Júlia a Jozef sú oblečení vo sviatočnom a vo všedný deň. Pre nich je teraz každý deň sviatočný. Jozef má neuveriteľných 87, jeho polovička o štyri rôčky menej. V očiach jej žiari pokora, tvár s vejárikmi milých vrások skrýva dávnu krásu.

Vtedy na korze
"Bola krásavica,“ netají Jozef. "Široko-ďaleko nebolo krajšej ženy ako ona,“ hovorí a pozorne si prezerá manželkinu tvár na starej svadobnej fotografii. Hovorí, že dobre nevidí, oči neslúžia ako by mali, ale keď si obrázok priloží celkom k očiam, tak vidí.
Manželia sa stretli po prvý raz v roku 1943 na korze v Trenčíne. "Tam si ma vyslúžil,“ spomína Júlia. Jozef si totiž v tom čase v Trenčíne odkrúcal vojnu.
"Ale jednoduché to nemal, trvalo štyri roky, kým si ma odviedol k oltáru.“ Mladí zaľúbenci sa dokonca rok nevideli, keď vojaka Jozefa Iskru prevelili na východ.

Istota vo dvojici
"V tom čase, podobne ako teraz, bola svetová kríza,“ hovorí Júlia. Jej otec vtedy pracoval len každý druhý týždeň, aj to len osem dní v mesiaci. Aj v tom čase sa však ľudia ľúbili a túžili spolu žiť.
"Vo dvojici bola istota, ak sa ľudia navyše ľúbili, nebolo lepšieho,“ pokračuje Jozef. Po vojne sa teda vzali.
Do vienka dostali od príbuzných zopár posteľných plachiet, dve obliečky a zopár uterákov. Všetko praktické veci do začínajúcej rodiny. Bývali v domčeku, v ktorom im patrila jedna izba, o kuchyňu sa delili s druhou mladou rodinou. Do prvého bytu si kúpili z ušetrených peňazí stôl so stoličkami, neskoršie manželskú posteľ, sekretár... Do roka sa Júlii narodilo prvé dieťa, o päť rokov neskoršie dvojičky. Mladá žena nedostávala materský plat ani detské prídavky. Taká bola doba. Napriek tomu ich deti vyštudovali na vysokých školách. Obaja manželia si spomínajú na prvú svadbu už iba letmo, v pamäti majú skôr tú poslednú - diamantovú pred dvoma rokmi. "Zišla sa celá rodina, bolo to krásne,“ žiaria.

Moje oči
Diamantoví manželia zažili aj drobné nehody, ponorkovú chorobu, ba pritrafila sa aj tichá domácnosť. Vtedy každý odišiel na chvíľku do svojej izby.
"Prvý sa prišiel udobriť otec,“ prezrádza dcéra Alena, ktorá sa o svojich rodičov stará.
Na rozvod však nikdy nemali ani pomyslenie.“
"A načo by sme sa rozvádzali, však sme sa nikdy neprestali ľúbiť. Veď aj manželkini i moji rodičia žili spolu vyše polstoročie, až pokiaľ ich smrť nerozdelila,“ uzatvára Jozef. Júlia pozrela s nehou na svojho manžela. Nedávno sa stala i jeho očami. Aj do katolíckeho kostolíka chodia teraz spolu. Starý pán je totiž evanjelik a do toho svojho chrámu by už sám netrafil Aj taká je láska...