Ako vnímate fakt, ak veľká firma na Slovensku má za posledných päť rokov zisk 20 miliónov eur a z tých vyše 15 miliónov minie na dividendy a tantiémy a len pol druha milióna investuje? Pritom stráca zákazky a kontrakty, teda evidentne jej tá investícia chýba. Možno to nazvať etickým podnikaním?
Je to podnikanie bez perspektívy. Firma chce využiť situáciu na trhu, ale nemyslí na vlastný rozvoj. V prvom rade je to zrada podnikania, ani nie aj etiky. Pretože správny podnikateľ myslí na svoju budúcnosť, ak tu chce pôsobiť nielen budúci rok, ale aj o päť či desať rokov. Práve to ho núti, aby rozumne nakladal s výsledkami svojho podnikania, teda so ziskom z jednotlivých rokov, a aby vedel, čo do ktorého „chlievika“ musí dať, ak si chce zabezpečiť budúcnosť. Je to neetické aj voči vlastným zamestnancom, pretože strácajú perspektívu. Ide o veľmi neperspektívne podnikanie postavené na okamžitom úspechu bez toho, aby rozvíjal svoj predmet podnikania. Je to nezodpovedné.

V danej firme je to tým citlivejšie, že má veľa zamestnancov pred dôchodkom.
To je ďalšia vec, ktorú hodnotíme v rámci udeľovania cien podnikom. V prvom rade hodnotená firma musí byť úspešná. V ďalšom rade musí byť schopná vytvoriť podmienky, aby pri dosahovaní zisku vytvárala aj dobré platové zázemie, vytvárala fondy do budúcnosti, plnila zväzky voči partnerom a bankám. Vtedy hovoríme o etike v podnikaní. A keď hocičo z toho vypadne, už nebudeme hovoriť o etickom podnikaní. Vo vami spomínanom prípade zodpovednosť voči vlastným zamestnancom výrazne absentuje.

Čo robí komora, ak vidí takéto príklady v praxi? Je jasné, že má len sprostredkovateľské nástroje, ako vplývať na svojich členov. Ako však na vás vplývajú takéto donebavolajúce príklady neetického konania?
Také prípady sa v zásade nedajú atakovať. Je aj ťažké hovoriť s takýmito ľuďmi, lebo oni vstúpili do podnikania s vlastnou filozofiou a vo finále sú to ich peniaze. Ale skôr či neskôr môže ísť taká firma do likvidácie, nie je schopná plniť si záväzky. Takíto podnikatelia však nie sú tí hráči, ktorých by sme chceli mať ako krajina, a určite to nie sú hráči, ktorí na trhu vydržia dlho. Možno po čase preskočia do niečoho iného, no je to len krátkodobý zisk. Oni nevytvárajú ten klasický rad v historickom vývoji firmy. Podnikanie spočíva v dlhodobosti. Jednorazové podnikanie je skôr špekulácia.

SOPK organizuje už 17 rokov súťaž medzi podnikmi, v ktorej si všíma zodpovednosť a etiku v podnikateľskom správaní. Ako sa mení etické správanie firiem na Slovensku, ide to k lepšiemu? Prispieva k nemu aj terajšia stabilná ekonomická situácia?
V prvom rade sa celé podnikateľské prostredie posunulo do inej roviny. Zodpovedne chcem povedať, že podľa mojich skúseností a poznatkov sa počet tých, ktorí vnímajú podnikanie aj z hľadiska etiky, rastie. Poviem príklad. V niektorých ročníkoch sme mali veľký problém získať do súťaže najmä domáce firmy. Spočiatku v nej boli hlavne tie medzinárodné, ktoré už doma nabehli na systém, že ak prídu do nového prostredia, správajú sa v ňom slušne. Pre slovenské firmy to na začiatku nemalo pridanú hodnotu. Rozhodujúce bolo, len aby firmy prežila, potom aby dosiahla zisk a mala dobrý produkt, ktorý by vedela predať, ale etika zostávala v pozadí. No postupne sa aj situácia na Slovensku zmenila k lepšiemu. Určite k tomu prispela i lepšia ekonomická situácia v krajine, ako aj v rámci spoločného trhu EÚ.

