Sotvakde inde ešte postavili absolventovi miestnej polepšovne pri vstupe do mestského parku sochu v nadživotnej veľkosti. Asi nikde inde nemá najväčší park meno po trinásťročnom výtržníkovi z najchudobnejšej štvrte. Možno sa však do polepšovne dostal až ako štrnásťročný. Lebo nie je jasné, kedy presne uzrel svetlo sveta. Úradné papiere uvádzajú, že 4. augusta 1901, on bol však presvedčený, že má o rok a mesiac viac.
Napriek čiernemu kádrovému dotazníku z mladíckych čias jeho meno sa tak rozletelo po svete, že po ňom pomenovali ešte aj letisko na kraji jeho rodného mesta pri delte veľrieky Mississipi. Prežil úžasnú životnú premenu, ktorá sa nemohla zrodiť v hlave nijakého autora lacných románov o splnenom chlapčenskom americkom sne. Zrejme však mladý Louis nijaké také veľké sny ani nemal. Žil iba zo dňa na deň, tak, ako väčšina jeho rovesníkov. V špinavej zapáchajúcej úzkej jednosmernej ulici s polepšovňou na konci a neskoršou vidinou basy, ak ho chytia.
Mladému Louisovi však ktorýsi vychovávateľ v polepšovni strčil do rúk trúbku, aby široké ústa prestali rečniť a obratné prsty dostali ušľachtilejšiu zábavu. O tri roky neskôr neznámeho talentovaného Armstronga zavolal džezový kráľ King Oliver, aby zaskočil v jeho orchestri za trubkára. Bol z tých, čo neworleánsky džez vyniesol z krčiem a slumov na vážené koncertné pódiá. O dva roky s oddielom Oliverovho kreolského džezbendu dobýjal Chicago a čoskoro svojho slávneho učiteľa prekonal. O ďalšie dva roky bol v inom orchestri prvým trubkárom a neprekonateľným chrapľavým timbrom začal aj spievať. "Keď si priložil k ústam trúbku, vyrazila z neho celá duša," vyhlásil o ňom svetoznámy skladateľ Leonard Bernstein.
Dvadsaťpäťročný Louis, prezývaný Satchmo, mal už svoj vlastný kvintet. Nemal ešte tridsať, keď sa oň trhali usporiadatelia najslávnejších hollywoodskych večierkov a v roku 1932 prišiel na jeho koncert v londýnskom Palladiu aj jeho veličenstvo kráľ. Z hráča klasického neworleánskeho džezu sa stal kráľom swingu, aby sa opäť vrátil k štýlu rodného mesta.
Aj keď legendárny muž v snehobielej košeli, čiernom obleku a belostnou vreckovkou tu už tridsaťjeden rokov nie je, legendárne pesničky Hallo, Dolly, alebo What a Wonderful World (Aký čarovný svet) spolu s výberom z vyše poldruha tisícky zachovalých nahrávok idú dodnes perfektne na odbyt.
Aj keď cédéčka nahradili gramoplatne a kazety.
Aj keď jeho rodný New Orleans dnes nehrá z piety iba tradičný džez, ale všetko, čo príde tisíckam improvizujúcich muzikantov v tomto meste na um.

Aké čarovné mesto
Osem uzučkých ulíc vodorovne s Mississipi, trinásť kolmo na rieku. Vrátane povestnej Bourbon Street, bezplatné konzervatórium s najväčšou koncentráciou džezových kaviarní, reštaurácií a klubov. Jedno námestie, jedno nábrežie so starobylou električkou. Čiže Francúzska štvrť.
To, čo je Las Vegas pre náruživých hráčov, je táto štvrť pre milovníkov hudby, dobrého južanského jedla, zábavy a prostopášností. Najväčšia americká psychiatrická klinika bez bielych plášťov, miesto, kde sa biely muž či biela žena dokáže uvoľniť aj postelí psychoanalytikov. Po zotmení dáva Francúzska štvrť pocit absolútnej slobody každému človeku zo severu, zošnurovanému tvrdými písanými i nepísanými pravidlami, žijúcemu celý rok akoby na kľúčik. K polnoci sa mu už točí hlava, pretože môže pivové poháre nosiť po ulici bez obáv, že ho policajt postaví do pozoru. Môže mať dokonca pivo v každej ruke.
Úplne iná Amerika, aspoň na pár dní dovolenky.
Mystické mesto. Podľa Američanov ani americké, ale vraj ani výsledok inšpirácie Európou. Svojské. Staré krehké zvyčajne iba jedno, dvojposchodové domy stále odkazujú mrakodrapy, sklo, mramor, hliník, betón a mekdonaldsov do úctivej vzdialenosti od centra tohto južanského mesta. Ešte aj desať preplnených luxusných hotelov vo Francúzskej štvrti sa muselo vzhľadom úplne prispôsobiť tomu, čo tvorí jedinečný kolorit srdca šesťstotisícového mesta s francúzskym menom.
Dali mu ho v roku 1718 po vojvodovi Filipovi Orleánskom prisťahovalci z Normandie. Spotení v horúcom močaristom ústí Mississipi vztýčili francúzsku vlajku, tam, kde bol, vyklčovali prales a začali budovať bázu pre obchodníkov a ich ozbrojenú ochranu. Vznikol veľký prístav a Paríž Západu s francúzskou nonšalantnosťou a toleranciou rozličných národov a kultúr, zmesou krvi, ktorá nepoznala vzťahy otrockej podriadenosti. Potomstvo francúzskych prisťahovalcov a ich povoľných čiernych priateliek vytvorilo postupne v meste i celej Louisiane akúsi urodzenú či privilegovanú vrstvu, dostatočne majetnú, ktorá si postupne skupovala veľké polia, majetky. Francúzi ich označovali ako slobodné dámy a slobodných pánov farebnej pleti. A aj keď v roku 1803 predal Napoleon za 15 miliónov dolárov mesto spolu s celou Louisianou a ďalšími rozľahlými francúzskymi teritóriami v novom svete, domáci si zakonzervovali kus francúzskych obyčajov, mravov, mixovaných kreolským svetom i černošskou bezprostrednosťou a temperamentom. Preto dostalo prezývku Big Easy.

