Po vyše pätnástich rokoch sa slovenskému divákovi predstavíte v celovečernom filme slovenského režiséra, a to v koprodukčnej snímke Cinka Panna Dušana Rapoša, ktorý bude mať v kinách premiéru koncom októbra. Aký je to pocit zahrať si po toľkých rokoch opäť vo filme slovenského režiséra?
Ak narážate na pocit neuznania, nijaký nemám. Som veľmi šťastná, že som po mnohých rokoch pracovala na slovenskom profesionálnom filme. Po tom, čo sa porobilo so slovenským filmom, so štúdiom Koliba, môžeme byť radi, že namiesto jedného či dvoch filmov vznikne tento rok niekoľkonásobne viac. V spomínanom, eufemisticky povedané hluchom období, keď sa ledva natočil jeden - dva filmy, nemohli byť obsadzovaní všetci slovenskí herci.

Aj keď nemôžu byť v jednom - dvoch filmoch všetci slovenskí herci, prečo by tam nemohli byť tí, ktorých talent preverili nielen roky, ale ocenili ich aj významní českí filmári, ako napríklad Bohdan Sláma, Jan Hřebejk či fenomenálny divadelný režisér Jan Antonín Pitínský?
Možno trvalo dlho, kým si ma niekto po roku 1989 vybral do slovenského filmu, a tým niekým bol Dušan Rapoš. Nemám však pocit krivdy či ignorancie zo strany filmových tvorcov.

 

Do roku 1989 ste však nemali núdzu o filmové príležitosti?
Možno je to aj tým, že sa vymenili generácie a prišli noví režiséri.

Kontakt s filmom ste, našťastie, nestratili ani v už spomínanom "hluchom období“...
Našťastie. Poslucháči réžie, dramaturgie či scenáristiky na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ma obsadili do viacerých študentských snímok - myslím, že ich bude aj zo desať. Na druhej strane, netreba sa rozmieňať na drobné a vždy treba robiť veci, ktoré človeka oslovia, s ktorými človek súzvučí.
Navyše, necítim sa filmovou herečkou. S českým režisérom Bohdanom Slámom som urobila tri filmy aj preto, lebo sme sa stretli človečensky, dvaja ľudia s podobným pohľad na život, na umenie, na film. A možno práve vďaka tomuto súzvuku ma dokázal motivovať a ja som podala výkon, ktorý by som v inej situácii možno nebola schopná podať...

Po novembrových udalostiach v roku 1989 sa tiež prehodnocovali mená zo všetkých oblastí, hercov nevynímajúc. Nevyčítali vám, že ste mohli pred rokom 1989 hrať?
Nebola som povstalecký typ, a preto som, našťastie, nedostala ponuku zahrať si napríklad vo filme Povstalecká história (1984). Vedenie Koliby v tých časoch mnohých hercov dokonca vydieralo povinnou účasťou na tomto filme. Dodnes však zostáva otázkou, čo by som urobila, keby mi niečo také "ponúkli“. Nebola som však postavená pred takúto hraničnú situáciu.

Naopak, váš otec Jozef Kroner si zahral aj vo filmoch, ktoré kritizovali režim...
Nikdy som nedostala ponuku zahrať si vo filme, ktorý by kritizoval vtedajší režim. A tak som sa, na rozdiel od môjho otca, v nepohodlnom filme neobjavila. Väčšinou sa však také filmy nakrúcali v zahraničí. Napríklad, môj otec si v 70. a 80. rokoch minulého storočia zahral v niekoľkých kritických a ambicióznych filmoch v maďarskej produkcii. Jeden vysokopostavený činiteľ mu dokonca vyčítal, že natočil protisovietsky film.

 

Nemali ste kvôli tomu problémy?
Môj otec na to zareagoval: No a čo, som na to hrdý. A viac sa vysokopostavený činiteľ nepýtal.

V roku 1974 ste nastúpili do Divadla pre deti a mládež v Trnave, v roku 1979 ste sa ocitli na Novej scéne. Ako sa vás osobne dotkli normalizačné 70. roky?
Mala som šestnásť rokov, keď k nám vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Na začiatku normalizácie som študovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Stalo sa, že nám po niekoľkých čítačkách zakázali pokračovať v nácviku divadelnej hry vynikajúceho, vtedy ešte sovietskeho dramatika Vampilova. Deň pred premiérou inscenácie poľského dramatika Stanislava Igancy Witkiewicza Vodná sliepka prišiel zákaz... Okrem vtedajšieho Leningradu (Petrohrad) sme nemohli nikde inde vycestovať. Keďže sme takí normalizační študenti, po roku 1989 nebol dôvod na výčitky či posmech.

