V predposlednej časti románu ste zažili typický predvolebný ruch a Berger absolvoval svoj naozaj posledný míting.

Kniha Veľký zaplavila antikvariáty. Už ju dokonca ani nechceli vykupovať. Jej hodnota bola totiž nižšia ako hodnota papiera.
Našťastie však nekonečne veľké zásoby aj tak úspešne začali miznúť. Strácali sa pôsobením známych herečiek, významných spevákov, skvelých neurológov, profesorov politológie, vrcholových športovcov, poslancov, spisovateľov, renomovaných sochárov a slávnych chirurgov. Všetci sa snažili zamiesť kompromitujúce stopy, aby sa nikto nedozvedel, že do tohto sviežeho dielka prispeli svojou troškou. Boli ochotní zaplatiť obrovské sumy a najímali si súkromných detektívov, aby vypátrali aj tie najskrytejšie exempláre oslavnej knihy Veľký.

Berger sedel v tme. Pre bežného človeka, ktorý vypil toľko alkoholu, by sa už samotné sedenie stalo holou nemožnosťou. Za oknami jeho kancelárie vyšiel mesiac a odrážal sa od kapoty Lincolna ako zlatý šperk. Všade bolo ticho. Berger takmer počul svoje myšlienky. V istej fáze pitia ich už nebol schopný usporiadať, tak len s prázdnym výrazom pozeral do tmy. Pred očami sa mu mihali nejasné výjavy pripomínajúce hemženie jednobunkovcov na podložnom sklíčku.
"Berger, Berger...!" ozval sa hromový hlas, ktorý znel kdesi blízko, ale predsa veľmi ďaleko.
"Čo... čo je?!" jachtal vydesený Berger a zmätene žmúril okolo seba.
"Berger, Berger...!"
"T-to si ty...? Ty, otče...?"
"A kto by to podľa teba mal byť, Berger?!"
Strešné okienko na limuzíne sa samo od seba nehlučne otvorilo.
"Čo odo mňa chceš, otče...?!" Berger sa bojazlivo schúlil do kožených poťahov, akoby v nich chcel zmiznúť, čo by v prípade jeho rozmerov znamenalo nadľudskú námahu.
"Ty si ma nikdy nemal rád, Berger! Nikdy!!"
"Veď mám tvoj portrét nad stolom v kancelárii! Pozri! Aha...!"
"To je málo, Berger! Musíš ma milovať viac! Viac!!!" sipel hlas.
"Áno, otče...!"
"No, dnes ti to ešte prepáčim, ale hovorím ti -- zamysli sa nad sebou!"
Okienko sa otvorilo ešte viac. Nad ním sa zjavila hmlistá tvár maršala Obrovského. Vo vojenskej uniforme.
"A nevolaj ma otče! Veď ani neviem, či som naozaj tvoj otec!"
"Áno, ot..."
"Tvoja matka bola pekná potvora, Berger! To keď sme... Ale nechajme to. Robím si o teba veľké starosti!"
"Naozaj...? Veď je všetko v poriadku...!" povedal Berger a snažil sa uhnúť maršalovmu pohľadu.
"Berger, Berger! Sám tomu neveríš! Prečo tu teda sedíš takto potme? Sám?"
"Mám rád mesačné svetlo... Pozri, otče, ako krásne sa...!"
"Drž hubu, Berger! Ach, deti, deti! Človek aby si všetko robil sám!"
"Nič zvláštne sa nedeje, otče..."
"Si neschopný babrák, Berger! Nechal som ti vybudovanú veľkú stranu a čo z nej zostalo?! No povedz! Čo?!!"
"Čo mám robiť, otče?! Veď som nikomu nič zlé nespravil! Všetkým chcem iba dobre!"
Bergerovi po tvári kanuli slzy tvorené z tridsiatich percent slanou vodou a zo sedemdesiatich čistým alkoholom. Zatínal bezmocne zuby.
"V armáde nás učili, že generál by mal po prehratej vojne urobiť bez mihnutia oka jedno dôležité rozhodnutie," zamyslene mrmlal maršal Obrovský. "Lenže ty... ty, Berger... to určite nedokážeš...!"
"Veď ja im ukážem! Ja im ešte ukážem!!" Päsťami udieral do mäkkých kožených poťahov Berger. Vytiahol revolver. "Všetkým ukážem!!!"
Odistil. Cítil vlhkú kovovú vôňu, ktorá sa uvoľňovala z jeho prstov a chladnej zbrane.
"Otče, prečo si ma opustil?!" Kvílil plačlivým hlasom Berger. Načúval nehybné povetrie, ale nikto sa neozýval. Bolo tu len prázdno.
"Ty hajzel, kde si?!!!"
Zamieril hore, kde tušil nejaký pohyb. Dvakrát vystrelil. Triasla sa mu ruka. Zadné okná limuzíny sa rozsypali ako mozaika. Zazdalo sa mu, že ktosi rýchlo prebehol popred kapotu a skryl sa za ňou. Berger znovu vystrelil. Výstrel rozmetal hrubé sklo, ktoré ho delilo od prednej časti auta a náboj sa zaryl do prístrojovej dosky.
"Dostanem ťa, ty hajzel! Ja som Berger! Čo si o sebe myslíš, ty...! Ty!"
Ďalšie tri výstrely zničili predné sklo a palubný počítač, ktorý sa rozpadol v hemžení súčiastok a hlbokých čiernych kráterov. Berger strieľal. Na tvári cítil mrazivý vzduch, pretože veľké okno do ulice bolo odrazu bez skla. Vystrelil ešte raz a potom už len tak naprázdno cvakal v tichu.
Uľavilo sa mu. Z vrecka nemotorným pohybom vytiahol cigaru a zapálil si.
Zacítil vôňu benzínu. Ako malý chlapec ju zbožňoval. Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči. Po trblietavom laku sa rozbehli horúce jazyky. Berger cítil nárazovú vlnu a pach spáleného obočia.
Potom definitívne stratil vedomie.

