Dôvody takýchto postojov boli rôzne. Veľmi silným bol už konfesionálny dôvod všeobecne symbolizovaný heslom, že "Židia zabili Krista". K tomu sa pridávali aj ďalšie konkrétne odlišnosti v praktizovaní náboženstva, rozšírené povesti o rituálnych vraždách a ďalšie nezmysly prameniace zo slabej informovanosti o židovskom etniku.
Cesta z mesta
Židom sa pod trestom smrti dlho zabraňovalo bývať v mestách, respektíve museli sídliť vo vyhradených obciach. O dlhom prežívaní týchto nariadení svedčí aj fakt, že Židia nesmeli bývať v banských mestách na strednom Slovensku až do konca 50. rokov 19. storočia. Ďalej sa im dlho zakazovalo zastávať pozície v štátnej správe a vykonávať niektoré zamestnania a remeslá. Aj toto bol dôvod, prečo sa Židia trvalo začali zaoberať výnosnou, ale nebezpečnou prácou - finančníctvom a s ním spojenými ďalšími aktivitami. Výrazom ich postavenia vo vidieckej spoločnosti bolo potom napríklad aj šarišské príslovie: "Kedz bida - ta do Žida."
"Orkuciansky prípad"
Všetky nepochopené odlišnosti a špecifické postavenie boli dôvodom mnohých útokov na Židov v Uhorsku, ktorými sa okrem iného ventiloval hnev prostých ľudí. K vraždeniu Židov došlo napríklad v 15. storočí v Trnave alebo v Pezinku. O tri storočia neskôr, v roku 1764, vyvolal veľkú pozornosť verejnosti tzv. orkuciansky prípad. Židia z obce Orkucany pri Sabinove boli obvinení z rituálnej vraždy maloletého chlapčeka. Bez hodnoverných dôkazov boli vtedy viacerí tamojší Židia uväznení v Prešove a podrobení mučeniu, na následky ktorého jeden z nich zomrel. Z nevyjasnených úmrtí, chorôb alebo nešťastí boli tradičné obviňovaní a prenasledovaní Židia. Mimochodom, posledný takýto prípad - pogrom, sa stal v Topoľčanoch po 2. svetovej vojne.
Nástup ľudákov
Úplné zrovnoprávnenie Židov s ostatným obyvateľstvom nastalo v Uhorsku až v druhej polovici 19. storočia. Všetky občianske práva mali Židia zabezpečené aj v Československej republike. Opätovné zhoršenie právneho postavenia Židov na Slovensku súviselo s nástupom ľudákov k moci koncom roka 1938. Po vzniku slovenského štátu sa riešenie židovskej otázky stalo jednou z najdôležitejších úloh domácej vlády. Od apríla 1939 do septembra 1941 vláda prijala štrnásť nariadení, ktorými boli Židia postupne zbavovaní svojich práv a majetku. Mimochodom, vtedy žilo na Slovensku ešte takmer 90-tisíc Židov.
Človek druhej kategórie
Deviateho septembra 1941 vláda prijala Nariadenie č. 198 o právnom postavení Židov, ktoré býva označované aj ako tzv. Židovský kódex. Týmto nariadením boli Židia definitívne zbavení svojich občianskych práv. Zároveň sa týmto kódexom rušili viaceré predchádzajúce nariadenia. Väčšina z 270 paragrafov v 12 častiach kódexu prekvapí na prvý pohľad svojou krutosťou. Paragrafy 1 a 2 napríklad vo viacerých odsekoch vymedzovali pojem Žida a židovského miešanca, pričom v sporných prípadoch malo rozhodovať ministerstvo vnútra. Paragraf 8 stanovoval povinnosť nosiť židovské označenia, nasledujúci paragraf 9 zakazoval uzavrieť manželstvo medzi Židom a Nežidom. Paragraf 12 zase hovoril, že Židia nemajú volebné právo. Paragraf 14 Židov vylučoval z povolaní znalca, odhadcu, tlmočníka, sudcu a ďalších zamestnaní. O vylúčení z iných povolaní sa zmieňovali aj ďalšie paragrafy. Židom vo veku 16 - 60 rokov bolo v paragrafe 22 nariadené konať práce, ktoré im prikáže ministerstvo vnútra.
Konečné riešenie
Na základe ďalších paragrafov mohli štátne bezpečnostné orgány kedykoľvek vykonať osobnú prehliadku a otvárať listy. Boli stanovené aj ďalšie obmedzenia o pobyte osôb. Rafinovaným bol paragraf o vykonávaní kultových úkonov, ktoré Židia mohli uskutočniť len v budovách, ktoré zvonku nepripomínali synagógu. Židia na základe kódexu nemohli dostať ani povolenie na lov rýb, nesmeli vlastniť rádioprijímač, sochy, busty, obrazy, fotoaparáty, ďalekohľady atď. Ďalšie paragrafy hovorili o židovskom majetku a prevode židovských podnikov. Časť 10 sa týkala prezidentských výnimiek. Židovským kódexom bola drvivá väčšina Židov na Slovensku zbavená základných občianskych práv, a tým sa otvárala cesta k tzv. konečnému riešeniu židovskej otázky na Slovensku. Deportácie Židov do koncentračných táborov v roku 1942 boli potom vyvrcholením antisemitskej politiky slovenského štátu.