Predsa len sa však po novembri ´89 zmenil postoj politikov i spoločnosti k hercom. Bolo ťažké sa s novou situáciou vyrovnať?
Nie, keďže môj otec začínal v časoch, keď herectvo vôbec nepatrilo k uznávaným ani rešpektovaným povolaniam. Čo sa týka súčasnosti, je iba na škodu, že ľudia, ktorí rozhodujú a mohli by pre kultúru niečo urobiť, si akoby neuvedomujú, že národ bez kultúry chradne, vulgarizuje sa a prestáva rozmýšľať, čím narážam v prvom rade na našu verejnoprávnu televíziu. Taktiež je veľkým hriechom, čo sa stalo s filmovými štúdiami na Kolibe. Ľudia potrebujú kultúru ako soľ.

Hoci možno kacírskou je však otázka, či majú slovenskí tvorcovia čo ponúknuť?
Na Slovensku je dosť talentovaných tvorcov, celá plejáda vynikajúcich filmových a televíznych režisérov, ktorí nemajú čo robiť.

Prečo sú potom české filmy vo väčšine prípadov v kinách na Slovensku navštevovanejšie ako slovenské?
Udreli ste na citlivú strunu, čo sa týka slovenských divákov. Slovenský divák sa málokedy masovejšie zaujíma o slovenské filmové umenie. Pravdepodobne to súvisí s nedostatkom národnej hrdosti. Českí diváci na rozdiel od tých našich idú na český film, aj keď nie sú presvedčení, že to je absolútna "bomba“. Prídu zo zvedavosti. Ak českí diváci sú na české filmy zvedaví, naši ľudia túto vlastnosť nemajú.

Neznamená to tak trochu aj to, že o pridelení financií pre ten-ktorý projekt nerozhoduje vždy kvalita, ale aj kamarátstva, politikum - takzvané zákulisné machinácie?
Nie som zasvätená do zákulisných machinácií, napokon veď práve preto sú zákulisné.

 

A čo priorizovanie kamarátov zo strany režisérov, ktorí už na svoj film peniaze získajú?
Asi je prirodzené, že okolo režisérov existujú tvorivé skupiny, že herci sa v ich filmoch opakujú, čo je napokon aj príklad Bohdana Slámu. Keďže takú partiu na Slovensku nemám, úfam sa, že s niektorým z mladých tvorcov, s ktorými spolupracujem na študentských filmoch, sa stretneme aj na profesionálnej úrovni. Nepatrím k typom, ktoré si dokážu veci okolo seba manažovať. Poviem to slovami herca Miloša Kopeckého: herec je slečna, ktorá čaká na vyzvanie do tanca. Možno vznikne situácia, že budem mať nápad, tému, že presvedčím režiséra a niečo vymyslíme...

Momentálne sa objavujete v úlohách matiek, keďže už máte podľa vlastných slov ten správny vek. Pomáha vám to pochopiť samu seba?
Neviem, či som pochopila samu seba, ale pochopila som, že treba robiť veci, ktoré majú zmysel. A samého seba netreba klamať.

Herci však divákov klamú, že sú niekým, kým v skutočnosti nie sú...
Čo sa týka herectva, opäť budem citovať otca: herectvo je jedno veľké klamstvo, ale podvod je posvätený tým, že sa snažíme diváka potešiť, zabaviť, prinútiť ho rozmýšľať. A tým je to "klamstvo“ vlastne posvätené a ospravedlnené.

Za úlohu matky v Pitínskeho inscenácii Matka ste dostali Dosky, za postavu Anny v Gelardiho Zlomatke ste boli tento rok na Dosky nominovaná. Nie je vám ľúto, že ste ich nedostali?
Na vyhlásenie výsledkov som prišla s tým, že idem zagratulovať jednej z dvoch nominovaných kolegýň - Evke Pavlíkovej alebo Daniele Kuffelovej. A tak sa stalo. Kolegyni Daniele Kuffelovej som zablahoželala.

