracie, čo ovplyvnilo jeho názory pri vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov. Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu neprijal a nikdy sa s ňou nestotožnil.
Ocenenie si zasluhuje aj za to, že napriek cenzúre sa mu podarilo medzi riadkami vyjadrovať odpor k vojne a povzbudzovať Slovákov k národnému povedomiu. Statočnosť prejavil aj vtedy, keď po prvomájovej manifestácii roku 1918 v Liptovskom Mikuláši uverejnil rezolúciu o sebaurčení všetkých národov.
Emanuel Lehocký bol aktívny aj po vzniku ČSR. Bol poslancom Národného zhromaždenia, senátorom a členom Krajinského zastupiteľstva. Zomrel vo veku 54 rokov na zlyhanie obličiek a srdca.