Keď si s Madlou chceme niečo dôležité povedať, píšeme si to na papier. A potom ho roztrháme a spláchneme do záchoda. Možno je to samoľúbe. To, čo si hovoríme, asi nie je až také dôležité, ide však o zvyk.

Aj tak píše o prelome 60. a 70. rokov minulého storočia jeden z najprenasledovanejších českých spisovateľov v období komunizmu Ludvík Vaculík v knihe Nepamäte.
Odpočúvanie, vypočúvania a nepozvané "návštevy" Štátnej bezpečnosti boli u Vaculíkovcov samozrejmosťou, na ktorú si museli zvyknúť. Bola to daň za to, že autor manifestu 2000 slov, zakladajúci člen a signatár Charty 77 hovoril, čo musel. A musel hovoriť vždy iba to, čo cítil. "To nebola kultúra, to bol metabolizmus," vysvetľuje prozaik, fejtonista a publicista Ludvík Vaculík. Pozvania na vypočúvania, zastrašovanie a tajní pod oknami ho však nemohli zastaviť v jeho "písaní", ktoré v časoch snáh o budovanie "socializmu s ľudskou tvárou" rezonovalo v celej spoločnosti.
Autor najvplyvnejších česky písaných textov minulého storočia bol na začiatku svojej cesty komunistom -- do strany vstúpil v roku 1946. "Červené náboženstvo" však neprijímal automaticky a nekriticky. Aj keď na začiatku jeho tvorby bolo poplatné dielo Na farme mládeže, ktoré vyšlo v roku 1958 v Knižnici straníckeho pracovníka v Štátnom nakladateľstve politickej literatúry. "Táto kniha bola príležitosťou, aby som podobne, ako mnohí iní spisovatelia, napísal niečo, za čo by som sa neskôr mohol hanbiť. Ale nehanbím sa: v texte zdôrazňujem, že rozhoduje práca, nie propaganda," hovorí o knihe na svojich stránkach Ludvík Vaculík. Nasledujúce romány Rušný dom a Sekera už boli kritikou a polemikou nielen so systémom, ale v prípade Sekery i s vlastným otcom -- presvedčeným komunistom. Hororová próza Morčatá už nemohla vyjsť doma -- vyšla v roku 1977 v kanadskom Toronte. Ani v tomto prípade sa však Vaculíkov metabolizmus nezaprel: v roku 1973 vznikla edícia Petlice, v ktorej vyšli stovky titulov domácich zakázaných autorov.
Jeho vystúpenie na IV. zjazde spisovateľov v roku 1967 sa stalo udalosťou, ktorá rozbúrila hladinu. A rozbehla sa mašinéria, ktorá pre Vaculíka znamenal dištanc. V návrhu na vylúčenie zo strany v roku 1967 sa o Vaculíkovi píše: Ludvík Vaculík je svérázný a hloubavý typ člověka, značně kritický, otevřený, s výraznými prvky individualismu. Např. v přihlášce za člena strany uvedl: "Podepsal jsem, že souhlasím se zásadami komunismu, ovšem jak těmto zásadám rozumím. Není vyloučeno, že jim někdy budu rozumět lépe nebo jinak... Nenávidím agitaci, jednostrannost, fanatismus jakéhokoliv druhu. Nadevšechno je mi svoboda a pokud nebude ohrožovat svobodu jiných, nevzdám se jí nikde a nikdy."
Nutkavá potreba vypovedať bez zjemňujúcich slov, zmäkčujúcich fráz, priamo a k veci mu zostala dodnes. Tiež preto sa neangažuje, na rozdiel od niektorých svojich súpútnikov, v politike, nezastáva "dôležité funkcie". Napokon, tie ho nikdy nezaujímali. Jeho najdôležitejšou "funkciou" je vypovedať. A to robí prostredníctvom svojich fejtónov uverejňovaných v Lidových novinách každý týždeň dodnes. Rovnako kriticky a kontroverzne ako v minulosti.