Čiže veľká bezstarostnosť
Štyri desiatky festivalov, džezových i venovaných dramatickému dielu Tennessee Williamsa. Karnevaly s maskami i sviatky jedál z krokodílov, rakov, ustríc a iných riečnych i morských potvor na tanieri, festival rajčín, miestnych korení i tabaska, ktoré je práve z tejto časti sveta, každodenné prejedanie pikantnými dráždivými voňavými špecialitami kreolskej, karibskej, černošskej i francúzskej kuchyne. Ak je to servírované na balkónoch nad chodníkmi Francúzskej štvrte, hosť zaplatí zvyčajne dvadsať percent navyše ešte aj za výhľad.
Tie iné chute k Mississipi, kde pre výletníkov ešte stále premávajú starobylé lopatkové parníky, lákajú ročne vyše milióna turistov. Napriek tomu, že sú tu veľké rafinérie, chemičky, drevospracujúce firmy, lodenica či textilky, cestovný ruch je jedným z najväčších zamestnávateľov v meste. Vyberá si práve spomedzi potomkov Louisa Armstronga, ktorí sa uspokojili so základnou školou života. Pretože mnohé práce v brandži služieb sa nedajú zmechanizovať, o chyžné, pomocníkov v kuchyni, liftbojov, vodičov, taxikárov, upratovačky, predavačov, zásobovačov, nosičov, personál na železnici, autobusovom nádraží, desiatky profesií na Armstrongovom letisku, záhradníkov, i policajtov bude záujem stále, kým sem budú ľudia cestovať.
A to budú.
Majú prečo.
Je to predsa iné, čarovné mesto čarovného Armstrongovho sveta podmanivých rytmov, vôní a chutí.

Poštová reforma
Požiadavka, aby americká pošta fungovala na úrovni a rýchle, nevznikla na priemyselnom severe, ale na pokojnom juhu, kde má život pod páliacim slnkom iné tempo. Stalo sa tak po tom, čo 8. januára 1815 Andrew Jackson, americký právnik a politik, neskorší americký prezident, pri New Orleanse víťazne zvládol bitku s britským vojskom. Zvíťazil však až mesiac po tom, čo sa veľká trojročná americko-britská vojna skončila. Jacksonovi správu o konci vojny poslali špeciálnym listom, no pošta mu ho doručila až po tom, čo zvíťazil v jednej nadbytočnej bitke. Ale ani jeho britskí protivníci nevedeli, že už je dávno po vojne.

Príbeh Ruby Bridgesovej
Psychiater a pedagóg Robert Coles zverejnil svoj zážitok z roku 1960 zo školy v New Orleanse, kde učil. Bolo to v čase, keď federálny súd zrovnoprávnil školy a biele i čierne deti mohli chodiť do tých istých škôl a tried. Šesťročná Ruby Bridgesová bola jedinou černoškou, čo sa osmelila. Dlhé týždne bola cieľom útokov bielych chlapcov, ktorí na ňu pri ceste hádzali ohryzky z jabĺk, vykrikovali hrubé slová a vyhrážky, že ju zabijú. Raz si Coles všimol, že Ruby ide okolo chalanov a pohybuje perami, nuž sa jej spýtal, čo vravela tým chuligánom.
"Ja som im nič nevravela," odpovedala. "Ja som sa za nich modlila."
"A prečo?"
"Pretože oni to potrebujú."

Obchod nad obchod
Obchodníci boli jednými zo zakladateľov mesta a státisíce Američanov chodia do New Orleansu míňať doláre za atraktívny tovar. Istá blondínka zo severu sa dozvedela, že v New Orelanse dostať nádherné krokodílie topánky. Prešla celý rad obchodov, no všetky modely sa jej však zdali veľmi drahé. Oznámila teda predavačovi v poslednom obchode, že si krokodíla uloví radšej sama. Keď sa predavač vracal večer domov, popri močiari za mestom uvidel onú plavovlásku po pás vo vode s puškou v ruke. Mierila na obrovského blížiaceho sa krokodíla, vystrelila a trafila ho rovno medzi oči. Dáky čas sa trápila, kým nebohé zviera vytiahla na breh k tuctu ďalších mŕtvych krokodílov. Prezrela si ho, pokrútila hlavou, potom doň zlostne kopla a s plačom vykríkla: "To nie je možné! Ani tento nemá topánky!"