23.05.2008, 00:00

Štyri (k)roky k vzniku západného Nemecka

24. mája 1949 sa na štyridsať rokov rozdelilo Nemecko

Čo s porazeným? Túto otázku si kládli spojenci už od roku 1944, keď začínalo byť jasné, že nacistická tretia ríša speje k zániku a je len otázkou času, kedy sa tak stane. Odpoveď dala Jaltská konferencia vo februári 1945. Po vojenskom obsadení bude Nemecko i jeho hlavné mesto Berlín rozdelené na štyri zóny, ktoré budú pridelené hlavným členom antihitlerovskej koalície: USA, Veľkej Británii, Francúzsku a Sovietskemu zväzu, ktorý o čosi neskôr (a bez súhlasu ostatných) previedol nemecké územie ležiace na východ od riek Odra a Nisa pod poľskú správu.

Bizónia
V júli sa zástupcovia víťazných mocností zišli opäť. Postupimská konferencia žiadala denacifikáciu, demokratizáciu a demilitarizáciu Nemecka a výslovne stanovila, že hospodárska jednota Nemecka má byť zachovaná. Je paradoxné, že dohoda bola vzápätí porušená dohodou, že každá z okupačných mocností má svoje reparačné nároky uspokojovať predovšetkým zo svojej zóny. Vážny problém sa ukázal už v priebehu zimy 1945/1946: tým, že nebol dodržaný princípom hospodárskej jednoty (napríklad francúzska okupačná správa tvrdohlavo bránila vytváraniu nemeckých ústredných úradov), došlo k zásobovaciemu kolapsu.
Tento vývoj prinútil Spojené štáty navrhnúť v júni 1946 uzatvorenie zmlúv, ktoré by predišli podobným problémom. Zatiaľ čo Sovietsky zväz návrh odmietol a Francúzsko reagovalo vyhýbavo, Briti sa k americkému nápadu pridali. Takzvaná Bizónia, v ktorej žilo takmer 40 miliónov obyvateľov, vznikla 1. januára 1947.

Marshallov plán
Sovietsky zväz nebol nadšený. No k rozkolu medzi ním a Spojenými štátmi došlo už krátko po skončení vojny. Postup ZSSR, napríklad v otázke nemecko-poľských hraníc, vyvolával na Západe nedôveru. Sovieti zase nezniesli pohľad na expanzívny americký kapitalizmus a možnosť, že by mohli stratiť kontrolu nad územiami, dobytými Červenou armádou. Americká vláda sa domnievala, že stojí pred dilemou: buď stratí celú krajinu, alebo bude akceptovať jej rozdelenie. Rozhodla sa pre druhú možnosť, ktorú nakoniec nezvrátila ani sovietska blokáda západného Berlína v lete 1948.
K rozdeleniu Nemecka nezanedbateľnou mierou prispel aj Marshallov plán. Nielen preto, že tento program hospodárskej pomoci prijali len tri západné zóny (Trizónia), ale aj preto, že kvôli nemu museli uskutočniť 20. júna menovú reformu. Sovietska zóna k podobnému kroku pristúpila o tri dni neskôr.

Základný zákon
Úvahy o vytvorení separátneho štátu tak v priebehu roku 1948 nadobúdali čoraz konkrétnejšie obrysy. K jeho vytvoreniu došlo skôr z iniciatívy mocností než západonemeckých politikov. To im však nebránilo, aby zvolali ústavodarné zhromaždenie, ktorého úlohou bolo vypracovať a schváliť Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko. Aby zdôraznili provizórny charakter nového štátneho útvaru a aby nemecká otázka zostala naďalej otvorená, nepoužili slovo "ústava", i keď fakticky o ňu išlo. Dokument vyhlásil nový štát za parlamentnú demokraciu a v reakcii na nacistickú minulosť zdôrazňoval základné ľudské práva. Za dočasné hlavné mesto bol vyhlásený Bonn a štát bol rozdelený na 11 spolkových krajín.
7. októbra 1949 vznikla Nemecká demokratická republika. Berlín zostal formálne pod správou okupačných mocností, ale jeho východná časť sa stala hlavným mestom východného Nemecka. Až do roku 1961, keď bol vztýčený Berlínsky múr, východonemeckí občania relatívne slobodne prechádzali do západnej časti mesta.
Náznaky, že rozdelenie mesta a krajiny nemusí byť večné, sa začali objavovať až v lete roku 1989. Masová emigrácia východných Nemcov, pád komunizmu a zbúranie múru opäť prinútilo víťazné mocnosti, aby si sadli za jeden stôl s predstaviteľmi oboch nemeckých štátov. K opätovnému zjednoteniu došlo 3. októbra 1990.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.