bábika
nebola veselá od soboty večera, to je teda fakt, a za to môže Chumajko, nie nejaká schátraná ľudová pieseň, to len jej text poukazuje na utrpenie a nerovnoprávne postavenie našich žien v minulosti, a môj životný príbeh viac než výrečne dokazuje, že je aktuálna ešte aj dnes, niekoľko storočí odo dňa svojho vzniku. Tak za takúto vetu by som si určite vyslúžila potlesk na otvorenej scéne, ak by v hľadisku sedeli kolegyne feministky, a hoci by sa tvárili, že sa venujeme problematike rodových štúdií, všetkým by bolo jasné, že nám nejde o nič iné, než o to, ktorá z nás s väčším hrmotom vyleje všetku špinu a neporiadok sveta na hlavy mužov, lebo veď za vlastnú slabosť treba nenávidieť tých, ktorí to unesú.
Hej, nebola som veselá už skoro týždeň, lenže nie preto, že ma moja mať pre frajera hrešila, ale preto, lebo môj frajer je absolútny kokot. Teda všetci traja sú, a nie sú to ani žiadni poriadni frajeri. Iba milenci. Obyčajní starí trtkoši, s ktorými spávam pre prachy. Chumajko, Pinokio aj Tigrík. Tak.
Ále čo! Nebudem tu hysterčiť. Idem si zacvičiť. Lenže ani to ma už nebaví. Kvôli komu sa mám trápiť? Pre dobrý pocit? Na ten sa ja môžem akurát tak... Máme už najmenej stredu, ak nie rovno štvrtok a Chumajko si tento týždeň ešte pre mňa nenašiel ani jednu jedinú minútku, a pritom, po sobote by sa patrilo, aby mi ležal pri nohách a cmúľal malíčky tri dni v kuse! Áno, má veľa práce, to ja dobre predobre chápem, lenže už mi z toho teda pekne buble v gebuli a myslím, že už aj začínam poriadne zúriť, pretože ja zo seba chuderu robiť fakt nepotrebujem, to by sme sa pozreli, keby že hej. A môže za to Chumajko, lenže keď tak nad tým rozmýšľam, môže za to aj Tigrík a keď nebudem prižmurovať oči za to, že on má chorú ženu, tak aj Pinokio za to môže. Trtkali by všetci, zabávať ma nechce nikto a pritom sú to dospelí ľudia, Chumajko má dcéru v mojom veku, tak by hádam čosi mohol vedieť o zodpovednosti a o potrebách mladej ženy. Ibaže ja som tolerantná a tak to oni okamžite vedia zneužiť a keď sa ja neohlásim, tak je v éteri ticho ako vo faraónskej hrobke, teda v mojom éteri, lebo to ja normálne počujem, ako to bzučí hovormi iných dvojíc a sú plné kadejakých plánov, skvelých predovšetkým, lebo nechápem ako inak by mohli byť v piatok a sobotu plné kluby, veď nejako sa ľudia dohovoriť musia, neviem si predstaviť, ako sa ľudia vôbec dokázali stretnúť, kým ešte neboli mobily, to sa dohodli v pondelok, že v piatok o siedmej pri mliečaku na rohu a tvrdli tam ako pripečení, a hoci aj do soboty? Lebo veď čo keď sa mi v piatok zrazu nechce? Alebo zmením plán? Veď koľkokrát sa mi už stalo, že jednu chvíľu som v poho a potom zrazu sa vo mne všetko obráti hore nohami a ja sa potrebujem len stočiť do klbka ako nejaký ježko a keby sa ku mne niekto priblížil, tak to by sa teda vážne mohol dobre dorantať, lebo ja viem byť hnusná, až sa sebe občas protivím. To teda fakt nechápem, čo robili ľudia bez mobilov, keď im zrazu na krk sadla depka alebo hocičo iné odporné a studené a ťažké a im sa ani nechcelo žiť, nie ešte chodiť niekam k mliečaku na roh? A ako sa potom stretli nabudúce? Teda, fakt som rada, že som nežila v tej temnej minulosti, to musela byť doba akurát tak na mašľu.