Je to na Slovensku v niečom iné v porovnaní s ostatnými východoeurópskymi štátmi, sme v niečom lepší či horší?
Dnes sa to už ťažko oddeľuje. Isteže sú tradičné krajiny, kde sa faktor etického podnikania zdôrazňuje celospoločensky. Na druhej strane musíme vidieť – tak na Slovensku, ako i v niektorých ďalších postkomunistických krajinách – že eticky sa dá podnikať len v celospoločensky nastavenom prostredí. Ak spoločnosť ako celok nie je nastavená eticky, negatívne to vplýva na všetko. V prvom rade zistenie, že sa to dá robiť aj inak – nielen poctivo, je veľkým lákadlom. Správna firma na správnom mieste v správnom čase a v správnych lobistických kruhoch nehľadí na etiku v podnikaní a ak to spoločnosť dovoľuje, napríklad pri verejných obstarávaniach alebo pri využívaní eurofondov, stráca zábrany. Ale ak tomu spoločnosť kladie prekážky, firmy sa posúvajú do etického podnikania. Predsa len sa tu po spoločenských zmenách, po transformáciách a privatizáciách vytvorila „džungľa“, kde si mnohé firmy našli svoje chodníčky. V normálnom prostredí by sa však takto pohybovať nedokázali.

Ktoré oblasti sú tie najcitlivejšie?
Ide najmä o dve základné oblasti: verejné obstarávanie a čerpanie eurofondov. Tu musí spoločnosť ako celok, vláda aj regionálne orgány samosprávy, teda všetci, lebo sa to týka všetkých, čo do toho vstupujú, čiže aj miest a obcí, nastaviť si kritériá a nedovoliť špekuláciu. Dnes už vieme, že úspešná môže byť aj taká firma, ktorá sa správa eticky. My v rámci SOPK chceme ukázať, že toto je tá cesta, ktorou by mali ísť.

V súčasnosti je spoločnosť priam vysadená na akýkoľvek závan korupcie. Debatujú o nej podnikatelia viac?
Určite. Keď chodím do regiónov, takáto diskusia sa neustále opakuje a je dosť výrazná. Malé a stredné firmy, ktoré možno ani nemajú toľko prostriedkov, ale hľadajú si uplatnenie aj v oblasti verejných obstarávaní a čerpaní európskych fondov, poukazujú na to, aké prekážky sa im kladú do cesty. V prvom rade je to byrokracia. Čím jej je viac, tým viac je kancelárií, do ktorých treba chodiť. To je práve ten problém, že v každej kancelárii sa niečo očakáva. Zníženie byrokracie vlastne predstavuje osekávanie spomínanej „džungle“. Sprehľadňujeme tým celý systém, či už vo verejných obstarávaniach alebo v čerpaní eurofondov. A toto nás nestojí nič, do tohto netreba investovať! Čo však treba robiť, je to, že musíme znižovať ľudský faktor v rozhodovaní. Musíme mať nastavené kriteriálne systémy, ktoré ani tej komisii neumožnia správať sa inak, ak sa, pravda, sama nerozhodne, že to popreškrtáva. Ide teda o to, aby tam bolo čím menej článkov v rozhodovaní.

Máte pocit, že by sa podniky uberali smerom k potlačovaniu príležitostí na korupciu?
Cítime to najmä, ako som už povedal, v komunikácii s regiónmi. Žiadna debata sa tam nevyhne téme korupcie, či už v súvislosti s verejnými obstarávaniami alebo s čerpaním eurofondov. Mnohí však kapitulujú. Povedia – ja do toho nejdem, lebo nechcem. A to je už príznak, že sú aj firmy, ktoré si zodpovedne povedia, že do takého systému nepôjdu. Podľa mňa z korupčného správania prestáva byť celonárodná hra, aj keď stále sú tu, samozrejme, takíto hráči. Je však dobré, že počet tých, ktorí to odmietajú, rastie a začína ich byť väčšina. Na druhej strane však musíme povedať, že korupcia je také zázračné slovo. Niekedy o nej viac hovoríme, než jej v skutočnosti je.