Bolo to dávno po tom, ako Krištof zostal ležať sám v pustom veternom poli. Vo vrecku len Teloveda od MUDr. Karola Weignera, ktorá ho neúnavne sprevádzala po celý čas.
V dávnych časoch, okolo roku 1925, stál Krištofov pradedo pred vážnou dilemou. Neviazaný výtlačok tejto knihy mal totiž cenu 10 korún 20 halierov, zatiaľ čo viazaný bol o celé dve koruny a štyridsať halierov drahší. Pradedo teda premýšľal. Za ušetrený obnos sa totiž dala kúpiť pre vtedy ešte mladú Krištofovu prastarú matku Rozáliu nejaká drobnosť, tak veľmi vítaná v práve sa rodiacom vzťahu. Nakoniec sa však rozhodol správne.
Prvý Kariho výstrel spravil dieru v tvrdej väzbe a zastavil sa ako orákulum na strane 19, kde bol vyobrazený "nárys postupného zakrivovania páteri", ďalší prenikol až k obličkám na strane 63 a tretí náboj neskôr našli uviaznutý tesne pri zadnej doske, v antropologickej časti, kde sa hovorilo o tom, že "neolitickí mŕtvi boli pochovávaní na bok v skrčenej polohe".
V polohe tak charakteristickej pre neolitických mŕtvych ležal šepkár, zatiaľ čo Lincoln mizol v tme. Asfalt bol studený a vlhký.
Ostro ho ožiaril halogénový svit. Krištof s námahou otvoril oči. Z prúdu áut sa jedno oddelilo a mierilo ku krajnici. Pribrzdilo a zastalo pri ňom. Dvaja muži ho obrátili na chrbát a chvíľu sa nad ním skláňali. Potom ho chytili pod pazuchy a dovliekli až k autu. Opatrne ho uložili na sedadlo a vyrazili.
Z toho vyplýva, že život má občas hodnotu dve koruny štyridsať halierov. Závisí len od okolností.

