08.08.2008, 00:00

Športový sviatok s trochu nepríjemným tieňom

Moderné olympijské hry vznikli v roku 1896 s cieľom spájať krajiny i ľudí a boriť rozdiely vytvorené politikmi. Ideály najväčšieho sviatku športu však v histórii viackrát poškvrnili aféry, komercia i politika. Tak aj dnes.

[[{"type":"hn-image","fid":"51459"}]]

 

V roku 1989, keď sa Československo vymanilo z červenej komunistickej totality, potlačila podobný pokus o demokratizáciu v Číne armáda. Dnes tá istá krajina, ktorá sa ani len nedokáže pozrieť späť na krvavé udalosti, ktoré sa vtedy odohrali na Námestí nebeského pokoja v Pekingu, sa stáva centrom svetového športového diania. Čínska vláda okupuje susedný Tibet, prenasleduje politickú opozíciu i náboženské spoločenstvá a navonok demonštruje vojenskú silu, zároveň má právo zorganizovať olympijské hry, podujatie so silným posolstvom humanity a mieru. Paradox? Ani nie, pomaly bežný jav.

Peking a Berlín
Kontroverznosť dnešnej olympiády nie je ničím novým. Veď v roku 1988 sa olympijskými hrami pýšila totalitná juhokórejská vláda v Soule, v roku 1980 komunistická Moskva a v roku 1936 organizovalo letné olympijské hry nacistické Nemecko.
A podobne ako hrám v Pekingu predchádzali výzvy na bojkot zo strany množstva organizácií, aj pred berlínskou olympiádou sa v celom civilizovanom svete ozývali hlasy na neúčasť ako protest proti fašistickej diktatúre a prenasledovaní "menejcenných rás“.
"V Medzinárodnom olympijskom výbore sa za preloženie hier z Berlína niekam inam zasadzoval Američan Ernest Lee Jahncke,“ hovorí športový historik František Kolář. Olympijský výbor vtedy dilemu vyriešil jednoducho: Jahnckeho vylúčil a na jeho miesto prišiel Avery Brundage, ktorý bol nadšený z ekonomických úspechov Nemecka.
Krajina sa v tom čase totiž vďaka masívnym vládnym investíciám pozviechala z trosiek a kríz obdobia po prvej svetovej vojne. To mnohým imponovalo. Porušovanie ľudských práv a totalitný charakter nacistického režimu sa snažili nevšímať si. Podobnosť s obdivom ekonomických úspechov dnešnej Číny je čisto náhodná.

Kto nechcel hry
Proti berlínskej olympiáde, samozrejme, protestovali židovské organizácie, napríklad americký židovský kongres, komunistické i socialistické internacionály, ale aj množstvo politikov i športovcov.
V Československu stál v čele výboru za preloženie hier sochár a rektor Akadémie výtvarných umení v Prahe Jakub Obrovský. O bojkot sa vo vtedajšom Československu snažil i židovský maratónec Oskar Hekš, ktorý neskôr zahynul v Osvienčime. "Berlínsku olympiádu bojkotoval i bratislavský rodák Pavol Šteiner, svojho času najlepší európsky plavec,“ hovorí Zdenka Letenayová z Múzea telesnej kultúry a športu. Šteiner, ktorý sa neskôr preslávil ako zakladateľ kardiochirurgie na Slovensku, bol vtedy členom bratislavského židovského plaveckého oddielu Bar Kochba.
No napriek celosvetovej snahe o bojkotovanie "nacistických hier“ sa v krajine Adolfa Hitlera napokon stretlo až 49 krajín. Nebolo to bez obetí, napríklad Jeremiah Mahoney, predseda americkej amatérskej atletickej únie v reakcii na schválenie účasti USA na hrách rezignoval na svoju funkciu. Ktovie, či sa dnes nájde podobný hrdina. Podobne ako Berlín v roku 1936, ani dnešný Peking totiž nemusí čeliť žiadnemu bojkotu.

Prečo sa ide do Pekingu
Iná situácia bola na letných olympijských hrách v Moskve v roku 1980. Vtedy sa podujatia nezúčastnilo až 62 krajín na čele s USA. Protestovali tak proti sovietskej invázii do Afganistanu. Dnes Čína okupuje Tibet a nemieni sa ho vzdať, napriek tomu sa na olympiádu ide. Kde je rozdiel?
"Čína je v Tibete už od roku 1950, takže bolo dosť času si na túto situáciu zvyknúť. Navyše: v roku 1980 bol bojkot ani nie tak proti samotnej okupácii Afganistanu, ako skôr proti skutočnosti, že krajina, ktorá organizovala hry, bola v tom čase oficiálne vo vojnovom stave,“ vysvetľuje František Kolář. Napokon hlava tibetskej exilovej vlády 14. dalajláma Tändzin Gjamccho pekinské hry verejne podporuje a vyzýva svet na účasť na nich. Bolo by tak absurdné bojkotom vyjadrovať protest proti okupácii krajiny, ktorej najvyššia autorita od takýchto krokov odhovára.

