Cez objektív sa pozerá na "zabudnutú“ vojnu v Afganistane, v ktorej takmer zomrel. Jeho fotografie uverejnili prestížne periodiká Guardian, Sunday Times či Newsweek. Vojnový fotograf a reportér John D. McHugh.
V roku 2006 ste sa vydali ako novinár - reportér do Afganistanu. Ale veď vtedy bol pre médiá atraktívnejší Irak, nie?
Moja pozornosť, rovnako ako pozornosť miliónov ľudí, bola pravdaže zaostrená na vojnu v Iraku. Myslel som si, a tiež rovnako ako milióny ľudí, že v Afganistane žiadna vojna nie je, čo nebola pravda. Práve v Iraku som sa z rozprávania britských vojakov dozvedel, čo sa tam deje. Urobil som si vlastný prieskum a bol som šokovaný. A cítil som vinu, že sme zabudli na Afganistan. Chcel som tam ísť. Chcel som to vidieť.
Len vidieť, či aj priniesť svedectvo a zmeniť pohľad na vojnu v Afganistane, lebo médiá ju neukazovali, a ak áno, tak povrchne a skreslene?
Na začiatku som nechcel zmeniť nič. Ale keď som tam prišiel a videl, čo sa deje... Do riti, tam bola ozajstná vojna! A ja som bol v strede tej vojny a ľudia na Západe o nej nevedeli skoro nič! Bola to pre nich zabudnutá vojna. Politici aj médiá ju prekryli konfliktom v Iraku. Briti hovorili svojim ľuďom, že v Afganistane len rekonštruujú krajinu a pomáhajú domácim, a Kanaďania zase hovorili svojim ľuďom, že sú na mierovej misii. To boli totálne hlúposti! To bola skutočná vojna, ľudia tu zomierali, boli zabíjaní strelami zbraní, výbuchmi, padajúcimi raketami...
Prečo sme sa o tom nedozvedali?
Odtiaľ sa nedostávali do médií žiadne správy, a ak sa už nejaké dostali, tak ich písali ľudia, ktorí by Afganistan ani nenašli na mape, čiže o tej realite tam nevedeli nič. Dávali do novín vyjadrenia z tlačových besied ministrov obrany v Londýne alebo vo Washingtone, a to nebola pravda!
A keď ste priamo v Afganistane, môžete odtiaľ podávať pravdu? Naozaj vidíte realitu, alebo len jej jednu stranu?
Môžem vidieť mikrokozmy a ich realitu. Je nemožné vidieť všetko. Ja nerobím takzvanú vtáčiu žurnalistiku. Som malý človek, ktorý je na tejto zemi a hovorí o tom, čo sa deje okolo neho. A budem stále hovoriť o tom, čo som videl, lebo môžem na srdce prisahať, že je to pravda, istá časť tej veľkej pravdy. Tým však nechcem povedať, že to, čo som nevidel, neexistuje. Môžem povedať, že som naozaj nikdy nevidel, aby vojak medzinárodnej jednotky zabil domáceho Afganca, ale znamená to, že sa to nikdy nestáva? Neviem, ale môžem povedať, čo som videl. Nikdy som nevidel amerického vojaka, aby dal rozkaz na zbombardovanie dediny, videl som však Američanov, ako sa usilovali, aby to nemuseli urobiť, keď tam boli civilisti. Lenže takéto príbehy nie sú pre médiá dosť "sexi“, viac atraktívne je, ak napíšete, že Američania vyhadzujú Afgancov do vzduchu. To sa predáva.
Azda ste aj vy predtým aspoň čiastočne verili tomu, čo sa písalo v médiách. Čo ste si pomysleli, keď ste prišli do Afganistanu prvý raz?
Pracoval som predtým ako fotograf v Iraku a predsa len pred americkou inváziou to bola moderná krajina s cestami, elektrinou, vodou... Ale Afganistan nemá infraštruktúru, a keď sa raz dostanete do tejto divočiny, je to ako cesta späť do minulosti. V prvých dňoch som tam urobil jednu zvláštnu fotku. Za dedinou sa konalo veľké stretnutie. Na vrchu obrovského kameňa sedeli staršinovia dediny, okolo afganská polícia a vojaci, v strede niekto vinný. Vzďaľoval som sa od toho miesta, aby som urobil fotku, vyzeralo to ako výjav z biblie - ako keď ľudia pred tisíckami rokov stáli pred súdom.