xxxxxx

Krištof kráčal po ulici s ošúchanou aktovkou v ruke a obozretne obchádzal kaluže po nedávnom daždi. Mesto voňalo vlhkosťou a pomaly, pozvoľna prichádzajúcou jarou. S chuťou odkopol kameň. Ušpinil mu topánku, ale Krištofovi to neprekážalo. Pridal do kroku a pospevoval si nejakú hlúpu pesničku.
Zrazu ho niečo prinútilo zastať a zdvihnúť hlavu. Všimol si podivnú postavu na druhej strane cesty. Ten človek mu bol čímsi povedomý, nevedel si však vybaviť, odkiaľ by ho mohol poznať. Listoval tvárami vo svojej pamäti.
Potom si náhle uvedomil, že je to Berger.
Krištof zostal prekvapene stáť. V tejto podobe ho ešte nikdy nevidel. Sledoval pomaly sa sunúci výjav ako zjavenie. Berger fučal. Pomalými tápavými krokmi kráčal po hrboľatom asfalte. Podopierali ho dve rádové sestry. V novinách sa pred pár dňami objavila zmienka, že mu zobrali služobné auto, z ktorého beztak zostala len kopa dobre vyúdeného šrotu, a pripravili ho o značnú časť majetku. Po piatich rokoch strávených na pohodlných poťahoch Lincolnu sa z jeho nôh stali mäkké a mľandravé, zbytočné kusy mäsa. Z diaľky vyzeral ako predčasne odrastený kojenec. Znovu sa učil chodiť. Krištof ešte videl, ako sa pri neopatrnom kroku zvalil do trávy a v nasledujúcej sekunde naňho zabudol.
Vykročil, zahol za roh a zamieril k divadlu.

Muž v kostýme exotického vtáka mával krídlami a smial sa. Divadelný bufet bol natrieskaný ľuďmi. Voňala tu káva, pot a ľahká hystéria. Kostýmy tomu všetkému dodávali karnevalový podtón. V tej zmäti Krištof zahliadol Borisa -- roztržito kýval hlavou a pozdravil ho posunkom ruky. A vzápätí boli všetci pri ňom.
Už predtým ho niekoľkí herci spoznali na chodbe a prejavovali nadšenie, že sa vrátil. Stískali mu ruky a zaujímali sa, kde tak dlho bol. Dôverne mu šepkali, že sa povráva, že jeho predchodca sa zbláznil a dožíva v nejakom ústave na okraji mesta. Herečky ho priateľsky bozkávali na líce a lichotili mu. Krištof ich takmer vôbec nepočúval, ale usmieval sa. Týchto ľudí nikdy nebral zas až tak celkom vážne. Nechal sa ohmatávať, ťahať za líca, hladkať a plieskať po chrbte, po ktorom mu ako príjemné mrazenie vystupoval najprv nenápadný, potom čoraz silnejší pocit šťastia. A keď sa rozhliadol okolo seba, zrazu sa cítil veľmi dôležito. Posledný rok bol k dispozícii len jedinému človeku, ale tu, v divadle, je to iné. Keď pôjde do tuhého, títo všetci zaradom budú čakať, čo im našepká. Boli naňho odkázaní ako malé deti. Ako stádo oviec na svojho pastiera. Zhlboka sa nadýchol a vychutnával si ten pocit.
Muž v kostýme exotického vtáka zdvihol ruku a posunkom mu naznačil cestu k stolu celkom v rohu.
"Prejdeme si to, dobre?"
Krištof prikývol a radostne sa predieral medzi ľuďmi, ktorí sa pred ním rozostupovali ako more.

Nad konštrukciou zábradlia letmo zachytil pohľad herečky Rostovovej s divokým hniezdom hrdzavých vlasov na hlave. Takmer na všetko už zabudol. Pokýval hlavou. Spravil krok späť a zastal s pohľadom upretým na ňu. Nebadane si vydýchla. Usmiala sa. Usmial sa tiež a pustil sa dolu schodmi vo svojej flanelovej košeli a menčestrákoch, s fľašou vincentky pod pazuchou kvôli hlasu, pod druhou zvieral pokrčený scenár.
Srdce mu divoko bilo. Mal až slávnostný pocit, keď vchádzal do dverí šepkárskej kabínky. Zavrel za sebou a sadol si na svoje miesto. Zatvoril oči. Tá vôňa -- pre niekoho iného absolútne nevýznamná, ba dokonca možno až nepríjemná -- spôsobila, že mu takmer zvlhli oči. Ale ovládol sa. Roztvoril strany dočmárané farebnými fixkami.
V hľadisku už tíchol ruch. Jedno za druhým zhasínali svetlá. Ešte jedno, dve zakašľania. A potom sa všetko ponorilo do tmy.
Z prítmia vystupovali iba Krištofove žiariace oči.

K O N I E C

Archív predchádzajúcich častí románu nájdete na www.hnonline.sk