Je to veľmi široký pojem. Platí tiež, že ak je niečo neetické, nemusí to byť hneď korupcia.
Presne tak. To by bolo veľmi jednoduché – všetko takto označiť. Často je oveľa horšie neetické správanie tých, ktorí takzvane bránia výsledkom verejných obstarávaní. Urobí sa napríklad lobistická skupina, ktorá zaplatí určitý okruh ľudí, a tí začnú výsledky spochybňovať. Niekedy sa potom dostávame do opačnej situácie, že namiesto toho, aby sme veci posunuli dopredu, im bránime takzvaným bojom za čistotu, ktorú však robia „špinaví“ ľudia. Toto je obrovské nebezpečenstvo.

Vy ste niečo také videli? Lebo by som sa vás hneď spýtala, či ste takú „špinavosť“ ohlásili.
Osobne som to našťastie nevidel. Viem to z médií. Ale ono je to vidno. Stavia sa napríklad obyčajná cesta a vždy sa nájde nejaká skupina, ktorá začne spochybňovať, že sú tam napríklad také a onaké žaby alebo živočíchy, no vo finále sa zistí, že v skutočnosti tam nič také nie je a že je za tým úplne iný úmysel. Možno tí ľudia, ktorí tam tak kričia, ani nevedia, že je za tým iný úmysel niekoho, kto to chce potiahnuť inam. Takže aj tu vidíme neetické správanie.

Musíme však zohľadňovať aj ekologické záujmy či záujmy cyklistov a iné faktory brániace, naopak, nezdravému rozpínaniu záujmov developerov. Nemyslíte?
Ja chcem len zdôrazniť, aby sme nevideli korupciu len na strane podnikateľov, ktorí majú realizovať infraštrukturálne projekty. Lebo často za bojom proti týmto projektom môže byť taká istá korupcia a neetika zase iných podnikateľov.

V presadzovaní etiky vedú najmä veľké medzinárodné firmy. Je však verejným tajomstvom, že práve ony neraz vyvážali, napríklad cez konsolidované závierky, zisky do zahraničia. Brusel hľadá stále nové nástroje, aby zabránil takémuto správaniu, najnovšie napríklad „uťahovaním“ transferového oceňovania. Môžeme o firmách, ktoré si volia pochybné cestičky, ale trebárs poskytovaním benefitov zamestnancom si vylepšujú imidž, vyhlásiť, že zodpovedne podnikajú?
Určite nie. Pretože taká firma vytvára len pozlátku, no správa sa v prvom rade neeticky voči hostiteľskej krajine. Vo finále síce dá benefity svojim zamestnancom, ale okráda ostatných občanov. Lebo keby tie prostriedky zostali tu, dostanú sa do verejných financií a majú sa použiť v prospech všetkých občanov. Je zlé, ak sa hľadajú iné cestičky a táto krajina, každý jej občan je potom ochudobnený. Čiže toto nemôžeme považovať za etické.

Veľká cena SOPK 2018
Podnikateľská etika a spoločenská zodpovednosť tvoria hlavné kritériá v súťaži Veľká cena SOPK, ktorú vyhlasuje predstavenstvo komory od roku 2001. Počas doterajších 16 ročníkov v nej bolo hodnotených 232 podnikateľských subjektov. V týchto dňoch štartuje 17. ročník. Prihlášku do súťaže za rok 2018 môžu podniky – vrátane odporúčanej dokumentácie – posielať na hodnotenie až do konca februára 2019.