Kto už raz navštívil Austráliu, môže potvrdiť, že ani veľmi dobré ovládanie angličtiny mu nepomohlo v situáciách, keď obchodnému partnerovi jednoducho nerozumel. Oficiálne sa síce v Austrálii rozpráva touto rečou, avšak trochu inak, než v "starom dobrom Anglicku". Bežná hovorová "austrálčina" je natoľko odlišná od anglického jazyka, že Austrálčania, ktorí sa chcú stať britskými štátnymi občanmi, musia najprv dokázať, že ním vôbec vedia hovoriť. Zodpovedajúci predpis schválil britský parlament v auguste 2004. Mnohé austrálske výrazy totiž znejú britským ušiam prekvapujúco a nie sú bežné v londýnskych uliciach.
Na vine sú muchy
Jazyk, ktorým hovoria Austrálčania, je vlastne nárečím a nazýva sa "strine". Od angličtiny sa odlišuje už len samotným zvukom, keďže okrem iného spočíva na slangu "cockney", ktorým hovorili deportovaní trestanci a prví osadníci pred viac ako dvesto rokmi. Ďalšími znakmi sú prehĺtanie a zotieranie slabík, odlišná výslovnosť a stovky vlastných slov, vymyslených skratiek alebo často zábavných slovných zvratov.
Austrálčania radi hltajú písmená a celé slabiky, napríklad pozdrav Good day! (Dobrý deň) vyslovujú ako G´day! [geddei]. Veľmi obľúbené je skracovanie viacslabičných slov, napríklad mesto Brisbane na Brizzie, barbecue na barbie, ale aj Austrálčan na Aussie. Inokedy zasa viaceré slová spájajú do jedného, napríklad How are you going? (Ako sa vám darí?) na Overgoing?
Pridávajú si tiež slová z jazyka domorodcov alebo vytvárajú vlastné slová. Zlé jazyky tvrdia, že Austrálčania rozprávajú rýchle a sotva pri tom otvárajú ústa preto, aby sa chránili pred dotieravými muchami, ktoré obľubujú chuť piva a sadajú im na zuby. Radšej teda prehĺtajú písmená aj slabiky.
Podľa štatistických údajov z roku 2004 okolo 2,8 milióna Austrálčanov hovorí doma iným cudzím jazykom. Veľa z nich ovláda druhú aj tretiu reč. Nečudo, veď asi štvrtina obyvateľov krajiny má iný materinský jazyk než anglický a v krajine sa používa až 160 jazykov (každý štvrtý Austrálčan sa nenarodil na tomto kontinente). Viacjazyčnosť popri kultúrnej rôznorodosti prináša aj hospodárske výhody. V niektorých spolkových štátoch sú bilingválne školy, kde sa žiaci učia ázijské alebo európske jazyky, najčastejšie japončinu a taliančinu.
Austrálčania sú veľmi nenútení
Austrálčania sú v styku s inými ľuďmi a kultúrami veľmi nenútení. Spoločenské správanie je podobné ako v USA a vo Veľkej Británii. Muži si podávajú ruky zväčša len pri prvom stretnutí. Páry, ktoré sa poznajú dlhšie, sa zdravia bozkom na líce alebo ľahkým objatím.
Všeobecne na pozdrav stačí jednoduchá floskula. Priatelia sa pozdravujú "Hi", klasickým pozdravom je srdečné "How are you?" (Ako sa máte?), čo však neznamená, že sa skutočne zaujímajú o vašu osobu a očakávajú podrobné informácie. Na takéto pozdravy bohato vystačíte s odpoveďou "Thank you, fine" (Ďakujem, dobre), alebo tiež "Pretty good" (Vynikajúco). Predsa však jestvuje odlišnosť od anglo-amerických pozdravných floskúl, a síce už spomenutý pozdrav "G´Day!", ktorý je univerzálnym pozdravom pre každú príležitosť a každú osobu po celý deň.
V obchode sa tiež môžete stretnúť s otázkou "Are you right?", ktorá však v skutočnosti znamená asi toľko, ako "Can I help you?" (Môžem vám pomôcť?). Pri rozlúčke sa okrem formálneho pozdravu "Goodbye" môžete stretnúť aj s neformálnymi "See ya", "Hooroo" alebo "Cherio". Neverbálne sa Austrálčania zdravia s takzvaným Aussie salute, čo je typický austrálsky pozdrav rukou. Možno ho opísať ako odháňanie muchy spred tváre a je veľmi rozšírený.