Dnes som fakticky dosť na dne a to som pritom aj raňajkovala, aj obedovala ľahký a bezproblémový hand made sex, aby sa mi nerobili vyrážky na čele a na spánkoch, lenže asi už aj toho mám plné zuby, šla by som fotiť, až by som plakala, lenže nielen Chumajko, ale ja Tigrík sa na mňa vysral, ako obyčajne v poslednom čase, a mne sa nechce pešo urobiť ani krok, teda nie, žeby som bola lenivá, to nie, ale jednoducho ja sa potrebujem pre vec nadchnúť a potom pôjdem pokojne aj na kraj sveta, lenže to by som najskôr musela vstať z postele a to je na každej veľkej veci ten najťažší krok, ten prvý, a správnym smerom, človek nikdy nevie, či sa nevybral na úplne opačnú stranu, než potrebuje a predsa ja nepôjdem okolo celej zemegule, aby som zasa prišla tam, kde sa to celé začalo!
Niekedy tak rozmýšľam, že či sa mi to už nestalo, niekedy v minulosti, a ja som si to ani nevšimla a už niekoľko rokov kráčam nesprávnym smerom, mohla som byť možno niekto celkom iný, iná baba, pohodová pipena, s vymletým mozgom a vymydleným manželíčkom, hojdačkou v záhrade a na hojdačke aspoň dve deti, lebo ja by som vedela dať pozor, aby sa napríklad neutopili v záhradnom bazéne a všetci by sme boli spokojní, aj svokra dokonca, a fotili by sme sa každú nedeľu popoludní, celá rodina, a všade po dome by boli fotografie našich detí, a nás, ako sme šťastní a vysmiati ako bižalmy, lebo to je vraj ten najlepší spôsob, ako bojovať so zabúdaním - dať stovky fotografií pod sklo a všade ich nadrbať, ibaže mne všetci hovorili, bábika, ty máš dobrú hlavu, tebe by bolo škoda nejsť na univerzitu a ja, piča sprostá, som šla, a tak som sa dostala na túto určite celkom nesprávnu cestu, lebo keby som ich nebola bývala poslúchla, mohla som byť jedna spokojná, pravidelne trtkaná panička, s líškou okolo krku v zime a celé leto hore bez pri rodinnom bazéne, nie takáto pomýlená intelektuálka, lebo to ja jasne cítim, že to skoro ani nie som ja, táto Bábika, čo tu sedí na parapete a tak rada sa rozpráva sama so sebou, no lebo veď mi ani nič iné neostáva, keď už sa chcem porozprávať, lebo to asi všetci chlapi sú takí, že kým pipene nevlezú do nohavičiek, majú strašne, ale nenormálne strašne veľa všelijakých rečí plných poézie a literárne príťažlivých idiomov postavených na princípe fungovania paradoxu, kontrapunktu, epizeuxy a iných štylisticky príznakových chujovín, lenže potom, keď sa im to podarí, tak by len trtkali a trtkali a keď sa už aj toto obnosí, lebo veď nie sme zajace, a človek sa potrebuje niekedy aj nešponovať, aj porozprávať, tak to už nepočúvajú a keď plačeš a začneš sa pýtať, tak už pri druhom prečo si v panike obliekajú nohavice, skáču pritom na jednej nohe, z vreciek im vypadávajú kreditky a kľúče a keď si ľahneš ku dverám ako ten posledný pes, aby si ich aspoň troška zastavila, tak hovoria nerob problémy, Bábika, nerob problémy, a hovoria to tak nahlas, že to vlastne v podstate kričia a keď už kričia, tak prečo by si aj nekopli, veď ja sa im ani nečudujem, keď sa na seba potom pozriem, ja ich aj chápem, na ksichte samá voda, z očí voda, z nosa voda, z úst voda, zaslzená, uslintaná, usoplená, niekedy aj dosť krvi, no a šminky, tie tomu teda vedia dodať vážne hustý akcent. Ja ich fakt chápem, s intelektuálkami sa asi naozaj nedá žiť.
Ani ja to už asi dlho nevydržím, dochádza mi úplne všetko. Aj pitivo, aj jedivo, aj fajčivo, aj trpezlivosť a ani toto búchanie čelom o stenu už nepomáha ako voľakedy, a to pritom kašlem na pleť, už sa aj Starček odvedľa ohlasuje, aby som prestala, asi alebo čo, lebo niekto klope, a klope, Chumajko to nebude, lebo on má kľúče, len si klopte, koľko chcete, vaše klopanie spolu s mojím dunením v gebuli, jes, to bude také dobré drum´n´base, až do konca sveta, lebo ja nechcem prestať, nechcem, nechcem, nechcem...