Boli ste teda sprvu v Afganistane ako turista zo Západu, ktorý sa ocitne v "exotike“?
Presne tak. Pretože príroda Afganistanu je krásna, čistá, nepoškvrnená. Bol som ako turista, ktorého tá krajina pohltila. A urobil som na začiatku naozaj pár sprostostí, presne ako turisti zvyknú robiť. Bol som tam len pár dní a s kanadskými vojakmi sme sa vybrali k makovým poliam, potreboval som fotky, aby som zobrazil biznis s heroínom. Tak som začal fotiť, a potom som uvidel lepší uhol a potom lepší záber, tak som šiel, šiel, šiel, a hľadal najlepšiu fotku, a zrazu som bol strašne vzdialený od vojakov, ktorých som sa mal držať a už som len počul výkriky a nadávky, ktoré ma volali späť. Keby boli v okolí talibovia, bol by som pre nich veľmi ľahká korisť, zabili by ma, alebo ešte lepšie, uniesli by ma a držali ako zajatca.
Takže potom ste už viac mysleli na svoje bezpečie ako na fotografie?
Je dobré, že sa mi to stalo tak skoro po mojom príchode. Veľmi jasne som dostal lekciu, že si musím dávať obrovský pozor. A že je skvelé snažiť sa urobiť čo najlepšie fotografie, ale sú aj dôležitejšie veci. Musíte tam myslieť v prvom rade na seba. Keď pracujete v nebezpečnom prostredí, musíte sa v ňom naučiť správať a ochraňovať sa.
Mali ste stále v mysli ten výkričník nebezpečenstva? Alebo ste sa snažili žiť normálny život a nemysleli ste na potenciálnu smrť, aby ste sa nezbláznili od strachu?
Veľa myslím na smrť, keď som v Afganistane. Lebo som jej tam videl už veľmi veľa. Snažím sa však udržať si balans. Keď ste priveľmi uvoľnený a v pohode, nebudete tak vedieť pracovať v takomto prostredí, ale keď máte zase stále ten blok, že vás môžu v hocijakej sekunde zabiť, tiež nebudete vedieť pracovať. Musíte nájsť ten správny stred. Byť v strehu, nerobiť chyby, ale nesmiete byť paranoidný. Často rozmýšľam, ako veľmi riskujem, veď veci okolo mňa vybuchujú, strieľa sa z pušiek, pištolí, granátov, mín, tankov... Stále som si vedomý nebezpečenstva, že hocikedy ma môžu zabiť, ťažko zraniť.
Raz vás už postrelil bojovník Talibanu a takmer ste zomreli.
Áno. A dala by sa z toho vyrobiť skvelá historka. Lenže ja som sa necítil ako hrdina. Myslel som len na to, ako veľmi to bolí a že to trvá už dlho, hoci to boli len sekundy, a potom som si myslel, že keďže som na otvorenom priestore, bude tých striel viac, chcel som sa kryť. A napokon som sa cítil ako idiot, ktorý všetko pokazil, lebo keby som zomrel, pokazil by som život svojej priateľke, svojej rodine. Všetci by si smútili. Hneval som sa na seba. A vôbec som nemyslel na svoju robotu.
Napriek tomu ste však aj zranený fotili ďalej, seba aj okolie. Prečo?
Bol som v šoku, bol to reflex. Ľudia sa ma pýtajú, ako som to dokázal, ale ja na to nemám odpoveď. Je to to, čo robím, a asi to bolo pre mňa prirodzené.
Ako môžete žiť normálny život po tom všetko, čo ste videli a vídate vo vojnovej krajine?
Niekedy je to podivné. Som povedzme pol roka v Afganistane a potom pol roka doma, v Londýne. Vtedy sa venujem manželke, kamarátom, užívam si život, chodím do prírody, športujem. Keď som v Afganistane, vždy viem, že sa kedykoľvek môžem vrátiť, a tento pocit mi to uľahčuje. Je jasné, že vidím veci, z ktorých som smutný, znepokojený; najhoršie je, keď vám zrania alebo zabijú kamaráta, známeho, to vo vašej hlave zostáva. A potom, keď sa mi nejaký kamarát v Londýne sťažuje, že mu tečie práčka, to ma privádza do šialenstva. Pretože ja vídam skutočné problémy.