Buďte úctivý
Ako cudzinec oslovujte s úctou. Na začiatku známosti, pri predstavení sa, miestnych ľudí oslovujte priezviskom, ktorému predchádza Mr., Mrs. alebo Miss. Hlbším prejavom úcty je oslovenie Sir alebo Madam. Austrálčania však majú sklon rýchle prejsť na oslovovanie menom, avšak vyčkajte, kým vám to navrhnú. Keď sa v zamestnaní vyžaduje formálny prístup, oslovujú sa priezviskom, avšak tón zostáva priateľský.
V Austrálii nie je nevyhnutné pri oslovovaní používať akademické alebo profesijné tituly, tamojšia obchodná kultúra ich skôr odmieta, než by si ich nárokovala. Závisí len od vás, či obchodnému partnerovi túto úctu prejavíte, najlepšie je však sledovať, ako to v jeho okolí robia druhí. Takisto "nepropagujte" ani svoj titul, môže to byť skôr vnímané ako istá forma vystatovania.
"Mate" sú aj ministri i manažéri
Nenútená a familiárna komunikácia navzájom je súčasťou národného porozumenia. Typickým austrálskym fenoménom je "mateship" (kamarátstvo), alebo oslovenie "mate", ktoré môže mať veľa významov: kamarát, priateľ, kumpán, kolega, druh, človeče a veľa ďalších, až po celkom familiárne. Je najznámejšie zo všetkých austrálskych slov, ktoré sa ako oslovenie používa v každej situácii. Aj dnes ešte udržiava mužov pospolu ako v pokrvnom bratstve. Pretože kedysi, v divočine neprebádaného kontinentu, mali šancu len "praví chlapi". Pospolitosť posilňovala, pomáhala prežiť.
Myšlienka mateshipu do dnešných čias utvára dokonca aj verejný život. Napríklad ministri alebo manažéri, riaditelia bánk alebo úradníci, vôbec nereagujú podráždene na otázku "How's it going, mate?" (Ako sa máte, kamarát?), ale priateľsky sa tomuto osloveniu podvoľujú. Napriek tomu to neplatí vždy. Vlani správa austrálskeho parlamentu na základe sťažnosti vydala nariadenie, podľa ktorého úradníci bezpečnostnej služby nesmeli používať slovíčko "mate". Namiesto toho mali oslovovať politikov a návštevníkov ako Sir alebo Madam. Avšak politici chceli aj naďalej zostať "milými kamarátmi a kumpánmi". Bývalý ministerský predseda Bob Hawke úpravu označil ako "pompéznu, bláznivú, absurdnú a nepraktickú". Výraz "mate" je súčasťou austrálskeho jazyka a je rovnako pružný, ako aj všeobecne využiteľný. Pridal sa aj John Howard, podľa ktorého bolo nariadenie nezmyselné a zbytočné. A tak neprežilo ani 24 hodín a správa parlamentu jeho platnosť zrušila. "Mate" dokonca pri vzájomnom oslovovaní začali používať tiež ženy a jestvuje aj jeho množné číslo, napríklad "my mates" znamená moji priatelia.
Mimochodom, oslovenie "mate", pravda, oveľa zriedkavejšie, v priateľskom styku používajú aj Novozélanďania, Škóti a Briti.
V Sydney sa cestuje inak
V štvormiliónovom Sydney majú dômyselný dopravný systém. Súpravy metra jazdia pod zemou len v centre mesta, mimo neho fungujú už iba nad zemou. Dopĺňajú ich autobusy, loďky, električka v širšom centre a nadzemná jednokoľajnica v centre, zvaná monorail. Do jednokoľajnice sa nastupuje priamo z prvých alebo druhých poschodí nákupných a zábavných centier a premáva len v jednom smere.
Autobusy fungujú v Sydney na inom princípe než v Bratislave. Takmer všetky začínajú v centre a končia na predmestiach. Ak autobus spája viacero predmestí, nepremáva cez centrum. Nezávislé autobusové siete sú vybudované aj vo vzdialenejších predmestiach od centra, kde odľahlé oblasti spájajú s vlakovými stanicami. Do autobusov sa nastupuje len cez predné dvere. Len tam sú totiž "mašiny" na kontrolu lístkov, na čo dohliada aj vodič. Aj napriek tomu však lístky z času na čas kontrolujú revízori.
Súčasťou mestskej hromadnej dopravy sú aj loďky, ktoré sú výhodným riešením vzhľadom na dlhý a úzky záliv Pacifiku, oddeľujúci severnú a južnú časť mesta. Loďky spájajú dopravný uzol Circular Quay v blízkosti slávnej opery až s predmestím Parrammata, ktoré je vzdialené približne tridsať kilometrov. Týždenný kombinovaný lístok na všetky druhy dopravy stojí od tridsať do päťdesiat austrálskych dolárov v závislosti od vzdialenosti od centra. Snímka zachytáva centrum Sydney. Autobus stojí pri radnici, pod ktorou je významná križovatka siete metra.