"Tvorivé ustrnutie na jednom bode, pohyb stále v tých istých súradniciach, rovnaká téma a nemeniaci sa štýl zabezpečujú síce ľahkú identifikáciu autora, čo však z toho, že Ballu spoznáme, keď nás neosloví," napísala v roku 1997 Dana Kršáková o Ballovej druhej knihe Outsideria. Dnes je na svete už šiesta kniha novozámockého autora, ktorý za svoj debut Leptokaria rok predtým získal Cenu Ivana Kraska. Novinka z vydavateľstva L.C.A. sa volá De la Cruz a ako naznačuje už názov, na mušku si z rôznych optík berie ťarchu ľudského kríža. V čase svojho debutu Balla šokoval gurážou a presnosťou pomenúvania vecí, ktoré si občas nepriznáme ani sami pred sebou -- písal o samote, osamelosti v akomkoľvek vzťahu, o nemožnosti lásky, o strachu, úzkosti, bolesti, prázdnote a smrti. Z textov priam kričalo bezočivé rebelantstvo a túžba po pravdivosti, po čírosti vyjadrenia. Autorove témy zostali aj po piatich knihách rovnaké, nestratila sa ani jeho zžieravá irónia a sarkazmus. S Ballovými postavami sa nedá sympatizovať, sám prozaik sa na ne díva zhovievavo, s nadhľadom a chvíľami dokonca s odporom. Neuškŕňa sa však iba nad svojimi bezvýznamnými, priemernými, životom sa tmoliacimi "hrdinami", ale predovšetkým nad tzv. strednou vrstvou, hoci neušetrí ani slovenských literátov (v narážkach v poviedke Blízke duše). Skrátka, spochybňuje všetko a každého, veď akákoľvek istota či presvedčenie by sa mohli rovnať smrti. Za týmto poznaním, za postrehmi zo sveta ľudskej nedokonalosti, však čuší obyčajný, hlboký smútok.
Žiadny čitateľ by Ballovi zrejme neuprel dôkladné, vytrvalé premýšľanie o živote. Dnes, po piatich iných knihách, sú jeho formulácie zrelšie, cítiť v nich načítanú literatúru i onen povestný smiech cez slzy. Novú zbierku tvoria rôznorodé texty -- od kratučkých glos, cez poviedkové aforizmy, až po typické ballovské prózy, v ktorých reálny príbeh nebadateľne prechádza do ireálna až k prekvapivej pointe. Zase je tu mikrokozmos tichého malomesta, v ktorom Balla opäť charakterizuje postavy už menom či označením (Mľandrej, pajác, Hedonika). Ako sme si zvykli, používa veľmi expresívny jazyk, ktorého súčasťou je pôvabné znovuobjavovanie dávno ošúchaných slov. Problém zbierky ako celku však tkvie v tom, že nový Balla nielenže neosloví, ak poznáte jeho predchádzajúce texty, ale navyše takmer vo všetkých prípadoch aj nudí: Toto všetko už predsa napísal -- a lepšie... Vykonštruovanosť poviedok, nepravdepodobné dialógy, keď jazyk postáv nezodpovedá ich sociálnemu postaveniu a situácii (a nezachránia to ani vulgarizmy), miestami značne uletené, kŕčovité pointy. Ešte aj citeľný autorský výsmech v pozadí pôsobí rušivo.
V novej zbierke sú však dve poviedky, ktoré sú výborné, nezabudnuteľné a nezameniteľné s Ballovými predchádzajúcimi textami. Rodina patrí k jeho najlepším prózam vôbec, jej neštylizovaná drsnosť zasiahne ako nečakaná facka v kontexte ostatných poviedok, pri ktorých sa pozeráte, koľko strán ešte zostáva do konca. Nečudo, že ju ocenila i porota Poviedky 2004. Druhým podareným kúskom je Smrť vo Vrútkach, mimoriadne vtipná parafráza na slávnu Mannovu klasiku.
Balla je dnes klasikom modernej slovenskej prózy -- či mu na tom záleží alebo nie. Leptokaria i Tichý kút (2001) sú majstrovské kúsky. Preto je škoda, že nie vždy platí -- opakovanie je matkou múdrosti. Čítať beletriu by nemal byť kríž. Ani pri knihe s názvom De la Cruz.