Netreba demokraciu
Čínski komunisti sú teda na koni. Zahraničná kritika deficitov demokracie či dodržiavania ľudských práv sa rýchlo rozpúšťa v mori lacnej pracovnej sily i vo vôni koláča jej domáceho trhu, z ktorých si veľké korporácie západného sveta túžia ukrojiť čo najväčší kus. S kritikou sme teda opatrní a väčšinou sa obmedzíme na opatrné vyhlásenia, aby sme "draka“ príliš nedráždili.
Navyše - väčšina tých, ktorí sú v Číne prenasledovaní, ako napríklad tibetskí mnísi či členovia duchovnej a telovýchovnej cesty Falun Gong, hlásajú nenásilie a pokojné formy protestu. Tie môže čínska vláda s pokojom ignorovať, prípadne brutálne potlačiť a má po probléme. Násilnejšie formy boja, ako v prípade nedávnych útokov moslimských Ujgurov, sú ešte beznádejnejšie - už zo svojej podstaty si nezaslúžia ani len vágnu verbálnu podporu medzinárodného spoločenstva.
Čína napokon zaznamenáva pomalý, ale aspoň nejaký pokrok aj v sporných otázkach. "Už to nie je štát, ktorý robí kruté hospodárske a politické experimenty na vlastnom obyvateľstve ako v 70. rokoch. Situácia sa výrazne zlepšila, čo sa týka demokratizácie i ľudských práv,“ hovorí sinologička Gabriela Pleschová. Komunistická strana zasahuje najmä proti disidentom a bežných občanov necháva žiť a pracovať, podobne ako u nás v 80. rokoch. Podľa Pleschovej "sú ľudia viac-menej spokojní, a to hlavne pre zlepšujúcu sa ekonomiku. Čoraz viac obyvateľov si môže kúpiť auto, či byt“.
Možno Čína skutočne nepotrebuje demokraciu, stačí, keď sa tam ľudia budú mať dobre. Olympiáda nepotrebuje demokraciu celkom isto. Berlín 1936, Moskva 1980, Soul 1988 i Peking 2008 sú toho dôkazom.

Šport a politika na olympiáde

– troje olympijských hier sa nekonali pre vojny: plánované OH na rok 1916 museli byť zrušené pre prvú svetovú vojnu, zrušené museli byť aj OH naplánované na roky 1940 a 1944, pre druhú svetovú vojnu.

– letné OH v Berlíne v roku 1936 slúžili ako výkladná skriňa pre nacistický režim v Nemecku. Hitlerovej téze o nadradenosti árijskej rasy však nehralo do kariet, že v mnohých disciplínach dominovali „neárijskí“ atléti, napríklad americký černoch Jesse Owens. Ten si z Berlína odniesol až štyri zlaté medaily (beh na 100 metrov, 200 metrov, štafeta 4 krát 100 metrov a skok do diaľky).

– letné OH v Melbourne v roku 1956 boli prvé masívne bojkotované hry. Egypt, Irak a Libanon sa nezúčastnili na protest proti izraelskej invázii do Egypta, na protest proti krvavému potlačeniu povstania v Maďarsku sovietskou armádou bojkotovali olympiádu Holandsko, Španielsko i Švajčiarsko.

– na letných OH v Mexiku v roku 1968 „sa predviedli“ černošskí atléti Tommie Smith a John Carlos, ktorí získali zlatú a bronzovú medailu v behu na 200 metrov. Stojac na stupňoch víťazov sklonili hlavy a dvihli ruky (Smith pravú a Carlos ľavú), na ktorých mali natiahnuté čierne rukavice. Chceli tým upozorniť na problémy černošskej komunity v USA.

– až 61 krajín sveta sa odmietlo zúčastniť letných OH v Moskve v roku 1980 na protest proti sovietskej okupácii Afganistanu. Lídrom bojkotu boli USA.

– na revanš za bojkot moskovskej olympiády sa v roku 1984 nezúčastnilo niekoľko krajín na letných OH v Los Angeles. K „trucpodniku“ organizovanému ZSSR sa pridalo 14 sovietskych satelitov, vrátane Československa.

– 27. júla 1996, počas letných OH v Atlante, explodovala v olympijskom parku nálož, ktorú tam umiestnil fanatický bojovník proti umelému prerušeniu tehotenstva Eric Robert Rudolph. Výbuch zabil diváčku Alice Hawthornovú, ďalších 111 ľudí bolo zranených. Rudolph si v súčasnosti odpykáva doživotný trest vo väznici Supermax v Colorade.

Prečítajte si aj:
Mníchovský masaker z Blízkeho východu

Deň, ktorý pripol na olympijskú vlajku čiernu stuhu, 5. september 1972. Dodnes nevyriešený problém Blízkeho východu medzi Palestínčanmi a Izraelom zanechal krvavý odtlačok na olympijských hrách v Mníchove. Obeťami palestínskych teroristov sa stalo 11 izraelských športovcov a nemecký policajt.

Cez plot s Američanmi
V čase mníchovskej olympiády mal ešte svet v živej pamäti hrôzy druhej svetovej vojny. Organizátori sa preto snažili vytvoriť čo najpriateľskejšiu atmosféru s minimom ozbrojených strážcov či už na športoviskách alebo v olympijskej dedine.
Zanedbaná ochrana viedla k tomu, že osem členov teroristického komanda z organizácie Čierny september, napojeného na palestínske hnutie Fatah Jásira Arafata, mohlo 5. septembra o 4.30 ráno nepozorovane preliezť plot do areálu, kde boli športovci ubytovaní. Údajne im pritom dokonca pomohli nič netušiaci americkí atléti, ktorí sa práve vracali z nočného flámu a tiež potrebovali diskrétne vkĺznuť na ubytovňu.

Celý článok >>

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.