Vyznieva to tak, akoby medzi herečkami neexistovala závisť či pocity sklamania...
Sme ľudia jednej krvnej skupiny a nad všetkým stojí vyšší princíp: láska k divadlu, túžba vypovedať o nejakej téme, odovzdať odkaz. To nás všetkých spája. Fakt, že niektoré herečky na seba žiarlia, patrí neoddeliteľne k divadlu. Osobne som proti tomu imúnna.

Odolnosť voči žiarlivostným anomáliám určite posilňuje aj úspech v Česku, kde vás za postavu Lišajovej vo filme Bohdana Slámu Divoké včely ocenili v roku 2001 Českým levom. Na začiatku ste však údajne nechceli študovať herectvo, ale jazyky a dramaturgiu?
Na gymnáziu som bola na humanitnej vetve, v triede s rozšíreným vyučovaním jazykov, čiže latinčiny a starogréčtiny. Rovnako ma však lákalo aj divadlo, pričom voľba padla na dramaturgiu. Napokon však zvíťazilo herectvo.

Prečo taká komplikovaná cesta?
Herectvo som v sebe akosi potlačila, hoci možno v podvedomí bolo vo mne od detstva, ale z nejakých dôvodov nevyšlo na povrch...

Dalo by sa predpokladať, že keď má človek obidvoch rodičov hercov, bude ho to ťahať k herectvu...
Je prirodzené, že v lekárskej rodine sa túži dieťa stať lekárom. Na druhej strane, povolanie rodičov sa môže preň stať nešťastím, ak naň nemá vlohy. Každý z nás si hľadá svoju vlastnú cestu. Mohla by som robiť aj niečo iné, napríklad niečo zo sociálnej oblasti...

Vraj ste z herectva chceli odísť hneď v prvom ročníku.
Odísť som chcela už po prvej hodine, mala som pocit, že je to môj životný omyl. Okrem vynikajúcich osobností ako Mikuláš Huba či Soni Korenčiovej som však na škole medzi spolužiakmi našla aj kamarátov. A možno i to rozhodlo, že som zostala. Boli sme veľmi silný ročník, naším lídrom z mužskej časti bol Marián Zednikovič. Túžili sme spolu robiť divadlo, aj keď vyjdeme zo školy.

Pomohlo vám slávne priezvisko Kronerová?
Mnohí si o ľuďoch so slávnym menom myslia, že sa k úspechu dostali veľmi ľahko. Je to však hlas ľudí väčšinou nie príliš múdrych. Osobne som sa však touto otázkou nemusela zaoberať, mala som skôr opačný problém. Keď som sa prihlásila na herectvo, mala som pocit, že sa celá komisia zložená z kolegov mojich rodičov pozerá na mňa veľmi prísne a kriticky. Čítala som v ich očiach: myslíš si, že keď si dieťa hercov, že ťa automaticky prijmeme? Možno že som musela ukázať viac ako ostatní.
Dokonca som neverila, že ma zoberú, takže prijatie na herectvo bolo pre mňa príjemným prekvapením. Rodičia boli šokovaní, keďže skúšky som robila za ich chrbtom. Pôvodne som sa totiž hlásila na dramaturgiu. Keď ma vyzvali, aby som niečo ako budúca herečka predviedla, tak som z izby vybehla s plačom.

 

Ako vás vnímali spolužiaci - neboli ste pre nich vďaka otcovi tak trochu nedotknuteľnou celebritou?
Skôr naopak, dovtedy som bola plachý človek, introvert: celé detstvo som preležala na gauči a čítala knihy. Počas štúdia herectva som musela prekonávať hanblivosť aj voči spolužiakom, nebola som nikdy kolektívny typ. Po príchode do kolektívu ma očarúvala predstava, že ma kamaráti a spolužiaci "berú“. Neužila som si nijaké "hviezdne maniere“.

Poradil vám niekedy otec, čo sa týkalo herectva?
Nie, voči rodičom som mala veľký ostych, nikdy som nechcela nič predviesť, a oni to až na spomínanú situáciu odo mňa nikdy nežiadali. Na druhej strane, otec mi veľa rozprával o živote i o divadle. Nenásilne mi tak vlastne dával rady do herectva, a tie sa vo mne ukladali. Všetko však prebiehalo formou rozhovoru - bavilo ho rozprávať sa so mnou.
Pravdou však je, že na všetko som chcela prísť sama, bola to otázka osobnej cti a hrdosti. Samostatná práca na sebe je veľmi dôležitá, a to zdôrazňujem aj študentom herectva. Najväčšiu hodnotu má to, na čo príde človek sám. Ako pedagóg môžem poradiť, môžem ukázať metódu, ale najlepšie je, keď má herec na rolu vlastný názor, keď je to jeho interpretácia, jeho autorstvo.

