Zamietavo som zakrútil hlavou a upratovačka ma zastavila. "Tak sem nesmiete.“ Po chvíľke ma vedie na druhé poschodie jednoduchej budovy. Toto poschodie je vyhradené narkomanom a alkoholikom. Za presklenými dverami práve prebieha komunita. Muži a ženy z oddelenia sedia v polkruhu a riešia svoje problémy.

Plameň nádeje
Vychudnuté postavy v pásikových nemocničných županoch sa navzájom zdôverujú, prekárajú, karhajú, srdito gestikulujú a gúľajú očami. V bledých opuchnutých tvárach sa im strieda zanietene s apatiou. Ktorýsi z nich hovorí o plamienku, ktorý v jeho duši zapálil ktorýsi lekár z oddelenia. Vzápätí ho namosúrený spolupacient obviňuje, že v noci chrápe a nedá sa vedľa neho spať. Chlapi na seba nahnevane zazerajú. Obaja sú vychudnutí, spustnutí, na oboch visia nemocničné župany ako na vešiakoch...
Medzi staršími pacientmi sedia aj celkom mladí a uškŕňajú sa do dlaní. Spoločne so staršími pacientmi sa liečia zo svojej závislosti od alkoholu a zatiaľ nechápu, že každodenná komunita je veľmi dôležitá súčasť liečby.
"Pacienti si prostredníctvom nej korigujú myslenie, objavujú v sebe dobré vlastnosti, ktoré potlačil alkohol, získavajú sebadôveru a postupne si vytvárajú nový hodnotový rebríček,“ vysvetľuje primárka oddelenia Silvia Lúčna.

"Utečkári“
Pre mladých ľudí zatiaľ neexistuje na Slovensku špeciálna liečebňa, napriek tomu, že každý rok ich počty hrozivo narastajú. V pezinskej nemocnici sa teda snažia liečiť aj tínedžeri, ktorí podľahli svetu dospelých.
"Ak ich rodičia súhlasia s liečbou, prijímame už 16-ročných pacientov, ich liečba trvá minimálne 3 mesiace,“ hovorí primárka Lúčna.
Na klinike pre nich platia rovnaké pravidlá ako pre starších alkoholikov. Takmer všetci tínedžeri, ktorí sa tu snažili z donútenia rodičov liečiť z drogovej závislosti a alkoholizmu (takmer všetci mladí alkoholici sú aj drogovo závislí), však často z liečenia zdupkajú skôr ako si stihnú zvyknúť. Hovoria im "utečkári“.
Posledný, 16-ročný alkoholik z tohto oddelenia zdupkal, pretože nezvládal liečenie a režim, ktorý by ich mal naučiť znova získať životné hodnoty.
"Problém je v tom, že deti, ktoré začínajú s alkoholom v útlom veku, nemajú žiadne hodnoty, ktoré mali napríklad starší alkoholici predtým, ako začali piť,“ pripomína primárka. "Z tohto pohľadu je liečba mladých alkoholikov omnoho ťažšia, ako starších.“

Alkohol za odmenu
Primárka Kliniky drogových závislostí v Pezinku Silvia Lúčna má s malými alkoholikmi bohaté skúsenosti ešte z predošlej ambulantnej praxe. Pri jej spomienkach naskakuje husacia koža.
"Mala som malú pacientku, ktorá začala a pila pivo prakticky od svojich šiestich rokov,“ spomína. Dievčatku poskytovali hlt piva vlastní rodičia za odmenu. Čím viac sa skutky malej dievčinky páčili rodičom, tým väčšie množstvo alkoholu jej dožičili. V desiatich rokoch bolo dievčatko už závislé od alkoholu. Lekárov upozornila na podarených rodičov sociálna sestra. Niekoľko mesiacov potom chodila malá pacientka do ambulancie, navštevovala psychológa... Aký osud postihol dievčinu potom, jej bývalá lekárka netuší. Možno je v detskom domove, možno pri svojich rodičoch,“ hovorí. Bohužiaľ, lekári obyčajne nemajú spätnú väzbu ani s malými pacientmi, ktorí boli v minulosti hospitalizovaní na tejto klinike. Úspešnosť liečby je podobná ako u dospelých. Mnohí sa stratia v ľudskej džungli za múrmi liečebne.

Nekonečný príbeh
Popoludní, keď odchádzam z Kliniky drogových závislostí, za presklenými dverami ešte stále pokračuje medzi pacientmi diskusia. Všetci odmietajú hovoriť o svojich osudoch, odmietajú fotografovanie. Rešpektujem ich právo na dôstojnosť. Vonku mám stretnutie s Jakubom, ktorý v tomto zariadení pobudol takmer dva mesiace.
Dnes má Jakub už takmer 17 rokov, býva v malej dedinke pri Bratislave s rodičmi a bratom. "Je starší a alkoholik,“ hovorí mi. Tento mladík začal popíjať v siedmej triede základnej školy. Najskôr v partii, potom aj sám. Niekoľkokrát sa opil pod boží obraz. Opitý chodil aj do školy, potom do školy jednoducho prestal chodiť. Hovorí, že nevládal. Pred dvoma rokmi našli policajti Jakuba na diskotéke. Bol opitý, špinavý a pomočený. Previezli ho na Kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave, kde bol hospitalizovaný štyri dni. Na toto oddelenie privezú každý mesiac približne 10 malých opilcov len z okolia hlavného mesta. Zopár mesiacov navštevoval psychiatrickú ambulanciu, rodičia mu zaplatili psychológa, aby sa dostal z depresií.
"V našej rodine nebola nikdy núdza o peniaze,“ tvrdí a v hlase cítiť hrdosť na domáce pomery. Rodičia jeho alkoholizmus na verejnosti úspešne tajili a Jakub to patrične zneužíval. V šestnástich rokoch už popíjal aj v krčmách.
"Garantujem vám, že v siedmich z desiatich krčiem nalejú alkohol aj mladším, ako som ja,“ dušuje sa. Nemám mu dôvod neveriť. Pred dvoma rokmi absolvoval liečbu v pezinskej nemocnici. Vydržal necelé dva mesiace.
"Starí alkoholici mali stavy, ktoré som nevládal akceptovať, liezli mi na nervy. Navyše je to poriadna ,pakáreň’, ak by som tam zostal, zošalel by som,“ tvrdí.
Jakubov príbeh nemá šťastný koniec. Ako stovky podobných malých alkoholikov na Slovensku.