A chce sa dnes vôbec mladým adeptom hereckého umenia hľadať?
Ide to ruka v ruke s talentom. Kto má viac talentu, ten chce hľadať, nestačí mu to, čo vymysleli iní. Ženie ho dopredu túžba dokázať niečo sám, vŕta sa v tom, hľadá. V tomto prípade platí priama úmera: čím viac talentu, tým je túžba vypovedať cez herectvo väčšia i vášnivejšia. Dokonca je veľmi dôležité, aby talentovaný človek pracoval viac ako ambiciózny človek bez talentu. Profesorka javiskového pohybu Marie Mrázková z Brna mi hovorila: Zuzana, pracujte viac, pretože ťa predbehnú tí netalentovaní.

Ako dcéra slávneho otca ste nikdy nemali tendencie porovnávať sa s ním, s jeho talentom?
Keby môj otec nebol takým dobrým otcom, akým bol, tak by som musela riešiť tieto otázky. Bol vynikajúcim otcom, miloval ma bez výhrad. Nechcel, aby som si jeho lásku zaslúžila, čo je prvý predpoklad, aby sa mladý človek rozvíjal bez komplexov. Výhodou tiež bolo, že otec bol muž a porovnávanie veľmi neprichádzalo do úvahy. Možno nás niekto porovnával, ale ja som sa tým nezaoberala.

Znamená to, že ste nikdy nemali potrebu vystúpiť z tieňa slávneho otca, netrpeli ste komplexmi?
Otec bol napriek svojmu veľkému talentu skromným človekom. Povedané jeho slovami: mal veľkú pokoru voči kumštu. Nikdy si nemyslel, že je ten "naj“. Vždy sa snažil, aby to, čo robí, robil poriadne, aby - použijúc jeho kvetnatý jazyk - priniesol kúsok svetielka svojim divákom, či už úsmev alebo zamyslenie. Napokon, legendárnymi sa stali nielen jeho komické postavy, ale aj tragikomické.

A čo on - nikdy vás nekritizoval?
Samozrejme, keď videl výsledok, nemal problém ma skritizovať. Už po prvej premiére ma príšerne "zvozil“. Povedal: kolega Zednikovič bol vynikajúci, ale to, čo si tam previedla, to bolo hrozné... Všetky kritické poznámky, nielen od otca, ale aj od mamy - hviezdy martinského divadla - mi pomohli. Bola to dokonca moja výhoda oproti spolužiakom, ktorých rodičia po premiére chválili štýlom: naša Katka bola najlepšia, Maroško bol najúžasnejší. Mne sa takých pochvál dostalo málo, ale neľutujem. Každá kritika ma posunula o krok dopredu.

Bolo herectvo vášho otca pre vás inšpiráciou?
Mala som silné zážitky, či už z divadelných predstavení alebo z filmov, v ktorých hral. Jedným z jeho vrcholov je postava Tóna Brtka v Obchode na korze, ale veľmi rada ho mám aj v sérii maďarských filmov či v mnohých komédiách.
Na druhej strane, obdivovala som a obdivujem mnoho hercov, nikdy som však nemala nejaký vzor. Keď som bola mladučká, tak som veľmi obdivovala Emíliu Vášáryovú a Božidaru Turzonovovú, dokonca som naspamäť vedela celý Vášáryovej monológ zo Shakespearovej inscenácie Sen noci svätojánskej. Raz pri jeho prednese ma otec, keď som o tom nevedela, počúval a povedal mi: ak by si sa raz náhodou rozhodla stať herečkou, toto si rýchlo odvykni. Poznám takých, ktorí keď sa dostanú do úzkych, tak zahrajú svojho profesora a podobajú sa mu ako vajce vajcu. Herec však musí byť sám sebou, nie imitátorom. Odvtedy som si odvykla mať vzory. Každý človek je originál a musí si nájsť vlastnú cestu, pričom o hercoch to platí dvojnásobne.

Takže nijaké vzory?
Som ten typ herečky, ktorú inšpirujú neprofesionálni herci. Obdivujem ich schopnosť byť prirodzení, ktorá je vlastná talentovaným amatérom, nie však všetkým talentovaným profesionálom. Vo filme i v divadle som sa preto vždy rada napojila na takého talentovaného amatéra. Keď sa človek stretne s autenticitou a pravdou zoči-voči, tak mu to môže pomôcť k tomu, aby sa stal tiež autentickým. K jednoduchosti a prirodzenosti vedie veľmi ťažká cesta...

Čo v tomto kontexte hovoríte na často kritizované akademické hranie v Slovenskom národnom divadle?
Mám teraz ohovárať Slovenské národné divadlo, ktorého som bola členkou? Pre všetky divadlá na svete platí, že sú štyri druhy hercov: výborní, dobrí, priemerní a nie dobrí. A to sa tiahne naprieč všetkými divadlami, naprieč všetkými národnosťami. Neznášam, keď niekto škatuľkuje a delí herectvo na české a slovenské. Nie! Sú iba dobrí a zlí herci.

V ideálnom prípade by mali byť v SND tí najlepší. Prečo tam už Zuzana Kronerová, ktorá niekoľko sezón hosťovala okrem iného aj v pražskom Národnom divadle, nie je?
To nie je otázka pre mňa... Na druhej strane, ja som v Astorke rada. Celý život sa snažím robiť veci, ktoré majú zmysel. Čo sa týka odchodu zo Slovenského národného divadla, neodišla som z nejakej horkosti, ale kvôli svojmu neskrotnému temperamentu, pretože som si tam za tri roky zahrala dve postavy. A mala som chuť robiť viac. Do toho prišla ponuka z novovznikajúceho divadla Astorka Korzo ´90 a ja som už nechcela čakať na ďalšie príležitosti. Bola to revolučná doba, ktorá prinášala revolučné rozhodnutia.

Vy ste herectvom otca nikdy netrpeli. Trpeli tým vaším niekedy vaše dve deti?
Rodinné prostredie je pre mňa veľmi dobrým zázemím, a ja sa snažím nijako ho svojím herectvom zaťažovať. Hoci, keď boli deti menšie a zastavili sme sa napríklad v Astorke, kde som sa zarozprávala s kolegami alebo ma niekto neznámy oslovil na ulici, deti tým nesmierne trpeli. Rovnako som trpela aj ja, keď môjho otca zastavili neznámi ľudia na ulici, zarozprávali sa s ním a ja som musela čakať.

Vraj máte skvelého manžela, ktorý vám veľmi pomáha?
Dúfam, že to naďalej vydrží. Bojím sa, aby neprišla nejaká efektná blondínka... (smiech)

Mužom sa v päťdesiatke zapaľujú lýtka, vám však okrem sympatických kolegov hrozia aj milostné scény. Dokážete sa pri nich vždy odosobniť?
V prvom rade sme profesionáli a vždy sa musíme vedieť odosobniť. Na druhej strane, už v mladom veku som vedela, že nie som typ milovníčky a nebudem hrávať Júlie. Aj keď okolo tridsiatky vzniklo pár situácií, že som si milovníčky zahrala, dokonca sporo oblečená, išlo o stresujúce situácie, pri ktorých človek nemá čas zamilovávať sa. Napokon, možno som nebola vystavená až takému pokušeniu, za čo pravdepodobne ďakujem aj nie superatraktívnemu zjavu. A pri tých matkách, ktoré hrám, to už vôbec nehrozí...

Nikdy netreba zabúdať na Oidipa...
Viem si predstaviť, že môže prísť niekto tretí, že človek sa môže zamilovať. Treba s tým aspoň v podvedomí počítať.

Nikdy ste netúžili hrať Júlie?
Nemám problém vyzerať na javisku zle. Aj keď sú medzi nami - povedané slovami Konstantina Sergejeviča Stanislavskeho - Maloletkové, čo chcú v každej situácii vyzerať dobre, osobne s tým problém nemám. Navyše, už v mladosti som si zakázala herecké sny, čo je veľmi užitočné. Asi som človek, ktorý nerád trpí a keby sa moje sny neplnili, asi by som bola smutná. Na druhej strane, sny - hoci nie z radu vysnívaných - sa mi plnia.

Juraj Nvota sa pýta Zuzany Kronerovej

Medzi 4 očami